Joseph Umstatt a Slovensko

V minulých storočiach na Slovensku nepôsobilo veľa skladateľov európskeho významu. Z osobností, ktorých tvorba bola známa vo svojej dobe vo väčšej časti Európy, to boli predovšetkým Samuel Capricornus (1628 – 1665) a Anton Zimmermann (1741 – 1781). K nim treba priradiť aj doteraz oveľa menej známeho viedenského rodáka Josepha Umstatta (1711 – 1762), ktorý strávil v mladosti na Slovensku takmer jeden a pol desaťročia a postupne sa vypracoval na najvyšší možný post, aký mohol hudobník vtedy dosiahnuť – stal sa dvorským kapelníkom a skladateľom v Bambergu. Umstatt pôsobil vo viacerých mestách strednej Európy, zároveň je teda aj typickým stredoeurópskym skladateľom a navyše patrí spolu s Georgom Christophom Wagenseilom, Matthiasom Georgom Monnom a ďalšími patril k najvýznamnejším priekopníkom nového štýlu klasicizmu v 1. polovici 18. storočia.

Štúdiá u jezuitov v Trnave

Joseph Umstatt sa narodil 5. 2. 1711 vo Viedni ako druhé dieťa dvorského maliara Johanna Georga Umstatta. S rodičmi sa dostal na Slovensko už ako 13 – 14-ročný, lebo jeho otec pracoval v rokoch 1724 – 1725 pre Esterházyovcov v Čeklísi (dnes Bernolákovo). V rokoch 1727 – 1730 nachádzame mladého hudobníka medzi študentmi jezuitského kolégia v Trnave, kde absolvoval triedu principistov, grammatistov a syntaxistov (de facto ide o nižšie ročníky gymnázia). Mladý Joseph Umstatt bol pravdepodobne výborným žiakom, lebo v roku 1728 bol medzi viacnásobne odmenenými študentmi. Zatiaľ nevieme, kde pokračoval v štúdiu poetiky a rétoriky, mohlo to byť buď v Bratislave, alebo vo Viedni, kam sa rodina pravdepodobne vrátila.

Už počas štúdia v Trnave mal Umstatt zrejme výborné hudobné vzdelanie, minimálne od decembra 1728 do augusta 1729 bol totiž učiteľom hudby, najmä hry na klávesových nástrojoch („im Orgelschlagen“) svojho spolužiaka Mikuláša Esterházyho II. „Nádherymilovného“ (1714–1790), neskoršieho veľkého mecéna hudby a zamestnávateľa Josepha Haydna. Na kvitanciách z tohto obdobia sa Umstatt podpísal ako „organista“, túto funkciu teda zrejme u trnavských jezuitov zastával. Len na okraj poznamenávame, že mladý Mikuláš Esterházy nemal ani potom hocakých učiteľov hudby: od januára 1730 vystriedal Umstatta vtedajší kapelník u sv. Štefana vo Viedni a neskorší cisársky dvorský kapelník Johann Georg Reutter ml. a po ňom cisársky dvorský organista Johann Baptist Peyer. Možno už ako trnavský študent Umstatt aj komponoval. Jezuitské pramene síce iba zriedka uvádzajú autorov hudby ku školským hrám, v tlačených alebo rukopisných programoch, v denníkoch, kronikách a pod. je často iba všeobecná poznámka, ako napr. v programe k hre Fides in Regem et Patriam (1727) – „musica ab Amphione nostro composita“; táto poznámka sa pravdepodobne vzťahuje na mladého J. Umstatta, ktorý bol v tom čase určite najlepším hudobníkom u trnavských jezuitov. Dôkazom, že J. Umstatt už v čase trnavských štúdií komponoval, by mohla byť jeho Musica Theatralis. Nekompletný odpis tejto hudby k doteraz neidentifikovanej jezuitskej školskej hre (zhudobnený prológ, dva medzidejstvové chóry a epilóg) pochádza síce až z roku 1761, avšak pisateľom je jezuita P. Daniel Dörner, ktorý študoval v Trnave filozofiu a neskôr vykonával pedagogickú funkciu v Trenčíne, kde sa tento odpis zachoval. Ako budúci pedagóg, ktorého povinnosťou je predviesť so svojimi študentmi aspoň jednu školskú hru ročne, si Umstattovu skladbu pravdepodobne odpísal už v Trnave.

