SKO B. Warchala
E. Danel
ŠKO Žilina
Spevácky zbor Technik
O. Dohnányi
Real Music House 2014
Vydanie symfónií Petra Martinčeka van Grob ma prinútilo uvažovať o tom, do akej miery je tento žáner u nás stále živý. Konštatovanie, že skladatelia v 21. storočí už nekomponujú toľko symfónií ako v minulosti netreba zvlášť dokazovať. Dvestoosemdesiatšesť symfónií Leifa Segerstama možno považovať za výnimku z pravidla, aj vyrovnanie či prekročenie „beethovenovskej“ méty je dnes počinom.
Vysvetlenie aktuálneho stavu nie je jednoduché. Ak by sa zdalo, že súvisí s možnosťami uvádzať orchestrálne diela, protiargumentom môže byť pohľad do autorských katalógov zahraničných skladateľov. Na mieste by teda mohla byť skôr otázka, do akej miery sa symfónia stala prekonanou. Za snahu o nachádzanie odpovedí možno považovať každý nový skladateľský príspevok do „diskusie“. Medzi žijúcimi slovenskými autormi nájdeme len niekoľko, ktorí napísali viac ako dve symfónie. Popri Vladimírovi Bokesovi (7. Symfónia, 2009) a Jozefovi Podprockom (4. symfónia, 2014) je ďalším z hľadajúcich práve Peter Martinček van Grob.
Po Symfónii č. 1 „The White Mass“, ktorou ukončil štúdium kompozície u Dezidera Kardoša, nasledovala 20-ročná prestávka. Ďalšie tri symfónie však Martinček skomponoval v rozmedzí piatich rokov. Druhá symfónia (2008 – 2009) s podtitulom „The Second Touch“ môže odkazovať na druhé stretnutie so žánrom symfónie, ale tiež na jeho sláčikové kvarteto The Touch (1996). Druhú možnosť potvrdzuje voľba obsadenia (sláčikový orchester), predovšetkým však prítomnosť rozsiahleho citátu z tohto diela v strednom úseku skladby. Pretváranie vlastných kompozícií do novej podoby je jedným z častých prvkov v tvorbe postmoderných skladateľov. Niekedy sa môže javiť ako „východisko z núdze“, nemusí to tak však byť vždy. Domnievam sa, že materiál kvarteta Martinček vo svojej symfónii ukryl práve preto, lebo ho považoval za dostatočne nosný a chcel sa k nemu s odstupom času opätovne vrátiť. Delené sláčiky vo väčšom obsadení mu umožnili ešte lepšie než v pôvodnej verzii vybudovať krehkú kantilénu nad zahustenými diatonickými plochami. Dvakrát zopakované Largo je tak najkrajšou časťou kompozície, nepochybne i zásluhou SKO Bohdana Warchala pod vedením Ewalda Danela. Nahrávka je z premiéry diela na Novej slovenskej hudbe 2010.
Symfóniu č. 3 „Benátsku“ Peter Martinček vytvoril v roku 2011 pod vplyvom dojmov z návštevy mesta. V kreovaní predstavy o súčasnej podobe symfónie nadväzuje na 2. symfóniu voľbou jednočasťového formového pôdorysu. Ďalej vo väčšej miere rozvíja aj minimalistický koncept opakovania rozložených kvintakordov, repetovania rytmických modelov i aleatoricky riešených plôch. Celkom novým prvkom je zapojenie miešaného zboru (intonačne presný Spevácky zbor Technik), ktorému sú zverené a cappella vstupy na fragmenty z latinského textu rekviem (Quid sum miser tunc dicturus...) a tiež zvukomalebný asémantický „džavot“ (akoby do šialenstva stupňovaný smiech).
Symfónia je tak zároveň meditáciou o zmysle života (i smrti) a odpoveďou na to, ako sa duchovné hodnoty javia v očiach sveta. Nahrávka v podaní ŠKO Žilina a dirigenta Olivera Dohnányiho pochádza rovnako zo živého koncertného uvedenia (BHS 2011). Jej autentickosť i celkové vyznenie (pekné sólové úseky dychových nástrojov, harfy a xylofónu) možno hodnotiť veľmi pozitívne. Z pohľadu zvuku celkový dojem azda znižujú (v prípade obidvoch symfónií) len ruchy z publika. Škoda, že sa sprievodný booklet obmedzil len na strohé základné informácie o názvoch diel a menách interpretov a nezorientovanému poslucháčovi (domácemu či zahraničnému) tak nijako nepodáva pomocnú ruku. Ak sa raz dostane na CD nateraz posledná Martinčekova Symfónia č. 4 „In Memoriam M. R. Štefánik“, môže to byť príležitosť na doladenie tohto detailu, ideálne aj v spojení s realizáciou štúdiovej nahrávky.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.