Gidon Kremer už dlhé roky propaguje tvorbu skladateľov z krajín bývalého Sovietskeho zväzu a objavuje pritom množstvo zabudnutých diel, ktoré kedysi tvorili živú súčasť sovietskej, respektíve ruskej kultúry. Jednou z takýchto postáv je i Weinberg, mimoriadne nadaný (objavuje ho Šostakovič, ktorý ho často „zachraňuje“ pred likvidačnou politikou sovietskeho režimu) a plodný (kvantitatívne potentnejší ako Šostakovič) tvorca, ktorý však napokon končí svoj život v polozabudnutí. Až posledné desaťročie znamená pre jeho dielo renesanciu. Existuje nahrávka kompletu sláčikových kvartet (17 diel v interpretácii Danel Quartet), skladieb pre violončelo, piesní i inštrumentálnych koncertov a postupne sa dopĺňa i komplet symfónií (22 diel, rôzni interpreti). Podľa recenzenta Steva Schwartza patrí Weinberg spolu s Prokofievom a Šostakovičom medzi najväčších ruských skladateľov 20. storočia. Otázkou zostáva, prečo sa jeho diela neudržali v repertoári a približne do roku 2006 zaznievali len sporadicky. Až koncertné uvedenie opery Pasažier (Moskva, 2006; neskôr scénické uvedenie na festivale v Bregenzi: réžia David Pountney, dirigent Teodor Currentzis) znamenali senzáciu a zásadný obrat. (Ako dirigent som mal možnosť spolupracovať so slávnym režisérom pri inscenácii Weinbergovej opery Portrét v roku 2010 vo francúzskom Nancy.)
Weinbergovo dielo je silne ukotvené v tradíciách ruskej hudby, konkrétne Prokofieva, Miaskovského a Šostakoviča (obaja dlhé roky žili v susedstve a denne diskutovali o hudbe i vlastných dielach). Z európskej tvorby sú jeho inšpiráciami Bartók a Mahler. Weinbergov jazyk je často sentimentálny, katarzné plochy majú odtieň rezignácie. Podobne ako Šostakovič aj on s ľahkosťou strieda rôzne štýly, jeho energia je však defenzívnejšia. Je lyrickejší a menej priamy. Na dvojalbume predstavujú Gidon Kremer a Kremerata Baltica päť diel z dvoch období skladateľa. Concertino pre husle a sláčikový orchester op. 42 (1948) je ľahká skladba plná romantického vzletu. Sonatína pre husle a klavír op. 46 (1949) sa nesie v podobnom duchu. Má klasický trojčasťový pôdorys s typickým pochodom namiesto finále, hudba je však plná jemných, často prekvapivých sonoristických odtieňov. Trio pre husle, violu a violončelo op. 48 (1950) je majstrovské dramatické dielo, ktoré má blízko k svetu Šostakovičovej hudby: evokuje ho komplikovaný kontrapunkt, melancholické a temné plochy, odľahčený, priam banálny pochod a záverečná rezignácia, štrukturálne morendo. Zvukovo skladateľ vyvoláva dojem sláčikového orchestra.
Z druhého obdobia (diela napísané o takmer 20 rokov neskôr) Kremer siaha po Symfónii č. 10 op. 98 (1968), ktorá tvorí vrchol nahrávky. V nej Weinberg najvýraznejšie (spomedzi diel dvojalbumu) vykročil smerom k avantgarde a dotkol sa i dodekafónie. Zvukovosť diela predznamenáva Schnittkeho. Popri husľových sólach sú veľmi výrazné a expresívne aj sólové party violy, violončela a kontrabasu. Spolu s Kremerom ich majstrovsky interpretujú Daniil Grishin, Giedre Dirvanauskaite a Danielis Rubinas. Samotný Kremer otvára celú nahrávku komplexnou Sonátou č. 3 pre sólové husle op. 126 (1979). Dielo je interpretačne i percepčne exponované: sedem úsekov evokuje štvorčasťový pôdorys klasickej sonáty s reminiscenciami jednotlivých častí. Kremer hrá dielo brilantne. Obrovská znalosť skladateľovej hudby do najmenších detailov tu slávi svoj úspech. Orchester má vyrovnaný, plný tón, hrá s veľkým oduševnením a zápalom. Sólisti spomenutí vyššie i klavirista Daniil Trifonov sú svetovou triedou a Kremerovi absolútne vyrovnanými partnermi. Ten svojím umením a bohatými skúsenosťami s obrovským prehľadom vedie celú produkciu.
Spracovanie má tradične vysokú úroveň, ECM nenadarmo patrí medzi top labely (nielen) pre súčasnú hudbu. Otázkou je samotná Weinbergova hudba. Myslím si, že jej treba dať ešte čas. Na druhej strane jej čas už pominul. Jej životnosť teda zostane na vôli interpretov a záujme publika. Tak ako veľa hudby pred ňou i po nej.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.