V závere turbulentných 30. rokov 20. storočia mnohí umelci v strednej Európe čelili dileme, či ostať v rodnej krajine alebo odísť radšej do bezpečia. Jedným z nich bol i Ernő Dohnányi (1877–1960), bratislavský rodák, maďarský klavirista, skladateľ, dirigent a budapeštiansky pedagóg kompozície Ľudovíta Rajtera. Dohnányi sa rozhodol zostať, aby ho po zvyšok života toto rozhodnutie prenasledovalo.
Slovenská hudobná historiografia venovala Ernő Dohnányimu (podobne ako Franzovi Schmidtovi) doteraz menšiu pozornosť, než by si jeho talent a umelecké renomé zaslúžili. Dôvodov bolo viacero, väčšina z nich nemá s hudbou veľa spoločného. Dohnányi nebol Slovák, patril do sveta, ktorý Stefan Zweig poeticky nazval „svetom včerajška“, z dnešnej Bratislavy odišiel ako sedemnásťročný a do svojho rodiska, ktoré podľa manželky Ilony Dohnányi neprestal nazývať „Pozsony, uhorské korunovačné mesto“, sa za rodinou pravidelne vracal len do roku 1902. Podľa biografie A Song of Life (2002) umelec v roku 1938 privítal anexiu južných častí Československa a dúfal, že by sa mohla vztiahnuť aj na Bratislavu. Nebol napokon jediným príslušníkom maďarskej či rakúskej národnosti, ktorý podobné túžby zdieľal. Alexander Moyzes spomína v rozhovoroch s Iljom Zeljenkom pražské stretnutie s Bartókom, ktorý obvinil Moyzesovho otca z rozbíjania Uhorska. V časoch najväčšej slávy sa Dohnányi stal umeleckým reprezentantom kontroverzne vnímaných režimov (Horthy, Szálasi). Keď vďaka tomu získal v komunistickom Maďarsku na dlhé desaťročia status „persona non grata“, bolo málo pravdepodobné, že by sa mu na Slovensku venovala intenzívnejšia pozornosť. Recepciu Dohnányiho diela skomplikoval aj fakt, že ako skladateľ tvoriaci v časoch prevratných hudobných zmien nebol inovátorom. Na jeho skladby možno s istou dávkou zjednodušenia použiť výstižnú charakteristiku kompozičného odkazu jeho žiaka, slovenského dirigenta, pedagóga a skladateľa Ľudovíta Rajtera „originalita v rámci pravidiel tradície.“
V Prešporku
Známy mahlerovský dirigent Bruno Walter hovorí o dnešnej Bratislave na sklonku 19. storočia ako o provinčnej a depresívnej, Béla Bartók, ktorý v meste pobudol od roku 1894 do roku 1899, vo svojom životopise z roku 1918 uvádza, že „spomedzi uhorských vidieckych miest mal Prešporok nepochybne najčulejší hudobný život“. Súčasne však dodáva, že koncerty a operné predstavenia, ktoré si mal možnosť vypočuť, boli „neveľmi dobré“. Dirigent Cirkevného-hudobného spolku, skladateľ a pedagóg Alexander Albrecht (1885–1958) a jeho syn Ján (1919–1996) sú v spomienkach k mestu na Dunaji láskavejší a poskytujú aj komplexnejší obraz jeho hudobného života. Píšu o pravidelnom uvádzaní Beethovenovej Missy solemnis a Haydnových Siedmich posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Dóme, o intenzívnom domácom pestovaní komornej hudby, o záujme o koncerty slávnych umelcov (Dohnányi sám spomína na bratislavský koncert Rubinsteina, na ktorom videl v bratislavskej Starej radnici Franza Liszta, uvedenie Brucknerovej 7. symfónie za účasti autora, vystúpenie Meiningenského orchestra s Bülowom či koncert huslistu Edeho Reményiho), zmieňujú však aj istú repertoárovú konzervatívnosť hudobného života. Azda aj na pozadí tohto kontextu (ale nepochybne i ďalšieho školenia a pôsobenia) možno čiastočne pochopiť nielen tvorbu Alexandra Albrechta, ale aj dielo Franza Schmidta (1874–1939) a Ernő Dohnányiho (1877–1960) – dvoch hudobníkov, ktorí sa narodili a strávili mladosť v meste, ktoré Nemci volali Pressburg a Maďari Pozsony. Obaja tu mohli vďaka priaznivému prostrediu rozvinúť svoj mimoriadny talent, ani jeden sa nestal „hudobným revolucionárom“.