 

Člen kapely Imricha Esterházyho v Bratislave

Nevieme, kde bol Umstatt v rokoch 1730–1732. Možno sa naozaj vrátil s rodičmi do Viedne, kde okrem dokončenia štúdií mohol byť súčasne aj žiakom Johanna Josepha Fuxa (ním mohol byť dokonca už ako chlapec, pred príchodom na Slovensko, veď jeho otec a Fux boli kolegovia na panovníckom dvore...). Už ako mladý hudobník mal však Umstatt nepochybne výborné vzdelanie, okrem iného aj v kontrapunkte, na čo dával práve Fux veľký dôraz. V roku 1732 nachádzame J. Umstatta v každom prípade medzi členmi kapely („musicus“) arcibiskupa uhorského prímasa Imricha Esterházyho (1663 – 1745) sídliaceho v Bratislave, kde hudobník pôsobil najmenej do roku 1738. I. Esterházy bol všeobecne veľkým mecénom umenia a zamestnával viacerých vynikajúcich umelcov, nielen slávneho G. R. Donnera, ktorého poveril barokizáciou bratislavského (vtedy farského) Kostola sv. Martina, ale krátkodobo napríklad aj J. E. Fischera z Erlachu či A. Galliho-Bibienu a ďalších. V Esterházyho kapele, ktorá musela mať výbornú úroveň, pôsobili dokonca skladatelia ako napr. „Cammer-Musicus“ Johann Matthias Schenauer, ďalej to bol lutnista Wenceslaus Bauer, trubači Alexander Aigner, Gottfried Fink, Paul Smutz a Johann Sonek, fagotista Angelo Cavallari, talianski kastráti, ba istý čas (1731–1732) bol na výplatných listinách u prímasa aj cisársky dvorský huslista z Viedne Johann Otto Rossetter. Umstatt ako vynikajúci hráč na klávesových nástrojoch bol určite predovšetkým čembalistom a organistom prímasovho súboru. V tomto čase už nepochybne komponoval: v roku 1734 dostal na zhudobnenie bližšie neznáme libreto („zum componieren).“ Umstatt sa ako člen Esterházyho kapely nepochybne zúčastnil aj na veľkej slávnosti prenesenia pozostatkov sv. Jána Almužníka do novej kaplnky postavenej Donnerom (1732 – 1733), pri ktorej hrala hudba dôležitú úlohu.

Kde pôsobil J. Umstatt v rokoch 1739 – 1740, zatiaľ nevieme. Možno sa opäť vrátil do Viedne a pokúšal sa získať miesto v cisárskej dvorskej kapele. Nasvedčovali by tomu rukopisy, nachádzajúce sa v archíve tejto významnej hudobnej inštitúcie: graduálová Sonata a 3 (1738) a šesť husľových koncertov, ktorých autograf pochádza z rovnakej doby. Aspoň niektoré zo šiestich koncertov však mohli vzniknúť už v Bratislave, ich inšpirátorom bol pravdepodobne spomínaný huslista J. O. Rossetter. Ide o čistopis partitúry šiestich skladieb, zviazaných ako tzv. dedikačný exemplár, ktorým sa chcel Umstatt pravdepodobne predstaviť na viedenskom dvore už ako zrelý, skúsený hudobník a skladateľ. Na prijatie nového člena do cisárskej kapely však nebola vhodná doba: zomrel cisár Karol VI. (20. 10. 1740), veľký mecén hudby a zanedlho po ňom aj kapelník J. J. Fux (13. 2. 1741). Nový panovník jednak tradične okrem iného rozpustil dvorskú kapelu a konštituoval novú, nástupkyňa Karola VI. Mária Terézia však musela kvôli vojne o Sliezsko predovšetkým prijať drastické úsporné opatrenia, v dôsledku čoho sa podstatne redukovali aj finančné prostriedky na kapelu. Práve počas jej vládnutia začal pomalý, ale istý úpadok jedného z najlepších hudobných telies v Európe (minimálne od 17. storočia).

