John Cage

V tomto roku sme svedkami azda najveľkolepejších osláv moderného umeleckého génia od čias mozartománie v r. 1991. Celý západný svet od Moskvy po New York, od Washingtonu po San Francisco, od Rimini po Lappeenranta si pripomína sté narodeniny Johna Cagea, ktorý zomrel 12. augusta 1992, len dvadsaťtri dní pred svojimi osemdesiatinami. Bolo to vtedy pre mnohých z nás smutné prekvapenie. Spomínam si, ako mi v ten deň Morgan O’Hara, s ktorou sme práve chystali do Nových Zámkov a Bratislavy jej inštaláciu–performanciu Open Cage, telefonovala z Milána, aby mi cez slzy oznámila nečakanú a neradostnú novinu. Johnov náhly odchod prekvapil aj jeho blízkych priateľov a spolupracovníkov, trebárs Petra Kotíka, Margaret Leng Tanovú či Raya Kassa, teda tých, čo dôverne poznali jeho pretrvávajúce zdravotné problémy. Ako keby malo ostať nesmrteľné nielen jeho kolosálne dielo, ale aj sám tvorca. To sa stáva iba legendám a John Cage ňou bol. Dnes je už jasné, že pred dvadsiatimi rokmi odišiel jeden z najvplyvnejších umelcov 20. storočia. Pred dvadsiatimi rokmi to ešte celkom jasné nebolo, aspoň nie nám. V eufórii sme prežívali prevratnú ideologickú revolúciu a tú druhú, oveľa dôležitejšiu, globálnu informačnú, sme takmer nepostrehli. Nie však Cage, ktorý na dôsledky fullerovských či mcluhanovských vízií upozorňoval vo svete umenia ako jeden z prvých, intenzívne a adekvátne ich reflektujúc aj vo vlastnom diele.

Inšpirácie a  vplyv
Dnes je už zrejmé i to, že John Cage mal oveľa väčší vplyv v oblasti vizuálneho a intermediálneho umenia než v oblasti hudobnej kompozície. K jeho odkazu sa hlási stále viac autorov, vrátane tých najmladších, ktorí objavovaním a rekontextualizovaním jeho otvoreného diela okrem iného zisťujú, že myšlienky predchádzajú médiu a technológii a nie naopak. Cage nás všetkých naučil veľa. Predovšetkým nás ale naučil nachádzať krásu a harmóniu tam, kde ich málokto očakával. Hoci ich nikdy programovo nehľadal, našiel ich hlavne za (alebo pred) hranicami umenia, kde ako bytostný anti-esencialista podľahol príťažlivosti prirodzenej procesuálnosti, nenásilnej simultánnosti a nenápadnej všednosti. „Nemám čo povedať, hovorím to, a to je poézia, ako ju potrebujem,“ znie jeden z jeho najšarmantnejších bonmotov. Vlastne to nie je žiadny bonmot, je to veta z úvodu dlhej Prednášky o ničom z roku 1959 (Cage 1973: 109), ktorá ono „nič“ rozvíja ex nihilo do banálnych slovných variácií, teda poézie. Cage bol majstrom apropriácie a adaptácie. Bol schopný zužitkovať čokoľvek, čo zaujalo, hoci len na chvíľku, jeho myseľ alebo zmysly. Zvláštne je, že kokteily, ktoré namiešaval z tých najrozmanitejších (často kontroverzných) ingrediencií, vôbec nemali vo výslednej podobe zlú chuť ani nepríjemnú vôňu.
Pôvodne vyškolený ako výtvarník a hudobník a neskôr inšpirovaný Joyceom a Duchampom, moderným tancom, orientálnou filozofiou a myšlienkami Majstra Eckharta, Thoreaua, Fullera a McLuhana, Cage dokázal recyklovať všetky tieto inšpiračné zdroje vo svojom diele v prekvapivých kontextoch, vytvárajúc postmoderné intermédiá a multimédiá par excellence v dobe, keď o postmodernizme ešte nikto ani nechyroval. Neskorší okrídlený slogan postmoderny – anything goes – znie skutočne ako z Cagea. Šarm jeho osobnosti i podstata jeho majstrovstva spočívali v schopnosti spájať zdanlivo nespojiteľné veci a javy, s neuveriteľným zmyslom odhadovať pre ne optimálne konštelácie a proporcie. Výsledok riskantných spojení si navyše poisťoval iracionalitou, ktorú adoptoval vo svojom mentálnom svete a testoval metódami osvedčenými po stáročia v zenbudhistickej praxi.
