Slovenský rozhlas
Skutočný rozkvet rozhlasového nahrávania ľudovej hudby nastal po 2. svetovej vojne. V roku 1945 založil Pavol Tonkovič Oddelenie ľudovej hudby v košickom rozhlase. Budovanie rozhlasových ľudových hudieb a ďalších telies, ktoré neskôr po rokoch vyústilo do založenia OĽUN-u, bolo v tých časoch už samozrejmosťou. Takisto sa postupne stalo samozrejmosťou aj ich nahrávanie na magnetofónový pás. My sa však v tomto novšom období sústredíme na nahrávky autentického folklóru. Tonkovič počas svojho pôsobenia v Košiciach vyhľadával spevákov a ľudové hudby v oblastiach od Liptovského Mikuláša a Lučenca smerom na východ. V rokoch 1947‒1949 mal už k dispozícii prenosový nahrávací voz, na ktorom uskutočňoval nahrávky priamo v teréne. Navštívil 82 obcí, na nahrávanie vybral 39 z nich. Žiaľ, pre nedostatok pásov sa nahrávky po vysielaní zotierali, takže záznamy z tohto obdobia sú naozaj vzácnosťou. Po odchode Pavla Tonkoviča do SĽUK-u pokračoval v jeho práci od roku 1949 Teodor Hirner.
Oddelenie ľudovej hudby v bratislavskom rozhlase vzniklo v roku 1946, založil ho Janko Matuška. Jeho prvými spolupracovníkmi boli Janka Guzová a Ján Hrk. Aj Matuška organizoval nahrávanie v teréne. Ako príklad môžeme uviesť trojtýždňovú cestu za ľudovými piesňami, na ktorej sa zúčastnili okrem Janka Matušku aj Dobroslav Chrobák, Alexander Matuška a Vojtech Koma. Nahrávalo sa na strednom Slovensku, v Liptove, na Orave a na Kysuciach. S Jankom Matuškom realizoval ďalšie nahrávky od roku 1950 aj Ján Hrk (Slovenský Grob, Chorvátsky Grob, Lešť, Turie Pole, Selce). S Jankom Blahom nahrali v roku 1950 Záhorácku svadbu zo Skalice – prvý rozhlasový profil tradičnej svadby.
V roku 1952 vznikla v bratislavskom rozhlase Redakcia ľudovej hudby, jej vedúcim sa stal Pavol Tonkovič. Postupne sem prichádzali pracovať ďalší redaktori: Ľuba Pavlovičová-Baková, Vladimír Slujka, Edita Hútová, Ondrej Demo, Ján Laborecký a Irena Holáková. Okrem menších nahrávacích akcií v teréne musíme spomenúť i nahrávky k filmu Za ľudovými hudobnými nástrojmi, ktoré uskutočnil Pavol Tonkovič v roku 1955 rozhlasovým prenosovým vozom v spolupráci s dokumentárnym filmom, režisérom Dimitrijom Plichtom a pracovníkmi Ústavu hudobnej vedy SAV.
Ľuba Pavlovičová-Baková začala s bratislavským rozhlasom spolupracovať v roku 1951 najprv externe ako speváčka, nahrala tu niekoľko piesní z repertoáru bývalej Živeny. V roku 1952 sa stala redaktorkou Redakcie ľudovej hudby a spolupracovala aj na výskumoch autentického folklóru, ktoré viedol Pavol Tonkovič. Zo získaného materiálu pripravovala relácie, ktoré môžeme pokladať za predchodkyne neskoršej Klenotnice ľudovej hudby – Obrázky z dedín, Dedina hrá a spieva, Spevy domova a Zem spieva.
Záujem o autentický folklór sa zvýšil po konferencii IFMC (Medzinárodnej rady pre ľudovú hudbu), ktorá sa konala v roku 1962 v Zlíne a na príprave a realizácii ktorej sa zúčastnil aj bratislavský rozhlas. V tomto období začal rozhlas realizovať aj priame prenosy z folklórnych festivalov, ich nahrávanie bolo už samozrejmosťou.
V roku 1966 vznikol nový cyklus hudobno-slovných relácií Klenotnica ľudovej hudby. Po niekoľkoročnej prestávke sa dostal do pravidelného rozhlasového vysielania autentický folklór z rôznych krajov Slovenska, pretože v predchádzajúcom období boli jednoznačne uprednostňované najmä ľudové piesne v úpravách a menej náročných spracovaniach, často s akousi problematickou potrebou „pozdvihnúť“ folklór k oblasti vážnej hudby, hoci v praxi išlo často skôr o posun k populárnej hudbe. Už v roku 1965 uskutočnil redaktor Ondrej Demo s režisérom Martinom Slivkom z dokumentárneho filmu a s prenosovým štábom nahrávky autentických zvykových a hudobných prejavov vianočného a novoročného obdobia v šestnástich obciach Slovenska. Táto skúsenosť potvrdila možnosť kvalitného terénneho nahrávania folklóru aj pre potreby rozhlasového vysielania. V tom čase sa viedli aj kritické debaty o dramaturgii v programovej rade Folklórneho festivalu Východná. Skupina folkloristov a choreológov presadila do festivalových programov zastúpenie autentického folklóru. Práve títo externisti boli spolupracovníkmi pri príprave prvých relácií cyklu Klenotnica ľudovej hudby, ktorej redaktorom a pri väčšine pokračovaní aj autorom sa stal Ondrej Demo. Príprava na jednu reláciu spojená s výskumom a výberom trvala väčšinou 4–6 týždňov. S Ondrejom Demom chodili nahrávať hudobný režisér, slovesný režisér, zvukový majster (najčastejšie František Bombík) a prenosový technik. Do roku 1970 slúžil na nahrávanie autobus 706 RTO, prerobený firmou Tesla na kvalitne vybavený prenosový voz s tromi magnetofónmi Studer C 37 – je to dvojstopová verzia legendárneho magnetofónu, na ktorom nahrávala aj skupina The Beatles. Väčšie folklórne kolektívy boli nahrávané aj v bratislavskom, banskobystrickom a košickom rozhlasovom štúdiu, terénne nahrávky s magnetofónom Nagra zasa zachytávajú autentickú atmosféru v domácnostiach nositeľov tradícií, ale aj na skutočnej svadbe, zabíjačke, na salaši, pri pálení jánskych ohňov, stavaní májov atď. Cyklus Klenotnica ľudovej hudby mal mať podľa pôvodného zámeru iba jeden ročník. Úspech u poslucháčov si vynútil jeho pokračovanie – a tak sa s rôznymi obmenami vysiela až dodnes. V prvých ročníkoch Klenotnice bola v popredí záujmu jej tvorcov najmä svadba v rôznych oblastiach Slovenska ako dramaturgicky najucelenejší útvar obradového zvykoslovia. Niektoré z klenotnicových svadieb vyšli neskôr aj na gramofónovej platni a napríklad o Svadbe zo Zámutova sa rozprával vtip, že naši americkí krajania ju tak zháňajú, že sú ochotní dať na výmenu za túto gramoplatňu našincovi nové americké auto.
