Zápisník zmizelého, cyklus 22 piesní pre tenor, alt, tri ženské hlasy a klavír (1916), napísal Leoš Janáček v čase, keď jeho emocionálny svet zahltila búrlivá platonická láska k omnoho mladšej vydatej žene, Kamile Stösslovej. Zbožňovaná múza sa stala predobrazom cigánky Zefky, ktorá prebudí v dobrom roľníckom synkovi Janíčkovi takú vášeň, že pre ňu a ich nenarodené dieťa opustí rodný dom. Duševné poryvy rozorvaného mladíka zhmotnil 65-ročný skladateľ v približne tridsaťpäťminútovom hudobnom útvare, v ktorom s ním až do špiku kostí prežil jeho okúzlenie, erotickú túžbu, pochybnosti, výčitky svedomia, strach z neznámeho aj zadosťučinenie z finálneho rozhodnutia. Dielo skomponoval pre speváka, ktorý disponuje nielen farebným hlasom veľkého rozsahu (v záverečnom čísle sa od neho žiada vysoké cé), ale tiež citom pre dramaturgickú mikro- aj makroštruktúru. Interpreta schopného vypracovať jednotlivé piesne a zároveň vystavať cyklus ako dramaticky klenutý celok. Presne takého, akým je Pavol Bršlík – slovenský tenorista, ktorý vo svojej štyridsiatke zaslúžene patrí medzi najžiadanejších reprezentantov svojej generácie. Na najnovšom CD, ktoré vyšlo začiatkom roka v prestížnom nemeckom vydavateľstve Orfeo, obrátil po piesňovej tvorbe Mikuláša Schneidera-Trnavského (2014), Franza Schuberta (2015) a Antonína Dvořáka (2017) pozornosť práve na tvorbu Leoša Janáčka.
Umelec hneď v prvom čísle Potkal sem mladou cigánku jasne deklaruje, že aj na miniatúrnej ploche (piesne trvajú od 35 sekúnd do dva a pol minúty) dokáže vystavať plnokrvnú drámu, a tento prísľub konzekventne napĺňa až do konca cyklu. Raz hladká poslucháčovo ucho mäkko nasadzovanými vysokými tónmi a medovo vláčnou frázou (lyrické Svatojánské mušky, clivé Nehleďte, volečci), inokedy frapuje intenzitou výrazu (nervné Těžko se mi oře, zúfalé Co sem to udělal?). V kľúčovej chvíli podľahnutia („V jedné sukénce / na zemi ležala / a moja poctivosť / pláčem usedala“) je jeho prednes skôr nostalgicky epický než vzrušene dramatický, bližší starnúcemu autorovi Janáčkovi než mladému Janíčkovi z jeho diela. Bršlíkov interpretačný výklad evokuje krížovú cestu zaľúbeného chlapca, ktorá je dláždená smútkom, sebaspytovaním i vzdorom – a na jej konci stojí mužné rozhodnutie. Počnúc 21. piesňou, Můj drahý tatíčku, akoby sa tenoristov hlas obalil mäkkým tmavým zamatom. Rozvážny, citom premenený Janíček sa v záverečnom Sbohem, rodný kraju lúči: jeho slová sú smutné, no znie v nich rázny tón. V obávanom finále umelec zároveň deklaroval technické zvládnutie chúlostivej vysokej polohy.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

Aktualizované: 15. 05. 2020
x