...biochemik a pedagóg Ladislav Kováč

Ako starnem, moja závislosť na hudbe sa nelineárne zvyšuje; možno sa zanedlho celkom zaobídem bez počúvanej i vyslovovanej reči. Hudba, ale aj zvuky prírody – šum stromov, vtáčí spev, žblnkot potokov – mi už skoro celkom postačujú; desivá inflácia hovoreného a písaného slova ma ťaží stále viac. Najbližšia mi je hudba baroka, najmä talianskeho. Potom Mozart, či Haydn vari ešte viac: Mozart je všeľudový, v Haydnovi cítim (a ctím) eleganciu aristokrata. Mám záľubu v dielach ruských skladateľov 19. storočia; potešenie mi poskytuje vyvážená kombinácia ich pátosu a sentimentality (u Čajkovského ju Milan Kundera zhadzuje ako gýč). Čímsi podobným ma priťahujú aj severania Sibelius a Grieg. Zážitky z hudby mi zosilňujú vnemy iných zmyslov. Chuťové: roky raz za mesiac trávim takmer celú noc počúvaním Euroclassic nocturno na Rádiu Devín, pričom popíjam kvalitnú whisky alebo červené víno.

Vizuálne: mám rád operu. A to aj vo filmovej či televíznej podobe. Nielen z dielne Zefirelliho, ale aj našich umelcov: empatiu s citovým svetom Tatiany z Eugena Onegina mi znásobuje herecký výkon Magdy Vašáryovej a vôbec mi nevadí, že spieva niekto iný. V hudbe 20. storočia patria k mojim najobľúbenejším skladateľom Janáček, Britten a Šostakovič. Aj ich opery Káťa Kabanová a Peter Grimes, ale najmä Šostakovičov skvost Vidiecka Lady Macbeth. Oslovujú ma aj poľskí „moderní klasici“ – Lutosławski a Penderecki, aj keď ich vnímam inak ako ostatných: viac „rozumom“ než „citom“.

Priťahuje ma ich hľadanie. V Romanovi Bergerovi cítim ich slovenského súpútnika. Ak hovorím o hudbe, mám na mysli klasickú (niekedy sa z nepochopiteľných dôvodov nazýva „vážna“). A k nej počítam aj klasický jazz. Slovo „klasický“ chápem vo význame, ako ho udávajú výkladové slovníky: ako niečo usporiadané, harmonické, ušľachtilé, elitné, patriace do prvej triedy. Konzumná hudba (nazývam ju tak, keďže o jej úspechu rozhoduje trh; označenie „populárna“ sa mi nezdá priliehavé, som presvedčený, že ju „ľudu“ vnucuje reklama a móda) ma neoslovuje.

Stovky VKV staníc s ich rytmizovaným hlukom považujem za znečisťovanie elektromagnetických vĺn. Slovenský zvyk otravovať návštevníkov kaviarní a reštaurácií konzumnou muzikou, ktorá bráni v jedle, pití a najmä v konverzácii, mi pripadá ako necivilizovanosť až barbarstvo. Rád si vypočujem nápaditý pop s inteligentným textom, páčia sa mi niektoré muzikály, vie ma upútať šikovne urobený rock. Prečo sa ale hudobný primitivizmus teší toľkej obľube, je mi záhadou. Je to pre mňa ako biológa aj výskumná výzva – možno je tiež kľúčom k lepšiemu chápaniu ľudskej prirodzenosti. Keď začnem počúvať, sledujem dielo najskôr analyticky: ako skladateľ variuje tému, ako ju presúva z nástroja na nástroj, ako sa mení melódia a dynamika. Ak ma upúta, analýzu postupne opúšťam a v hlave sa mi rozbieha riava voľných asociácií. Až sa dostávam do stavu, ktorý je súčasne niečim ako polospánkom a zároveň zvýšeným vedomím.