Redaktor cyklu a autor väčšiny relácií Ondrej Demo so svojimi spolupracovníkmi (a aj v spolupráci s poslucháčmi, ktorí si napokon založili Kruh priateľov ľudovej hudby) až do odchodu do dôchodku v roku 1992 chodil pravidelne a neúnavne nahrávať autentické piesne a hudbu z celého Slovenska, ale aj u Slovákov v zahraničí. Poslucháči Klenotnice ľudovej hudby na jednotlivé relácie reagovali listami, hodnotili niektoré nahrávky a vyberali piesne, ktoré ich najväčšmi oslovili. Z nich potom redaktor zostavoval samostatné polhodinové i hodinové hudobné relácie pre fonoamatérov, aby si ich poslucháči mohli nahrať bez rušivého slova, iba so stručným zahlásením. Z najúspešnejších nahrávok boli zostavované gramofónové platne a neskôr kazety a CD v rámci edície Z klenotnice ľudovej hudby. Do roku 1997 bolo v dokumentárnom fonde Slovenského rozhlasu v Bratislave predovšetkým vďaka práci na tomto cykle evidovaných 16 496 nahrávok autentického folklóru v trvaní 438 hodín, pričom je tu zastúpených 311 obcí zo Slovenska a 57 lokalít, kde žijú Slováci v zahraničí.
Nahrávaniu autentického folklóru sa v Bratislave v menšej miere venovala aj Darina Laščiaková (najmä pri príprave cyklu Hory, ľudia a pieseň) a technicky náročné nahrávky vznikli v súvislosti so súťažou Prix de musique folklorique de Radio Bratislava.
Nástupcom Ondreja Demu sa v roku 1992 stal redaktor Samo Smetana, ktorý mal už obmedzené možnosti nahrávania v teréne, ale aj tak sa mu ešte podarilo získať veľa cenných „klenotnicových“ nahrávok. V súčasnosti sa v rozhlase nové terénne nahrávky autentického folklóru nerobia.
Z osobností banskobystrického rozhlasu, ktoré sa venovali nahrávaniu autentického folklóru najmä v 70. a 80. rokoch, musíme spomenúť Juraja Dubovca. Sám i v spolupráci s Folklórnymi slávnosťami pod Poľanou a so Svetozárom Stračinom získal neuveriteľné množstvo mimoriadne cenného materiálu z niekdajšieho Stredoslovenského kraja. Neskôr sa k jeho práci pridala i mladšia redaktorka Miriam Kubandová. Živý záujem o autentický folklór prejavuje i košický redaktor Milan Rendoš, prirodzene, aj jeho možnosti nových zberov sú v súčasnosti minimálne.
Ústav hudobnej vedy SAV
Dejiny Ústavu hudobnej vedy sa začali písať v roku 1943, keď v rámci vtedajšej Slovenskej akadémie vied a umení vznikol Hudobnovedný ústav, ktorý sa v roku 1951 premenoval na Ústav hudobnej vedy a v roku 1953 bol jedným zo zakladajúcich pracovísk novoustanovenej Slovenskej akadémie vied. V rokoch 1973‒1990 pracoval ako Sekcia hudobnej vedy v rámci Umenovedného ústavu SAV, odvtedy je znovu samostatným ústavom, ktorý sa okrem etnomuzikológie venuje aj historickej hudobnej vede a systematickej hudobnej vede.
Najstaršie zvukové záznamy v archíve ÚHV SAV sú z roku 1955 z výskumov Ladislava Poloczeka a jeho spolupracovníkov. V ďalších rokoch sú medzi zberateľmi najčastejšie zastúpení Oskár a Alica Elschekovci, Ladislav Galko, Ladislav Leng, Kliment Ondrejka, Stanislav Dúžek, Júlia Kováčová, Bernard Garaj, Lýdia Ukropcová-Mikušová, Ladislav Tóth a Katarína Bičanová-Majchrovičová, s ktorými pri výskumoch spolupracovali Tibor Szabó, Slavomír Motaj, Miroslav Ruttkay Dauko a Vladimír Šrámek.
Viac v aktuálnom vydaní Hudobného života.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.