 

Brno, Drážďany – cesta na vrchol

Pravdepodobne z uvedených dôvodov nachádzame J. Umstatta od roku 1741 v službách grófa Johanna Leopolda Dietrichsteina (1703 – 1773) v Brne, kde pôsobil ako učiteľ hudby (magister musicae, instructor musicae apud ill. comitem Dittrichstein) a kapelník (praefectus musicae, Capellmeister) až do konca roku 1748. V roku 1744 sa Umstatt oženil s Franziskou Schräckovou, dcérou obchodníka s látkami z Olomouca a narodili sa im dve deti (syn v roku 1745, dcéra v 1747). Z 20. októbra 1748 sa zachovala zaujímavá správa o oslavách 50. výročia kňazskej vysviacky kanonika u sv. Petra v Brne, pátra Halamu, pri ktorej účinkoval väčší aparát brnianskych hudobníkov (o. i. napríklad 6 huslistov, 8 trubačov s dvomi tympanistami a pod.), menovite sa spomína iba J. Umstatt ako „virtuosus organista“. Umstatt samozrejme usilovne komponoval aj v Brne. Okrem koncertov, symfónií a hudby pre klávesové nástroje patrí k najzaujímavejším skladbám jeho oratórium skomponované k 100. výročiu oslobodenia Brna od Švédov a predvedené 15. 8. 1745: Oratorio della Coronatione B. M. V. Skladba na nemecký text pozostávajúca z úvodnej sinfonie, recitatívov, árií, duet a záverečného zboru ospevuje Pannu Máriu ako ochrankyňu mesta pred nepriateľom. Že Umstatt bol v tejto dobe už aprobovaným a známym skladateľom, dosvedčuje aj ďalšie oratórium La Vittima d’amore, ktoré predviedli pražskí krížovníci v roku 1744.

V roku 1749 nachádzame J. Umstatta v službách ministerského predsedu Saska a „pravej ruky“ poľského kráľa Augusta II. „Silného“ – grófa Heinricha von Brühla (1700 – 1763) v Drážďanoch. Umstatt nastúpil na miesto po Johannovi Gottlobovi Harrerovi (1703 – 1755), od roku 1749 nástupcovi J. S. Bacha na poste lipského kantora. Kapela grófa Brühla mala výbornú úroveň a úspešne súperila predovšetkým v oblasti inštrumentálnej hudby so slávnou drážďanskou kapelou, v ktorej pôsobili také kapacity ako Johann Adolf Hasse, Jan Dismas Zelenka alebo predtým Johann David Heinichen a mnohí ďalší slávni hudobníci. Hasse napríklad odporučil huslistovi F. W. Gruberovi, aby sa zdokonaľoval v kompozícii u Umstatta. Vo vyspelom drážďanskom prostredí „hudobného kvasu“ sa Umstatt opäť posunul o ďalší krok dopredu. Dosvedčuje to o. i. rukopisný katalóg vlastných skladieb Musica composta in Dresda, ktorý obsahuje množstvo koncertov, symfónií, ale aj kantáty, oratóriá a inú vokálnu hudbu. Žiaľ, väčšina skladieb z tohto katalógu je dnes neznáma, predovšetkým možno ľutovať, že sa nezachovali napríklad Umstattove koncerty pre cimbal (Hackbrett), resp. „pantaleon“ najslávnejšieho cimbalistu v dejinách Pantaleona Hebenstreita (1668 – 1750), ktorý pôsobil v Drážďanoch, ale ani koncerty pre lutnu. Zachované Umstattove skladby, najmä čembalové koncerty, však dosvedčujú veľký štýlový posun skladateľa smerom ku klasicizmu. O tom, akú pozíciu mal Umstatt v Drážďanoch, svedčí napríklad aj skutočnosť, že krstným otcom jeho tretieho dieťaťa bol sám gróf Brühl.

