Rok 2016 je aj dvojstým výročím narodenia britského skladateľa, ktorého obdivovali Mendelssohn aj Schumann. Napriek tomu je dnes William Sterndale Bennett (1816–1875) doma prakticky zabudnutý a v zahraničí úplne neznámy. Jeho osud je príbehom hudobníka, ktorý premárnil jedinečnú príležitosť, a tak sa musel stať otrokom povinností. Až dnes má jeho hudba opäť šancu očariť publikum svojou svojráznou originalitou.
William Sterndale Bennett, ktorý pochádzal z hudobníckej rodiny zo Sheffieldu v severoanglickom grófstve Yorkshire, dostal už ako desaťročný plné štipendium od Kráľovskej hudobnej akadémie v Londýne. (Túto inštitúciu, mimochodom, založil v roku 1821 amatérsky skladateľ Lord Westmorland a prvých päť rokov ju viedol harfista, šmelinár a sobášny podvodník francúzsko-českého pôvodu Nicolas Bochsa). Spolužiaci na neho spomínali ako na vášnivého športovca a skvelého amatérskeho kúzelníka. Bol však predovšetkým vynikajúcim klaviristom a tiež činorodým skladateľom, ktorý sa vo svojej dobe tešil uznaniu takých hudobných autorít, akými boli bratislavský rodák Johann Nepomuk Hummel či John Field. Do roku 1833, teda do veku sedemnásť rokov, Bennett skomponoval klavírny koncert, svoj prvý opus, ďalej symfóniu a predohru k Shakespearovej hre Búrka. V tom istom roku ho Mendelssohn, potom, čo si počas návštevy Londýna vypočul jeho klavírnu hru, pozval do Nemecka. Na Bennetovu otázku, či sa smie u neho učiť, odpovedal: „Nie, nie, vy musíte prísť ako môj priateľ!“
Angličan v Nemecku
Anglicko bolo v tej dobe niečo ako mŕtve rameno hudby. Bohatá krajina síce štedro platila návštevy hudobníkov z kontinentu (predovšetkým operných hviezd), no s výnimkou cirkvi nevynakladala takmer žiadne prostriedky na rozvoj domácej tvorby. Kráľovská hudobná akadémia mala síce za úlohu tento stav zvrátiť, jej neschopný manažment a nedostatok financií však predstavovali len slabú záruku úspechu. Šanca pracovať s Mendelssohnom bola preto pre mladý hudobný zázrak, akým Bennett rozhodne bol, doslova darom z nebies. S cestou na návštevu Dolnorýnskeho hudobného festivalu v Düsseldorfe musel chvíľu počkať, kým mu na ňu výrobca klavírov John Broadwood neposkytol peniaze.
Pobyt v Nemecku anglického hudobníka inšpiroval natoľko, že napísal ďalšiu skladbu – predohru The Naiads (Najády). Po jeho návšteve sa Mendelssohn v korešpondencii vyjadril nasledovne: „Myslím, že mám do činenia s najsľubnejším mladým hudobníkom, akého poznám. A som presvedčený, že ak sa nestane znamenitým umelcom, nebude to vôľou Božou, ale jeho vlastnou.“Počas nasledujúcich troch návštev v rokoch 1836 až 1842 (október 1836 – jún 1837, október 1838 – marec 1839, január – marec 1842) Bennett trávil čas v Lipsku so svojím učiteľom a jeho priateľmi, vrátane Schumanna, o ktorom sa v liste domov zmienil ako o „pánovi redaktorovi“, čo sa pokladá za pripomenutie skutočnosti, že bol v tom čase stále známy viac svojimi textami než hudbou. Bennett tiež píše, ako sa Schumann domnieval, že stretne „tučného muža s veľkými čiernymi bokombradami“, čo bol zrejme vtedajší obraz Angličana v Nemecku. Stali sa z nich však blízki priatelia, ktorí si užívali spoločné prechádzky, fajčenie a najmä vychutnávanie ušľachtilých destilátov.
Tomuto priateľstvu vďačíme aj za kánon na nemecký text – dielo, ktoré však rozhodne nepatrí k Bennettovým najlepším. Bennett trávil veľa času aj so samotným Mendelssohnom a s Walterom von Goethem, synom slávneho otca. Za prítomnosti Schumanna a Goetheho, v posledných dňoch prvej návštevy, počas večerí a prípitkov, dokončoval partitúru Najád a udivoval obyvateľov Lipska organizovaním zápasov v jeho obľúbenom krikete. Zdá sa, že to boli prvé kriketové zápasy v Nemecku.