Iracionalita v spojení s prirodzenou zvedavosťou, darom klásť správne, často vizionársky formulované otázky a odvahou experimentovať sa ukázala ako veľmi vhodná stratégia pre nemetafyzickú reflexiu sveta, akú začal od 60. rokov 20. storočia presadzovať aj humanitno-vedný diskurz, hľadajúc liberálnejšie interpretačné stratégie. Cage sa zvykol pýtať celkom bezprostredne, nezaťažený historickými a tradičnými konvenciami. Nazeral veci z iných uhlov pohľadu, tieto uhly menil, kombinoval a multiplikoval. Spochybňovaním akýchkoľvek konvencií dospel až k ontologickému realizmu, keď rozpustil vlastné ego v médiu – prisvojených zvukoch (vrátane ticha, ako ich prirodzenej manifestácii), prázdnych slovách, stopách prostredia atď. –, ktoré sa snažil, najčastejšie s pomocou invenčne aplikovaných náhodných operácií, priblížiť k prírodným procesom. Hoci ho priťahoval najmä svet prírodného indeterminizmu, mimo jeho záujmu nezostali ani sociálne vzťahy. Dalo by sa dokonca povedať, že jeho neskoršie dielo bolo väčšmi späté so sociálnymi zmenami než s vývojom v hudbe či iných umeniach. Celoživotné úsilie dosiahnuť filantropicko-ekologickú syntézu sa u neho odvíjalo od ambície depolarizovať dichotómiu „prijateľné/neprijateľné“. Roky sa snažil zabezpečiť pre používané médiá (zvuky, slová, obrazy atď.) reprezentačnú imunitu a hoci sa mu to nepodarilo, vedľajšie účinky jeho experimentov boli nesmierne užitočné a mnohokrát (nebojme sa to v súvislosti s avantgardným tvorcom povedať) i krásne.

Indeterminizmus, ticho a mlčanie
Cage bol estét na pohľadanie; platí to rovnako o východiskách, prístupoch i finalizáciách jeho originálnych riešení. Javov, ktoré sa rozhodol reflektovať, sa najskôr fenomenologicky zmocnil, potom sa usiloval empaticky s nimi zžiť, až si ich napokon obľúbil. I v tomto sa spoliehal na zenové praktiky ťažiace z paradoxov a absurdít. Keď prostredníctvom indeterminizmu, ktorý si osvojil ako filozofiu i poetický princíp, nedokázal zbaviť svoje umenie pečati autorských intencií, filištínsky vyhlasoval zlyhanie za zámer a začal jeho nečakané dôsledky zvýznamňovať aspoň esteticky. Vyžíval sa v stochastických hrách, ktoré mu prinášali zrejmé potešenie a priviedli ho ku svojráznemu supernaturalizmu. John Ruskin bol presvedčený, že každý citlivý človek by celkom iste vymenil i ten najkrajší obraz na stene za okno do reálneho sveta. Ani Cage zrejme príliš neveril dištancovaným a štylizovaným umeleckým obrazom, či už vizuálnym alebo zvukovým, a tak do nich zakomponovával všednú realitu; nechal za seba hovoriť náhodu, pretože bol presvedčený, že príroda a holá skutočnosť lepšie „vyjadrujú“ podstatu a zákonitosti sveta než tá najdômyselnejšia symbolická forma.