 

Dvorský skladateľ a kapelník v Bambergu

Keď sa však v roku 1752 uvoľnilo miesto biskupského kapelníka po Johannovi Georgovi Waßmuthovi v Bambergu, Umstatt nezaváhal a získal najvyšší možný post dvorského kapelníka a skladateľa. Do Bambergu prišiel s rodinou však až v roku 1753, lebo v Drážďanoch sa na jeseň roku 1752 narodilo jeho štvrté dieťa. Bamberg bol starým a jedným z najvýznamnejších biskupstiev v nemeckej jazykovej oblasti Európy (na úrovni Salzburgu, Pasova a pod.) a Umstatt tu našiel nepochybne tie najlepšie podmienky, aké si len mohol želať. Pôsobil tu v čase, keď sa na biskupskom tróne vystriedali traja arcibiskupi – Johann Philipp Anton von Frankenstein, Franz Konrad von Stadion a Adam Friedrich von Seinsheim – až do svojej smrti 24. 5. 1762 ako široko uznávaný a dvorom mimoriadne cenený skladateľ. Život v Bambergu však nemal Umstatt ľahký, lebo medzitým (22. 10. 1760) mu zomrela jeho o 13 rokov mladšia manželka a zostal so štyrmi polosirotami sám. Bamberská kapela mala, iste predovšetkým vďaka nemu, výbornú úroveň, ako koncertný majster tu pôsobil od roku 1757 napríklad huslista a skladateľ Aloisio Lodovico Fracassini (1733 – 1798), po Umstattovej smrti poverený vedením kapely. K repertoáru kapely bamberských biskupov, ktorého jadro tvorili skladby Baldassareho Galuppiho, J. A. Hasseho, Geminiana Giacomelliho, Nicolu Jommeliho, Pietra Nardiniho a ďalších v tom čase exponovaných skladateľov, prispieval J. Umstatt predovšetkým sám. Jeho neupadajúcu kompozičnú aktivitu dokladá napríklad Inventario della musica composta per la Corte di Bamberg dal Maestro di Cappella Umstatt, ktoré obsahuje všetky formové druhy tak inštrumentálnej, ako aj cirkevnej hudby.

 

Dielo

Tvorba Josepha Umstatta bola známa už za jeho života nielen v Nemecku, ale minimálne v celej strednej Európe. Jeho omše, rekviem, Stabat Mater a ďalšia cirkevná hudba alebo oratóriá (Isaaco, 1757, La Morte d’Abel a i.) boli základnou súčasťou repertoáru od 40. rokov až minimálne do konca 18. storočia nielen v rakúskych benediktínskych, augustiniánskych a iných kláštoroch, napr. Herzogenburgu, Göttweigu, Melku, Kremsmünsteri, Wilheringu atď., ale aj v Pannonhalme či na druhej strane v Čechách a v Bavorsku. Umstattove čembalové skladby, triové sonáty a sinfonie ponúkal Breitkopfov katalóg v rokoch 1762–1765. Čembalová hudba J. Umstatta vychádzala už za jeho života i tlačou: J. G. I. Breitkopf ju vydal v Lipsku vo viacerých zbierkach (Raccolta delle megliore Sinfonie di più celebri compositori di nostro tempo accomodate all’ cembalo, 1761, 1762) spolu so skladbami J. A. Hasseho, Johanna Ignaza Holzbauera, Leopolda Hoffmanna, G. Ch. Wagenseila, J. G. Harrera, Carla Philippa Emanuela Bacha, J. Bendu, Leopolda Mozarta, Johanna Philippa Kirnbergera a ďalších známych skladateľov. Umstattova reprezentatívna Sonata F dur vyšla v 4. zväzku zbierky Oeuvres melées contenant VI Sonates pour le clavessin u J. U. Haffnera (ca. 1759) v Norimbergu spolu so skladbami C. Ph. Bacha, Johanna Ernsta Eberlina, Johanna Adolpha Scheibeho a ďalších známych skladateľov. Ba dokonca Muzio Clementi zahrnul Umstattovo prelúdium a fúgu (Voluntary and Fugue) do svojej učebnice Selection of Practical Harmony (1. zv., 1801) ešte dlho po skladateľovej smrti.
Osobitný význam má čembalová hudba Josepha Umstatta, jeho veľký prínos v tejto oblasti bol zhodnotený viacerými bádateľmi (F. W. Riedel, C. Pollacková a i.). Na Umstattových divertimentách, partitách či sonátach vidno najlepšie typický štýlový vývoj skladateľa 1. polovice 18. storočia, ktorý vyšiel z baroka, no najmenej „jednou nohou“ vkročil už do nového štýlu klasicizmu a pripravoval tak cestu mladému J. Haydnovi. Hoci Umstatt je z tejto skupiny prevažne viedenských skladateľov klávesovej hudby (Wagenseil, Monn, Birck, Schlöger, Štěpán a i.) najstarší, s výnimkou Josefa Antonína Štěpána, ktorý bol však jednoznačne najmladším a v podstate už Haydnovým súčasníkom, dospel najďalej.