Neobyčajnosť tohto stavu je pre mňa druhou záhadou. O biológii hudby nevieme skoro nič. Hádam neinvazívne techniky, ktorými dnes neuroveda študuje mozog, povedia viac. Jedno už dokázali: hudba ovplyvňuje dve rozdielne časti mozgu. Spodnú, evolučne starú, čo rozhoduje o našom emocionálnom nastavení. Hudba nám cez ňu poskytuje rovnaké zážitky ako jedlo, sex alebo euforické drogy. A hornú, evolučne mladšiu, určenú pre uvažovanie a reflexiu. Fascinuje ma zistenie, že stavy navodené hudbou sa podobajú tým, aké vyvolávajú rituálne drogy stredoamerických Indiánov, psilocybin a meskalin: odosobnenie, intenzívny pocit spolunáležitosti s inými ľuďmi, ba akési splynutie s vesmírom. Naznačuje to, že máme v mozgu psilocybinové receptory (čakajúce na objavenie) a ich silná aktivácia z nás robí religiózne bytosti. V tomto zmysle sme nábožní od prírody. S náboženstvom bez zjavenia, ktoré bohov vari ani nepotrebuje.

Ilja Zeljenka to tušil, keď kedysi povedal: „Boha vymysleli ľudia, ktorým chýba hudobný sluch.“ Ako biologický a kultúrny evolucionista som presvedčený, že aj hudba podlieha evolúcii v jedinej možnej podobe – darwinovskej. Nie som si však istý, či evolúcia hudby, a umenia vôbec, nedosiahla už svoj strop: príroda vybavila človeka veľkou redundanciou, no naša potencia vnímania i porozumenia nie je neobmedzená. Chápem, že nijaký tvorivý umelec nechce napodobňovať predchodcov a chce byť novátorom. Ale čo ak už zdatní moreplavci minulosti objavili všetky kontinenty umeleckého prežívania? Veda a umenie, neoddeliteľné dvojičky, sa v tomto možno zásadne líšia. Ako experimentátor profesiou sympatizujem s kolegami z umenia v ich hľadaní nového, no moje dobré úmysly sú mi skoro k ničomu: teším sa najmä z hudby minulosti a obdivujem obrazy starých majstrov. Chcem však veriť, že neobjavené ostrovčeky ešte existujú.

Veď iste aspoň technika, akú prináša nezastaviteľná evolúcia vedy, otvára nové možnosti. Minimálne interpretovať staré po novom. Rozhodne však odmietam paškvil v podobe „avantgardných“ inscenácií umenia minulosti, napríklad inscenovanie Eugena Onegina v SND nemeckým režisérom Petrom Konwitchným či Rusalky českým režisérom Jiřím Nekvasilom. Nie som si istý, či tu netreba hovoriť o umeleckom zločine – veď ako Čajkovskij a Dvořák prídu k tomu, aby sa ich dielo spotvorovalo? Že klasická hudba poslucháča humanizuje, psychológovia dnes vedia naisto: prináša uvoľnenie napätia, zosilňuje empatiu k iným, navodzuje pocit zmysluplnosti existencie. (Čím netvrdím, že by klasická hudba dokázala nahradiť morálnu výchovu: nacistickí zločinci, ktorí boli jej milovníkmi, nám zanechali horkú lekciu.)

Výskumy ale ukazujú aj to, že komerčná agresívna hudba zvyšuje u individuálneho príjemcu psychické napätie a agresivitu a pri kolektívnom počúvaní vytvára davovú psychózu stotožnenia sa s ostatnými poslucháčmi a odpor k tým, čo tieto zážitky nezdieľajú. Evolúcia, biologická i kultúrna, je progresívna, je rastom komplexnosti. Rytmická a melodická jednoduchosť, ktorá charakterizuje masovú komerčnú muziku, je bezpochyby evolučným regresom. Prebúdza animálne pudy, potlačené či pozmenené kultúrou. Vracia moderných ľudí do minulosti, do skupín lovcov a zberačiek, do africkej savany.

Napríklad naši najbližší biologickí príbuzní, šimpanzy, nemajú ešte schopnosť rozlišovať konsonantné a disonantné tóny, no rytmické mlátenie do dutých stromov im už poskytuje potešenie. Biologička Jane Goodall urobila pred viacerými desaťročiami poučné pozorovanie: v blízkosti rezervácie kdesi v Afrike si šimpanzí samec získal obdiv samíc, rešpekt iných samcov a vydobyl si v skupine postavenie dominantného jedinca po tom, čo prišiel na to, že impozantné zvuky dokáže vyvolávať gúľaním plechového suda.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.