Nemám hudobný sluch, zle spievam, nedokázal som sa naučiť hrať na nijakom hudobnom nástroji. Ale hudbu mám rád a myslím, že jej celkom dobre rozumiem. Takmer okamžite mi dokáže zmeniť náladu: privodiť radosť, povznesenie alebo, naopak, smútok, melanchóliu. Taký rýchly účinok má na mňa hádam už len výtvarné/vizuálne umenie. (Mlyny literatúry, ktorou sa prvotne zaoberám, melú pomalšie.)
Kedysi som počúval piesne, z času na čas hudobné skladby, od istého času však počúvam najmä zvuky. Práve chodím počúvať oravské lúky, ktoré sú už dávno pokosené, ale hmyzí život na nich zostal – a s ním aj zvuky. Cvrkot, bzukot, jemné mrvenie, šušťanie, vrzúkanie a do toho štebot vtákov a vzdialené šumenie civilizácie: autá, motorky, pracovné stroje, ľudské hlasy. Pamätám si, s akým zvláštnym pocitom (uspokojenia?, hrdosti?) som si za socializmu, v 80. rokoch minulého storočia, niesol z dovolenky v Bulharsku (prvýkrát pri mori!) dlhohrajúcu (už vtedy vlastne predpotopnú) platňu Rolling Stones. U nás sa taká muzika v tom čase nedala zohnať, nepredávala sa bežne v obchodoch a už vôbec nevydávala. Hudbu som objavil ako dieťa v chráme. Ako samozrejmú súčasť sveta a života. (Síce samozrejmú, ale čímsi vznešenú.)
Bola to organová hudba a ľudský spev, spev ľudského spoločenstva (spievali naozaj všetci). A paralelne s tým som doma počul hudbu z rádia – prichádzala zďaleka, odkiaľsi z opačného konca zemegule, z vesmíru, a predsa mi bola taká blízka, akoby v mojej hlave bola už dávno-pradávno. Počúval som hudbu, ktorá mala elektrizujúce mená: Elvis Presley, The Beatles, Bee Gees, Beach Boys, Tremeloes, neskôr Led Zeppelin, Pink Floyd, Queen, Dire Streets, Chemical Brothers, ale aj Edith Piaf, Leonarda Cohena, Suzanne Vega a tiež Hanu Hegerovú, Mariána Vargu, Karla Kryla, Pavla Hammela, Deža Ursinyho a desiatky, ba stovky iných. Z času na čas som počul aj hudbu s menami Mozart, Beethoven, Bach, Strauss, Vivaldi, Debussy, Čajkovskij, Stravinskij, Gershwin, Šostakovič, potom i John Cage, Frank Zappa, Ilja Zeljenka, Vladimír Godár, nepreberné množstvo mien, značiek, označení, názvov.
A ešte vždy počúvam, hoci už viac-menej náhodne, a registrujem, že je tu stále nová a nová hudba, nové mená, ikony a ikonky, prúdy i okraje. Zvuky sú v neustálom pohybe, vznikajú stále nové kombinácie a mutácie, hudba je nezničiteľná. Nikdy som však nebol jej systematický ani vyhranený poslucháč. Nikdy som nemal výhradne obľúbený štýl, nikdy som nebol na niektorý druh ani vyslovene alergický. Počúval som a viem ešte stále počúvať všetko, čo ma nejakým spôsobom zaujalo a zaujme. Najviac však viem oceniť vynaliezavosť, invenčnosť skladateľov a hudobníkov, najmä ak dokážu dosiahnuť silný účinok minimálnymi prostriedkami. Na zvuky a ich kombinácie som bol vždy zvedavý a to mi zostáva. Keď počujem „novú“ kompozíciu zvukov, spozorniem a niekedy to na mňa zapôsobí až ako excitačný prostriedok (nedávno napríklad Suí Vesan). To je na hudbe, a vlastne na všetkom v živote, to najvzácnejšie: že dokáže oživovať, nabíjať energiou, vzrušením, radosťou.
Tak je to obyčajne, keď počúvam vo štvrtkové večery na Rádiu Slovensko World Music so Soňou Horňákovou (rád počúvam aj ju) alebo hudobné dopoludnia na Rádiu Devín s Igorom Javorským a Jánom Dúbravským. Niekedy sa zobudím uprostred noci a aj niekoľko hodín počúvam tikot hodín. Je to do absurdna, čiže do absolútna dovedený minimalizmus Erika Satieho – nekonečné opakovanie kratučkých sekvencií tónov tik a tak. Čas (hrajúci na hodiny) má geniálne hudobné nadanie. Aj tak však musím povedať, že prvotným je pre mňa zrak. Primárne vnímam svet cez to, čo vidím. Zvuk je k tomu akoby kulisa (podobne ako vo filme), doplňujúci vnem, druhý v poradí. Až za ním nasledujú ďalšie zmysly, až potom svet voniam, hmatám, chutnám. Hudba, to sú pre mňa zvuky, ktoré vyludzuje svet. Patria k tomu aj tóny, ktoré nedokážem zachytiť, ktoré vnímam ako ticho. Práve takúto hudbu počúvam v posledných rokoch najradšej. Aj dnes si ešte rád vypočujem nejakú pieseň alebo skladbu, no keby som mal byť hudobník, tak by som mohol byť len niečo ako „vyludzovač“ zvukov. A ticha. Občas to aj skúšam, ale iba tak, sám pre seba, keď ma nikto nepočuje.
Rudolf Jurolek (1956) viedol vlastné vydavateľstvo pôvodnej poézie a prózy Solitudo (1991 – 2003) a vydal 5 básnických kníh (Posunok, Dobrovoľná samota, Putovanie Jakuba z Rána, Hierografia, Život je možný – za jej nemecký preklad Das Leben ist möglich dostal cenu Bank Austria Literaris 2008). Ako publicista spolupracuje s oravskými novinami, žije v Breze na Orave.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.