Skladby J. Umstatta v zborníkoch P. Pantaleona Roškovského

Najvýznamnejšími prameňmi Umstattovej hudby pre klávesové nástroje vôbec sú zborníky Musaeum Pantaleonianum (okolo 1769) a Cymbalum jubilationis (1757, 1759, cca. 1763 a 1768) slovenského františkána P. Pantaleona Roškovského (1734–1789). Tento skvelý organista a čembalista si odpísal počas svojho pôsobenia v Bratislave 8 kompletných Umstattových partít pre čembalo (viaceré z nich unikátne, nevyskytujú sa nikde inde), ako aj ďalšie samostatné skladby a 3 organové prelúdiá. Také množstvo klávesovej hudby viedenského rodáka pôsobiaceho na Slovensku, na Morave a nakoniec v Nemecku sa nezachovalo dokonca ani v jednej z najväčších európskych hudobných knižníc v Berlíne (Deutsche Staatsbibliothek, Preußischer Kulturbesitz – tu je iba 7 kompletných partít a ďalšie jednotlivé skladby). Pritom Roškovského odpisy sú veľmi kvalitné, korektné, náš františkán musel mať k dispozícii veľmi dobré predlohy, čo možno ľahko zistiť pri porovnaní s ojedinelými verziami niektorých skladieb v Göttweigu alebo v Berlíne.
Umstattove 3- až 5-časťové cyklické skladby pre čembalo sú síce väčšinou označené „parthia“ alebo „partita“, v podstate však ide o divertimentá, resp. sonáty, lebo okrem menuetu s triom obsahujú iné tanečné časti iba zriedkavo. Viaceré jeho skladby už nezachovávajú tonálnu jednotu cyklu, Umstatt využíva najčastejšie molovú paralelnú tóninu. Jeho čembalová hudba (ale aj koncerty či symfónie) je harmonicky nesmierne bohatá, akoby ustavične kamsi „unikala“, čo úzko súvisí so skladateľovou osobitou invenciou, častou konfrontáciou rôznych nápadov, čím pripomína v mnohých prípadoch fantazijný štýl C. Ph. E. Bacha. Veľa miesta ponecháva Umstatt improvizácii, v niektorých úvodných častiach svojich partít má vypísaný iba generálny bas. Vo väčšine prípadov sa však stretávame s dôslednou aplikáciou tzv. lomeného štýlu („style brisé“). Motivika Umstattových čembalových skladieb kolíše medzi figuratívnosťou a tematickosťou (dokonca i nového typu, založenou na dvoj- či štvortaktiach a pod.), skladateľ ako vynikajúci čembalový virtuóz dokonale využíva nielen celý rozsah nástroja (behy, veľké skoky a pod.), ale absolútne rovnocenne aj obe ruky. Celkovo jeho hudba obsahuje tak prvky talianskeho galantného štýlu, ako aj francúzskeho rokoka (napr. tzv. petite reprise), predovšetkým však smeruje svojou takmer dôslednou trojdielnosťou „dopredu“, do budúcnosti. Doslova lahôdkou je vyššie spomínaná 5-časťová Sonáta F dur, ktorá vyšla u J. Haffnera. Obsahuje o. i. majstrovskú fúgu s veľmi osobitou (rokokovou) témou i dokonalým spracovaním, ktoré svedčí o naozaj výbornom kompozičnom školení.
Podobne možno charakterizovať aj Umstattove koncerty pre husle, violončelo, čembalo a flautu. Tak ako všetci ostatní skladatelia 1. polovice 18. storočia vyšiel zo vzoru Vivaldiho, v husľových koncertoch ho však obohatil nádhernou rokokovou hravosťou (na úrovni Tartiniho či Tessariniho). Neskôr v Umstattových koncertoch, najmä čembalových a flautových, badať evidentný prerod na koncert klasicistického typu (redukcia počtu vstupov tutti na tri, no najmä tematická náplň sól i tutti, náznaky kontrastnej „ženskej“ témy). V oblasti čembalového koncertu je Umstatt oveľa progresívnejší než napríklad Wagenseil, často zdôrazňovaný ako predchodca Josepha Haydna a J. A. Štěpána. Umstatt komponoval 3- i 4-časťové symfónie (s menuetom), buď iba pre sláčikové nástroje, alebo častejšie aj s dychovými nástrojmi, najmä s dvojicami hobojov a prirodzených rohov, trúbok a pod.