Na ceste k úspechu
Schumann zbožňoval Bennettove klavírne diela a v Neue Zeitschrift für Musik ich chválil. Zvlášť sa mu páčili Hudobné skice op. 10, ktoré nazval „Bennettovými tromi najkrajšimi obrazmi“. Článok končí takto: „Nejaký čas (Bennett) nakúkal cez moje plece, až sa po druhýkrát spýtal: ‚Čo to píšete?‘ ‚Drahý priateľu, stačí ak napíšem: Keby ste tak vedeli…“ Hoci Bennett nebol bezvýhradne presvedčený o kvalitách Schumannovej hudby, o čom svedčí list priateľovi, v ktorom ju opisuje ako „príliš excentrickú“, obaja si venovali v roku 1837 väčšie klavírne dielo. Išlo o Schumannove Symfonické štúdie a Bennettovu Fantáziu op. 16, ktorá pripomína trojčasťovú sonátu a vidno v nej vplyv prostredia, v ktorom sa Bennett v Nemecku pohyboval. Jeho skoršia Klavírna sonáta f mol op. 13 v sebe totiž spája formálne prvky ranej viedenskej sonáty a náhlych, takmer by sa dalo povedať naivných zmien tóniny a rytmu, čo vo výsledku pripomína iného zabudnutého anglického majstra menom George Pinto (1785–1806). (Po jeho skorej smrti skonštatoval huslista a organizátor koncertov Johann Peter Salomon, že „Anglicko bolo práve olúpené o česť vyprodukovať druhého Mozarta“.)
Ide teda o klavírnu hudbu, ktorú Bennett počul v Londýne od Fielda, Cramera a Clementiho. Zasnený zvuk Fantázie zasa dokazuje, že Bennett v sebe objavil nový hlas, ktorý neskôr určite ovplyvnil Schumanna a jeho Novelettes a Arabesku z roku 1838. Čo konkrétne Schumann obdivoval na Bennettovej hudbe? Súviselo to s kvalitami jeho klavírnej hry, ktorú oceňovali aj rôzni iní hudobníci ako už zmienený John Field, Clara Schumannová či Ferdinand Hiller. V podstate by sa dalo povedať, že Bennett bol „klavírnym skladateľom“. Anglický skladateľ Geoffrey Bush (1920–1998) ho neváhal označiť za „autora Chopinovho rangu, i keď nie nevyhnutne jeho veľkosti“ a Charles Villiers Stanford (1852–1924) napísal: „Bennettova hra na klavíri (…) bola nespochybniteľne nevšedná, mala v sebe oheň a energiu, ktoré sa však neprejavili na jemnom povrchu skladieb (…) Po celý život si udržal svoje britské charakteristiky (…) Angličania sú akosi hrdí na to, že skrývajú svoje pocity, čo vidíme aj na ich ľudových piesňach. Angličan je taký vzdialený od keltského ohňa a agónie, ako Temža od Spey (rieka v Škótsku, pozn. prekl.). Bennett bol typickým príkladom tejto britskej vlastnosti.
Bol poetom, no viac Wordsworthom ako Byronom či Shelleym.“ Túto zdržanlivosť si všimol iný súčasník: „Jeho zmysel pre formu bol taký silný a jeho zušľachtenej prirodzenosti sa tak bridilo vytvárať len efektnosť, že hudba, ktorú skladal, občas pôsobila až príliš zdržanlivo. Len zriedka, ak vôbec niekedy, popustil opraty rozmaru. Všetko má správne proporcie, všetko je jasne zadefinované a držané v medziach, ktoré by mu svedomitosť nikdy nedovolila prekročiť.“ Zdalo sa, že svet nemeckého romantizmu vypustil na slobodu Bennettovho génia. Teda aspoň na chvíľu. V Lipsku zažil Bennett absolútny úspech. Spolu s Gewandhaus Orchester uviedol niekoľko zo svojich orchestrálnych a koncertantných diel. Publikum, ktoré bolo spočiatku skeptické, sa čoskoro „obrátilo na jeho stranu“ pod vplyvom jeho klavírnej techniky, ale i hudby samotnej. V roku 1843 Mendelssohn píše Bennettovi: „Moji krajania sa presvedčili, že hudba je skutočne taká istá v Anglicku, Nemecku i kdekoľvek inde. Vašimi úspechmi ste zničili predsudky, ktoré sa nepodarilo zbúrať doposiaľ nikomu, len jednému – pravému Géniovi.“
viac v aktuálnom čísle Hudobného života
Autor žije v Londýne a v Levoči, je umeleckým riaditeľom festivalu Levočské babie leto.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.