Nechcel nič povedať, a predsa to hovoril. Keď ale bolo treba, dokázal i mlčať. Rovnako ako mlčanie zenových majstrov alebo mlčanie Duchampovo, i Cageovo mlčanie bolo významné, mnohokrát až príliš hlasité. Mlčať po Cageovi nie je ľahké, i keď, ako vravia Deleuze a Guattari, práve významné ticho je dnes zrejme tou najzmysluplnejšou interpretáciou. Cageovo ticho/mlčanie bolo veľmi vzdialené mlčaniu Wittgensteinovho Traktátu či ničote existencialistov. Nebolo ani avantgardným gestom negácie a už vôbec nie protestným aktom rebela. Naopak, bolo potvrdzujúce. Potvrdzovalo existenciu zvukov rovnako ako myšlienok v akomkoľvek prázdne, vibrujúcom významami, ktoré provokujú subjekt k interpretácii, teda k symbolickej reakcii. Nemať čo povedať a hovoriť to, znamená oddať sa prenosovému médiu (zvukom, slovám, gestám, obrazom), podľahnúť jeho sile, pokúšať sa s ním stotožniť. Inými slovami, uznať, že „vždy je tu niečo k videniu, niečo k počutiu“. (Cage 1973: 8) A tak niet divu, že po Prednáške o ničom nasleduje Prednáška o niečom (1959), ktorá je k tichu ešte ústretovejšia, pretože „niečo a nič nestoja proti sebe, ale potrebujú sa ku vzájomnej existencii“. (Cage 1973: 129)

Pocty a oslavy
O Cageovi teda rozhodne nemožno mlčať. Po rokoch sa konečne ozývajú aj tí, čo o ňom mohli a mali čo povedať ešte keď žil (napr. Kyle Gann). Akokoľvek pompézne vyznievajú tohtoročné cageovské oslavy, zatiaľ sa vyhli falošnému pátosu. Prebiehajú už od začiatku roka a ich rozsah zodpovedá významu oslávenca; sú veľkolepé, dlhotrvajúce, starostlivo pripravované, koordinované a transatlantické. Osobnosť a dielo Johna Cagea si zasluhujú primeranú pozornosť aj po rokoch, pretože jeho odkaz stále žije a dnes je dokonca aktuálnejší než kedykoľvek predtým; jeho prínos bol nielen veľký a radikálny, ale v prvom rade inšpiratívny. Impulzy, ktoré v umeleckom svete indukoval, možno porovnať azda len s iniciatívou Marcela Duchampa, ku ktorému sa Cage vehementne hlásil. A tak festivaly súčasnej hudby prispôsobujú svoju dramaturgiu, múzeá a galérie výstavné plány. Oslavy vyvrcholia až v septembri, majú teda mnohé akcie ešte len pred sebou, predsa je však už čo bilancovať.
V Berlíne začali oslavovať dokonca už vlani: tamojšia Akadémia umení spustila v pondelok 6. septembra 2011, deň po majstrových narodeninách, veľkolepý projekt „A Year from Monday. 365 Tage Cage“, nazvaný po známej Cageovej knihe. Ročný „countdown“ trval do 5. septembra 2012 a ponúkol množstvo akcií – koncertov, performancií, prednášok, diskusií a hlavne skvelú výstavu „John Cage und…“ (30. 3.–17. 6. 2012; kurátor Wulf Herzogenrath). Ťažko povedať, či by sa samému Cageovi rok dlhá narodeninová party páčila, akokoľvek, autor najdlhšej známej kompozície v dejinách hudby (najnovšie predvedenie jeho diela ORGAN2/ASLSP na organe v Kostole Sv. Burcharda v nemeckom Halberstadte začalo 5. septembra 2001 a má trvať najmenej 639 rokov!) vyznával dosť svojráznu fenomenológiu času, takže jeden nikdy nevie. Koncepcia výstavy je veľkorysá a mapuje rozmanité výtvarné vplyvy, ktoré Cagea inšpirovali (Paul Klee, Josef Albers, Anni Albers, Marcel Duchamp, Buckminster Fuller, Robert Rauschenberg a ďalší) alebo, naopak, ktoré on sám vo svete vizuálnych umení zanechal (Nam June Paik, Yoko Ono, Georg Brecht, Benjamin Patterson, a ďalší). V júni sa výstava presunula z Berlína do Salzburgu, kde je sprístupnená v Múzeu moderny až do 7. októbra.
