Nové CD jednej z najaktívnejších slovenských klaviristiek je zamerané na hudbu 20. storočia.  Trojica zaznamenaných diel predstavuje mimoriadne náročný kolos, ktorý kladie nároky nielen na interpreta, ale aj na poslucháča. Barberova Sonáta pre klavír op. 26 (1949) je zaujímavá tým, že v kontexte často anachronicky vnímanej tvorby Američana pôsobí harmonickou radikálnosťou a využívaním dodekafónie ako výnimka. Prvá časť (Allegro energico) tradične štvorčasťovo koncipovaného sonátového cyklu znie v podaní Varínskej skôr analyticky a prináša markantný kontrast medzi rytmicky-dodekafonickou prvou a melodicky-tonálnejšou druhou témou. Poslucháča oslovujú aj autenticky prežité gradácie, jemnocit a perfekcionistické zvládnutie štruktúry. Druhá, akoby scherzová (Allegro vivace e leggero) sa mi zdala už expresívne preťažená, žiadalo sa viac ľahkosti a iskry. Naopak, pomalá 3. časť (Adagio mesto) ponúka hlboko meditatívny, sugestívny ponor do hudobnej výpovede. V extrémne ťažkej fúge poslednej časti (Allegro con spirito) klaviristka zvolila bezpečnejšie tempo. Hudba síce občas „nešla dosť dopredu“, na druhej strane však Varínskej nechýbali presvedčivý nadhľad, imponujúci zmysel pre polyfóniu a trblietavá hra farieb. Na tomto mieste treba spomenúť aj intonačne vynikajúco pripravený Steinway (Peter Kizák). Hoci by som hneď po doznení Barbera neodporúčal začať s počúvaním Hatríkovej Sonaty-ciaccony (1970), dielo dôstojne zapadá do kvalitatívneho kontextu „euroatlanticky“ zvoleného repertoáru. Skladba získala ocenenie na 1. ročníku skladateľskej súťaže Cena mesta Piešťan a Varínska ju predniesla aj v rámci 10. ročníka festivalu Melos-Étos (2009). Autora podľa vlastných slov inšpirovala Lisztova Sonáta h mol, aspoň čo sa týka „jednočasťovej mohutnosti a tematickej sústredenosti veľkorysého sonátového cyklu“; skladateľ navyše pridal princíp ciaccony ako „zlatej nite“, opierajúci sa o hudobný nápad z jeho ranej mladosti.

Dvadsaťdvaminútovú Sonatu-ciacconu charakterizuje polarita obrovských kontrastov: tonálneho a netonálneho, melosu a rytmu, jednohlasu a viachlasu, fragmentárnosti a ucelenosti. Napätie poslucháčovej pozornosti udržiavajú rôznorodosť faktúry a hektická vášnivosť, filozoficky kontemplatívny charakter a sonoristicky pedalizované dlhšie plochy jednohlasných motivických útržkov, ale aj majstrovstvo mnohorakej transformácie nesmierne inšpirovanej tonálnej melódie a tradičných formových postupov. Skladateľ veľakrát siahol k najvyšším klavírnym registrom, čo môže vzbudiť dojem tragickej nemožnosti dosiahnutia „anjelských“ výšin. Aj keď som nemal možnosť porovnať partitúru s interpretáciou, samotná dojemnosť vyznenia diela svedčí o dokonalom, individuálne ozvláštnenom zvládnutí kompozície zo strany Daniely Varínskej.

Na rozdiel od diel Barbera a Hatríka je Gašpar noci Maurica Ravela všeobecne známou a trvalou súčasťou klavírneho repertoáru, dostupnou v nespočetných nahrávkach aj na internete. Hudobné transformácie surrealistických obrazov Aloysiusa Bertranda skrývajú množstvo zákerných úskalí, s ktorými sa Varínska popasovala naozaj zdatne; jej naštudovanie však pôsobí charakterovo trochu nevyhranene. Varínskej Rusalka je lyrická, spevná a krásne frázovaná, ale mohla by byť aj pôvabnejšia, elegantnejšia a farebnejšia. V Šibenici mi chýbalo viac tajuplnosti, napätia a hrôzy; nezaškodilo by tu celkovo menej zvuku a hybnosti (inak povedané zdržanlivosti). Najproblematickejšia bola posledná časť, slávne Scarbo. Nielen pre relatívne pomalšie tempo, ale aj pre nedostatok dynamickej výbojnosti: Varínskej „zloduch“ bol akosi príliš váhavý, ťažkopádny a málo agresívny. Slovom, ani pri najlepšej vôli nemožno tvrdiť, že by práve táto časť dokázala fascinovať. Nahrávka Daniely Varínskej je v každom prípade vítaným obohatením domáceho trhu. Ostáva už len nesmelo položená otázka, kedy vlastne vznikla: december 2013 je príliš široký časový údaj, navyše v Hatríkovej skladbe občas počuť kašľanie. Ak išlo o záznam z koncertu, vydavateľ mal exaktne uviesť termín a miesto konania.

Aktualizované: 11. 05. 2020
x