Ernő [Ernst von] Dohnányi sa narodil 27. 7. 1877 na Klariskej ulici 12. Jeho predkovia pochádzali zo šľachtického rodu s históriou siahajúcou do 17. storočia. Otec, Frederick [Frigyes] von Dohnányi, bol učiteľom matematiky a fyziky na Kráľovskom katolíckom gymnáziu (Királyi Katolikus Főgimnázium), no tiež zdatným violončelistom. Skladateľova tretia manželka Ilona Dohnányi v biografii A Song of Life (2002) uvádza, že hudobný talent umožnil Frederickovi Dohnányimu vystúpiť na niekoľkých charitatívnych koncertoch, kde účinkovali aj „hviezdy“ ako Rubinstein či Liszt. Ernő Dohnányi začal prejavovať známky hudobného talentu ako trojročný, šesťročného ho otec začal učiť hrať na klavíri. Stalo sa tak v Brezne, kam rodina chodievala na letné prázdniny. O rok neskôr už komponoval drobné skladbičky, prvou z nich je Gebet (Modlitba) z roku 1884. Vo veku osem rokov začal Dohnányi študovať u Karla Forstnera, organistu v Dóme sv. Martina. Dobré znalosti, získané domácim štúdiom u matky a v súkromnej triede, mu umožnili skoršie prijatie na gymnázium, kde učil jeho otec a kde sa neskôr stali jeho spolužiakmi Bartók i Albrecht. Prvé verejné vystúpenie Dohnányi absolvoval až ako deväťročný (otec dbal, aby sa zo syna nestalo „zázračné dieťa“) na slávnosti usporadúvanej každoročne na meniny riaditeľa školy Emericha Pirchalu. Tretieho novembra roku 1886 na nej účinkoval v Mozartovom Klavírnom kvartete g mol KV 498. O tri roky neskôr už hral s otcom a jeho kolegami v Schummanovom Klavírnom kvintete Es dur op. 44. Prvý sólový recitál odohral vo Veľkej sále Starej radnice 28. 12. 1890 a uviedol na ňom Chopinovo Nokturno op. 31/1, Mendelssohnovo Scherzo h mol, Lisztovu 8. uhorskú rapsódiu a dva z vlastných Šiestich fantazijných kusov (6 Fantasiestücke), prídavkom bola tiež jeho vlastná skladba Scherzo. Od 6. triedy na gymnáziu si Dohnányi začal získavať vážnejšie meno aj ako nádejný skladateľ. Na oslavu Pirchalových menín zložil v roku 1891 Üdvözlő dal (Pieseň na privítanie) pre školský zbor a orchester, ktorý dirigoval jeho otec. Ôsmeho júna 1892 mala pri príležitosti ukončenia školského roka premiéru Omša C dur pre sólový alt, tenor, zbor, sláčikový orchester a organ. Na organe hral autor, hudobníkov dirigoval opäť jeho otec. Úspech skladby bol značný, zanedlho zaznela aj v Blumentálskom (19. 6.) a Jezuitskom kostole (28. 6.), škola ju znova predviedla 29. 6. a 4. 9., pričom dielo sa hralo ešte po Dohnányiho odchode do Budapešti. Jeho vzor mal neskôr vplyv na výber štúdia u Albrechta, Bartóka i Ľudovíta Rajtera. James A. Grymes (2001) uvádza, že medzi rokmi 1884 až 1894 mladý hudobník skomponoval celkovo 72 skladieb, z toho asi tretinu pre klavír, husle a klavír a violončelo a klavír. Niekedy okolo roku 1892 začal Karl Forstner učiť svojho zverenca aj harmóniu, a to podľa metódy iného prešporského hudobníka Karla Mayerbergera, žiaka slávneho Simona Sechtera. Mayerberger sa stal známym teoretikom vďaka knihe Die Harmonik Richard Wagners (1883), podľa Ilony Dohnányi však mladého hudobníka lekcie nudili, viac ho zaujímala hra na organe, ktorej sa tiež začal venovať. Výsledkom boli recitály s hudbou Bacha, Mendelssohna, Liszta i jeho vlastnou. S organom sú spojené aj prvé Dohnányiho zárobky súvisiace s hudbou: ako organista hrával na gymnaziálnych nedeľných omšiach v Kostole klarisiek. (S kráľovským nástrojom sa po prvýkrát zoznámil tiež počas letných prázdnin rodiny v Brezne.) Na tomto poste vystriedal Franza Schmidta a po ňom na toto miesto prišiel Béla Bartók. V roku 1894 bol sedemnásťročný Dohnányi prijatý na Kráľovskú hudobnú akadémiu v Budapešti (Országos Magyar Királyi Zeneakadémia), kam ho neskôr z Bratislavy nasledovali aj Bartók, Albrecht a Ľudovít Rajter.
Viac v aktuáolnom vydaní časopisu
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.