Podobne koncipovaná a ešte výpravnejšia bola výstava „A House Full of Music“ v darmstadtskom Mathildenhöhe (13. 5.–9. 9. 2012; kurátor Ralf Beil). Jej ambíciou bolo situovať cageovský odkaz do širšieho vývojového kontextu v hudbe a umení. V dvanástich sekciách, lakonicky pomenovaných po kreatívnych stratégiách modernistov (Ukladať, Kolážovať, Mlčať, Ničiť, Počítať, Hrať kocky, Vnímať, Myslieť, Veriť, Zariaďovať, Opakovať, Hrať sa) ponúkla paradigmatické diela od vyše sto umelcov, medzi ktorými nechýbajú Rainer Maria Rilke, Paul Klee, Filippo Tommaso Marinetti, Luigi Russolo, Kurt Schwitters, Stéphane Mallarmé, Erik Satie, Marcel Duchamp, Piet Mondrian, Arnold Schönberg, Iannis Xenakis, Luciano Berio, Mauricio Kagel, Pierre Boulez, Karlheinz Stockhausen, László Moholy-Nagy, Max Ernst, René Clair, Samuel Beckett, William S. Burroughs, Jasper Jones, Joseph Beuys, Nam June Paik, Dick Higgins, Robert Filliou, Wolf Vostell, Yoko Ono, Robert Morris, Bruce Nauman, John Baldessari, Bill Viola, Frank Zappa, Jimi Hendrix, Laurie Anderson, Brian Eno, či zoskupenie Einstürzende Neubauten. O šírke Cageovho vplyvu svedčí skutočnosť, že jeho diela sa ocitli až v šiestich sekciách. Navštíviť dom plný zvukov, obrazov a gest, ktoré písali dejiny moderného zvukového a intermediálneho umenia, je skutočne nezabudnuteľný zážitok pre všetky zmysly aj intelekt.
Výstava „Membra Disjecta for John Cage“ (kurátori Jozef Cseres a Georg Weckwerth) je putovná.  Po Museums Quartier vo Viedni (17. 2.–6. 5. 2012) bola inštalovaná v pražskom DOX-e (25. 5.–20. 8. 2012) a z Prahy poputuje do Galérie výtvarného umenia v Ostrave (3. 10.–25. 11. 2012). O jej charaktere vypovedá podtitul „Wanting to Say Something About John“ („Chceme povedať niečo o Johnovi“), ktorý je parafrázou názvu Cageovej pamätnej vizuálnej pocty Marcelovi Duchampovi. Je to svojím spôsobom malý prieskum toho, čo ostalo z Cageovho odkazu v postmodernej situácii, keď sa už jeho myšlienky a činy recyklujú bez pátosu, ako keby tu boli odjakživa ako nejaký verejný zdroj a prirodzená, anonymná a legitímna stratégia. Medzi viac než šesťdesiatimi autormi sú niektorí Cageovi spolupracovníci a priatelia i mladší umelci inšpirovaní jeho dielom. Nájdeme na nej známe diela od slávnych autorov (vrátane Cageovej Not Wanting to Say Anything About Marcel) i kusy vytvorené špeciálne pre tento projekt. Výstava ponúka juxtapozíciu rôznych médií – maľbu, kresbu, tlač, koláž, partitúru, text, fotografiu, inštruktívny kus, objekt, inštaláciu, video, hudobné dielo i zvukovú inštaláciu –, čo opäť korešponduje s mnohostrannou osobnosťou Johna Cagea. Snaží sa ľuďom pripomenúť Cageov význam a vplyv v súčasnom „netolerantnom svete“, ktorého agresívne inštitúcie obracajú každý originálny nápad na bezcennú komoditu bez toho, aby si často vážili alebo dokonca spomenuli na jeho pôvodného autora či hýbateľa.