Cirkevná hudba

Pečať nespornej kvality má i Umstattova cirkevná hudba. Možno v nej počuť nielen jeho typickú invenciu, ale aj suverénne ovládanie skladateľskej techniky, najmä kontrapunktu, ktorý neváhal použiť dokonca v hojnej miere v jednej zo svojich vianočných omší – Missa pastoritia G dur ponúka zaujímavé spojenie citácií známych vianočných piesní (Der Tag der ist so freudenreich, Joseph lieber, Joseph mein a i.) a iných (inštrumentálnych) toposov stredoeurópskej vianočnej hudby s majstrovským kontrapunktickým spracovaním vo viacerých fugátach, dvojitom kontrapunkte a pod. Omše s takýmto podielom kontrapunktu svedčia nesporne o dobrom školení skladateľa, ktorého učiteľ musel byť na úrovni povedzme J. J. Fuxa. Ako vo väčšine ranej tvorby, aj v tejto skladbe používa Umstatt dva trombóny, čo je typickým znakom rakúskej a juhonemeckej cirkevnej hudby 18. storočia. Aj v ostatných skladbách (najmä viaceré rekviem a Stabat Mater) prináša Umstatt plnokrvnú hudbu tak v sólach, duetách či zborových častiach, v mnohých prípadoch spolu s nesporným dramatizmom či expresívnosťou sól a duet, ako to poznáme z tvorby Talianov Giovanniho Battistu Pergolesiho, Francesca Duranteho, no i nemeckých skladateľov 1. polovice 18. storočia (Georg Philipp Telemann, Carl Heinrich Graun a i.).
Hoci kompozičný odkaz Josepha Umstatta s výnimkou hudby pre čembalo je doteraz známy iba veľmi neúplne, ba až fragmentárne, možno už dnes tvrdiť, že bol naozaj „viac než kleinmeistrom“, ako to napísal už v 1. vydaní encyklopédie Die Musik in Geschichte und Gegenwart (1966) H. Dennerlein. Umstatt je jedným z najzaujímavejších skladateľov 1. polovice 18. storočia, toho vzrušujúceho obdobia postupnej premeny barokového štýlu na klasicistický. Tým viac nás môže tešiť, že takýto skladateľ pôsobil i na Slovensku, hoci Bratislava bola – podobne ako u S. Capricorna – iba jeho prvým dôležitým pôsobiskom, z ktorého sa vydal na „púť“ strednou Európou končiacu na najvyššom možnom poste dvorského kapelníka a skladateľa v Bambergu. J. Umstatt patrí rozhodne aj do dejín hudby na Slovensku, a to ako jedna z  najdôležitejších osobností.

Tento text je výstupom spoločného projektu Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni, súboru Musica aeterna a HTF VŠMU Accentus Musicalis.
Projekt je financovaný zo zdrojov Európskeho fondu regionálneho rozvoja - program cezhraničnej spolupráce Slovenská republika - Rakúsko 2007-2013.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020