Muzikológ Ľubomír Chalupka patrí medzi najvýraznejších odborníkov v oblasti skúmania, analýzy a reflektovania novodobej hudobnej tvorby so zameraním najmä na 20. storočie. Už jeho rozsiahla monografia Slovenská hudobná avantgarda (UK, Bratislava 2011) s podtitulom Štýlotvorné formovanie skladateľskej generácie nastupujúcej v 60. rokoch 20. storočia vyvolala pozitívny rozruch a obdiv k jeho schopnostiam spracovať fundovaným a erudovaným spôsobom tvorbu vtedy mladej skladateľskej generácie v konfrontácii s historicko-spoločenskou a politickou situáciou doma i v zahraničí.
Už o štyri roky neskôr vyšla ďalšia rozsiahla monografia s názvom Cestami k tvorivej profesionalite (UK, Bratislava 2015) s podtitulom Sprievodca slovenskou hudbou 20. storočia I. (1901–1950), v ktorej sa autor zaoberá problematickým vývojom a formovaním slovenskej hudobnej tvorby, a už o ďalšie tri roky vyšla opäť rozsiahla monografia s názvom Generačné a štýlové konfrontácie (UK, Bratislava 2018) a podtitulom Sprievodca slovenskou hudbou 20. storočia II. (1951–2000), ktorá podľa slov autora v úvode knihy nadväzuje na „metodologické východiská a bádateľské skúsenosti, ktoré nás viedli a sprevádzali pri písaní prvého dielu...“
V prvej kapitole Generačné a štýlové konfrontácie v slovenskej hudbe ako pojem a problém sa autor odvoláva na svoju monografiu Slovenská hudobná avantgarda, v ktorej hovorí o dvoch kategóriách „viažucich sa k dvom základným kultúrnotvorným ambíciám – sebaidentifikácii a akulturácii“, a práve tento vzťah pokladá za podstatný činiteľ periodizácie vývoja slovenskej hudby v 20. storočí. V aktuálnej monografii podľa autora bolo potrebné „zvoliť jemnejšie periodizačné kritériá.“
V druhej kapitole Nástup totalitných praktík vo vývoji slovenskej hudobnej kultúry – 50. roky autor potvrdil zvolené periodizačné kritériá, keď veľmi detailne a s použitím obdivuhodného množstva prameňov charakterizuje toto problémové obdobie. Jedenásť podkapitol je venovaných konkrétnym dielam A. Moyzesa, E. Suchoňa, J. Cikkera, D. Kardoša, A. Očenáša, B. Urbanca, O. Ferenczyho, J. Zimmera a I. Zeljenku, z ktorých len Zeljenkovo (najmladšieho spomedzi menovaných autorov) Klavírne kvinteto č. 2 odrážalo poznanie nových kompozičných trendov v Európe a otváralo novú progresívnu etapu vývoja slovenskej hudobnej tvorby (dielo bolo navrhnuté na reprezentáciu Československa na prestížnom festivale ISCM, kde v roku 1964 aj zaznelo).
Tretia kapitola Vyostrovanie medzigeneračnej konfrontácie. Formovanie slovenskej hudobnej avantgardy v 60. rokoch, ktorá opäť veľmi podrobne s odvolaním sa na početné pramene, mapuje 60. roky v slovenskej hudbe, tiež svedčí o autorových výrazne do hĺbky zachádzajúcich znalostí a analytických schopností. V podkapitolách venoval priestor 20 vybraným skladbám (tento výber isto nebol ľahký) 16 skladateľov, z ktorých po dve diela patria Zeljenkovi, Bergerovi, Hrušovskému a Salvovi. Napriek tomu, že by sa dalo o výbere diel polemizovať, nemožno uprieť, že ide o reprezentatívny výber.
Štvrtá kapitola Dôsledky tzv. normalizácie na povahu konfrontácií v slovenskej hudbe 70. rokov sa zaoberá problematickým obdobím zákonitej stagnácie a úpadku v slovenskej hudobnej kultúre. Podkapitoly sú venované už len 14 dielam – aj keď ide o reprezentatívny výber, prirodzene by sa mohli objaviť aj ďalšie diela, hoci ich autor spomína v rozsiahlom úvodnom texte danej kapitoly.
Piata kapitola Vklad postmoderny do konfrontačného priestoru – 80. roky v slovenskej hudbe sa zaoberá nielen vývojom hudby na Slovensku, ale aj termínom postmoderna pre hlbšie zdôvodnenie názvu kapitoly, čo má svoje opodstatnenie. Ak sú v nej zverejnené portrétové fotografie vtedy mladých autorov, nemal by tam chýbať Peter Breiner, ktorý dokonca absentuje aj vo výbere 14 reprezentatívnych diel tohto obdobia.
V šiestej kapitole Polygeneračné a polyštýlové spektrum slovenskej hudby v znamení tvorivej slobody – posledné decénium 20. storočia autor vybral už len 9 reprezentatívnych diel. Aj keď rozsahom patrí k najkratším kapitolám (podobne ako druhá kapitola, venovaná 50. rokom), opisuje základné vývojové premeny a podstatné znaky tohto obdobia.
Kniha ako celok je nesporne veľmi prínosná. Vyčítať by sa jej mohla miestami neprehľadnosť v štruktúrovaní textu, nie celkom vďačné umiestnenie portrétových fotografií skladateľov, miestami viac subjektívny pohľad, čo je dané aj osobnostnou náklonnosťou autora k určitým skladateľom. Ide však viac o drobnosti, keďže kniha podáva svedectvo odborníka o vývoji slovenskej hudobnej kultúry v druhej polovici 20. storočia skutočne veľmi detailne, odhaľujúc dobové pozitíva a negatíva, ktoré boli dané aj celkovou politicko-sociálnou a kultúrnou situáciou. Autor obdivuhodným spôsobom spracoval rozsiahle informácie a svojím osobnostným prístupom a analytickým prienikom podal hodnoverný a vedecky fundovaný obraz nielen o vývoji slovenskej hudobnej tvorby, ale aj hudobnej vedy, hudobného školstva, ako aj s hudbou a hudobnou vedou spojených inštitúcií. Ľubomírovi Chalupkovi nesporne patrí popredné miesto v slovenskej hudobnej vede. Jeho uvedené tri monografie patria medzi kľúčové súborné diela, ktoré z doterajších publikácií predstavujú najpodrobnejšie a najcelistvejšie spracovanie problematiky vývoja hudobnej kultúry na Slovensku v 20. storočí.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.