Oslavy Cageových narodenín vyvrcholili samozrejme 5. septembra. Vo Washingtone týždňovým festivalom „John Cage Centennial Festival“ (4.–10. 9. 2012) s bohatým programom zahŕňajúcim mnohé koncerty, tanečné predstavenia, výstavy, prezentácie, prednášky, diskusie a workshopy za účasti Raya Kassa, Joan Retallackovej, Thomasa DeLio, Laury Kuhnovej, Dona Gillespieho, Gordona Mummu, Patricie Lent, Briana Brandta, Irvina Arditti, Stevena Schicka, Stephena Druryho, Margaret Leng Tanovej a mnohých ďalších. V newyorskom klube The Stone Miguel Frasconi zorganizoval striedmejší, no nemenej zaujímavý trojdenný program (4.–6. 9. 2012) vrátane Daniela Goodeho, Kathleen Supove, Davida Watsona, Johna Zorna, Kurta Gottschalka a ďalších skvelých muzikantov. Veľký zážitok sľubuje aj výstava „Dancing around the Bride: Cage, Cunningham, Johns, Rauschenberg, and Duchamp“ (30. 10. 2012–21. 1. 2013; kurátori Carlos Basualdo, Keith L. Sachs, Katherine Sachs), ktorú pripravuje Filadelfské múzeum umenia.

Z európskych podujatí je zaujímavá výstava „Sounds Like Silence“ v dortmundskom Hartware MedienKunstVerein (25. 8. 2012–6. 1. 2013; kurátori Inke Arns a Dieter Daniels). Zdôrazňuje ďalšie tohtoročné výročie – premiéru legendárnej kompozície 4'33'' (29. 8. 1952) a prináša rozsiahlu, hlbokú a kontextovú reflexiu fenoménu ticha, ktoré Cagea najviac preslávilo. Vystavuje preto nielen všetky partitúry 4'33'' a významné video záznamy z jej realizácie, ale aj inšpiračné zdroje a dobové paralely diela (Robert Rauschenberg, Guy Debord, Heinrich Böll) i súčasnejšie reakcie a parafrázy od 42 prizvaných umelcov (Dave Allen, Jens Brand, Merce Cunningham,Yves Klein, Shigeko Kubota, Brandon LaBelle, Christian Marclay, Bruce Nauman, Max Neuhaus, Nam June Paik, Matt Rogalsky, Stephen Vitiello a ďalší). Ludwigovo múzeum v Budapešti chystá zase výstavu „Sloboda zvuku. John Cage za železnou oponou“ (23. 11. 2012–17. 2. 2013; kurátori Katalin Székely a András Wilheim). Výpočet podujatí samozrejme zďaleka nie je úplný. Mnohé koordinuje agilný John Cage Trust; ich zoznam možno nájsť na webovej stránke http://johncage.org. Ku všetkým projektom vychádzajú výpravné publikácie, takže keď cageovský ošiaľ pominie, stále bude čo čítať, na čo sa dívať, čo počúvať a na čo spomínať.
Skeptici samozrejme celkom oprávnene broja proti pompéznym oslavám, keď však uvážia, že základom každej kultúry je pamäť a memorovanie je antropologická konštanta, nezmôžu nič. Oslavovať sa bude vždy a tentoraz si oslávenec pompu zaslúži. Veď bez jeho nekompromisného diela, ktoré nemá ani objekt ani subjekt, by dnes svet umenia určite vyzeral inak. Vplyv, ktorý v ňom majster nezámernosti, básnik všednosti a praktický filozof supernaturalizmu zanechal, je neprehliadnuteľný. Hlavne vďaka nemu začalo byť v oblasti umeleckej reprezentácie čoskoro zrejmé, že konvencie sú iba konvencie a že médium môže byť aj posolstvom. Ba čo viac, John Cage svojím dielom prichytil ľudský svet na kreatívnej (interdisciplinárnej) križovatke skúsenosti, myslenia, technológie, politiky, ekológie a estetiky, za čo mu patrí asi najväčšia zásluha. Odpočívaj ďalej v zaslúženom TICHU, John.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.