Súčasné maďarské nešpory Zsolta Sereia a Pétera Zombolu vznikli ako liturgická hudba. To nie je ani súčasné, ani tradičné, je to prejavom duchovnosti a osobnej viery. Samotná hudba oboch autorov je však orientovaná dosť konzervatívne a tradicionalisticky.
Čo môžeme od takejto konzervatívne orientovanej zborovej hudby očakávať? Po ruke je hneď niekoľko možností: nadpozemská žiara z Pobaltia (Pärt, Vasks), mŕtvolné mrazenie vanúce z Podkarpatia (Penderecki), tavenerovská new-ageová gotika, prípadne všetky tieto atribúty dohromady v najrozličnejších pomeroch. A ešte možno nejaká exotika... Ak to neplatí o súčasnej duchovnej zborovej tvorbe všeobecne, rozhodne to platí o Sereiových a Zombolových skladbách na tomto CD. Žiadne extenzívne techniky spevu, žiadne odľahčené pohrávanie sa s tradíciou, žiadne posúvanie hraníc zaužívaných spôsobov kompozície vokálnej duchovnej hudby s liturgickým presahom.
Zsolt Serei, profesor Lisztovej akadémie v Budapešti, sa vo svojich Nedeľných nešporoch vybral po vychodenom chodníku, keď si ako inšpiráciu zvolil gregoriánsky chorál. Jednohlasný spev, pripomínajúci gregoriánsky chorál, spoľahlivo nastoľuje atmosféru duchovnosti. Tá však na mnohých miestach nie je natoľko presvedčivá, aby zakryla skutočnosť, že ide s najväčšou pravdepodobnosťou o spracovanie na spôsob gregoriánskeho chorálu a nie o využitie pôvodných nápevov na latinské a maďarské texty. Na miestach, kde sa jednohlasný spev rozbieha do viachlasu, nastupuje spomínaná tavenerovská novogotika; jednohlasné spevy akoby boli spracovaním toho, čo nájdeme v bežnej rímskokatolíckej liturgii. Oproti tomu o generáciu mladší, tridsaťdvaročný Péter Zombola, sa snaží svoje Vesperae per annum ozvláštniť inštrumentálnymi vstupmi zvončekov, organu a gongu. Úvodné prelúdium, tvorené sólovými zvončekmi, nastoľuje atmosféru Ďalekého východu, ktorá je však iba gestom. Nahrádzajú ho eklektické vokálne časti striedané statickými organovými interlúdiami, ktoré s úvodným prelúdiom nemajú žiadnu hlbšiu súvislosť práve tak, ako vokálna a inštrumentálna zložka skladby. Pripomienky tejto ďalekovýchodnej atmosféry pomocou zvončekov, gongu a organa v ďalších interlúdiách akoby usilovali o akýsi ekumenický presah. Z gregoriánu vychádzajúce jednohlasné časti však skladbu pevne ukotvujú v rímskokatolíckej tradícii a z týchto „exotizmov“ sa stávajú skôr akcenty akéhosi new-ageového synkretizmu.
Nešpory vôbec nie sú mŕtvou formou. Naopak, môžu byť veľmi aktuálne. V tejto súvislosti by som rád upozornil na „sekulárne“ nešpory newyorskej skladateľky a Zombolovej rovesníčky Missy Mazzoliovej, ktoré objednala Carnegie Hall a kde boli začiatkom minulého roku aj premiérované. Mazzoli sa vo svojich Vespers for a New Dark Age na texty súčasnej poézie inteligentne pohráva s elektronickou hudbou na pomedzí alternatívy a súčasnej komponovanej i improvizovanej hudby, new-age a folku, akéhosi novogotického pátosu a popu. Výsledkom je dielo, ktoré síce s liturgiou nemá nič spoločné, no je nabité významami s bohatým duchovným presahom. Dostáva sa k nim však celkom inou cestou a s celkom iným účinkom.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.