Ján Cikker (1911–1989). Život a dielo I.

Skladateľ Ján Cikker bol počas svojho života rešpektovanou osobnosťou európskeho formátu. O obdive, s ktorými sa jeho dielo vďaka umeleckým kvalitám i humanistickému posolstvu stretávalo, svedčia aj prestížne medzinárodné ocenenia Herderova cena a Cena UNESCO. Bohatstvo Cikkerovho tvorivého odkazu ponúka viacero pohľadov na život a dielo tohto významného tvorcu.

Rodinné väzby v Banskej Bystrici  

„O Tebe, moje rodné mesto, písať je veľmi ľahké a zároveň veľmi ťažké. To preto, lebo Ty si mi dalo všetko: život, matku, hudbu, prírodu a vrúcny cit spolupatričnosti. Ty si mi dalo domov.“ (Ján Cikker: List rodisku, v knihe Milana Gajdoša: Banská Bystrica)   Hoci na prelome 19. a 20. storočia mala Banská Bystrica stále charakter maďarsko-nemeckého mesta, slovenské obyvateľstvo a spoločenský pohyb začali postupne prinášať zmeny. Kultúrne dejiny Banskej Bystrice a jej okolia v minulosti spolutvorili osobnosti celoslovenského významu ako Ján Kollár, Andrej Sládkovič, Samo Chalupka, Ján Botto či Ján Levoslav Bella. Bystrica holdovala umeniu, čo dokazuje i kamenná budova divadla. Sála pre tristo divákov nepriťahovala len popredné hosťujúce súbory, ale tunajšie divadelné združenie patrilo k najlepším na Slovensku. Pôsobenie spisovateľky Terézie Vansovej, skladateľa Viliama Figuša-Bystrého, maliara Dominika Skuteckého i Jozefa Gregora Tajovského v neďalekom Tajove dodávali mestu osobitný význam. Bystrica bola aj rodiskom matky Jána Cikkera. Mária Psotková bola dcérou pekárskeho majstra, ktorý vlastnil dva domy, pekársku dielňu a obchod.

V rodine sa hovorilo tromi jazykmi (slovensky, nemecky a maďarsky), no deti sa vychovávali v slovenskom duchu. Mária sa venovala hre na klavíri a chvíle pri ňom milovala. Po smrti matky sa však musela s touto záľubou rozlúčiť a kvôli finančným problémom rodiny nakoniec nástroj predať. Rodokmeň Cikkerovho otca, Františka Czikkera, možno sledovať do polovice 18. storočia. Jeho predkovia prišli vraj kedysi dávno na naše územie z Holandska, no ani Ján Cikker ani jeho matka nedisponovali presnejšími informáciami. František bol už v detstve mimoriadne nadaný. Na budapeštianskej univerzite sa venoval štúdiu gréčtiny i latinčiny a po štúdiách pôsobil istý čas v Kőszegu. V roku 1907 prišiel vyučovať na chlapčenské gymnázium do Banskej Bystrice. Ubytoval sa v podnájme u Psotkovcov. Mária, vtedy pätnásťročná, sa s mladým profesorom spriatelila a ich vzťah po troch rokoch vyústil do manželstva. Po roku, 29. júla 1911, sa im narodil syn, ktorému dali meno Ján. Jeho priezvisko zapísali do matriky foneticky: Cikker.  

Detstvo s hudbou  

Priebojný talent a pracovitosť skladateľa, ktorého Vítězslav Novák neskôr označil za najvýznamnejšieho zo svojich slovenských žiakov, sa začali formovať v rodnom dome na rohu Námestia Štefana Moysesa. Tam sa Ján Cikker zoznámil i so zvukmi klavíra, ktorého hrou ho matka neraz uspávala. Klavír bol opäť v dome – stal sa prvým darom Františka pre manželku. Rodinné šťastie však trvalo len krátko. Ako záložný dôstojník musel František Czikker narukovať a 16. mája 1915 padol v bojoch v Haliči. Márii neostávalo nič iné, len sa upnúť na dieťa a pozbierať sily na boj so životom. Musela sa vysporiadať s čoraz ťažšou ekonomickou situáciou. Zásoby potravín ubúdali a tak predávala, čo sa dalo, až nakoniec prišiel na rad i dvojposchodový dom. Mária dobre hrala na klavíri a pekne spievala, preto záľuby povýšila na povolanie. Tento moment priniesol do života malej rodiny zmenu, byt Cikkerovcov ožil deťmi, mládežou i dospelými. Malý Ján si rýchlo zvykol na matkiných žiakov. Ticho a s napätím sledoval, čo im matka hovorí. Vstrebával do pamäti prvé lekcie hudby, klavírnej hry a správneho prednesu. Po vyučovaní si overoval, čo sa načúvaním naučil. Sadol ku klavíru a hral.

Dokázal napodobniť všetko, čo zachytil a opakoval to dovtedy, kým nebol spokojný. Veľmi skoro, v predškolskom veku, sa dokázal orientovať v notovom zápise. A potom pri klavíri začal vymýšľať. Vyťukával na klaviatúre vlastné nápady a púšťal sa do skladbičiek. Tú prvú inšpirovala atmosféra Vianoc, ktorá chlapca fascinovala. V depozitári Múzea Jána Cikkera uchovávame jeho list Ježiškovi v maďarskom jazyku: „Sladký dobrý malý Ježiško. Z vianočných darčekov si prosím toto: prosím si lietadlo, mäsiarsky obchodík, tiež loptu a ešte jednu krabicu vojakov. Ježiškovi tisíckrát ruky bozkávam. Cikker Jancsika. Bestercebánya. Mátyas-tér 9, ll. Poschodie.“ (Matka s Jankom hovorila len po slovensky, no rodičia sa spolu zhovárali po maďarsky.) Systematicky začala matka viesť Jána Cikkera k hudbe až keď mal osem rokov. Často účinkoval na rôznych akadémiách a koncertoch, niekedy s mamou v skladbách pre klavír štvorručne. V Bystrici sa o ňom začalo hovoriť ako o zázračnom dieťati, čo neskôr s charakteristickým humorom komentoval: „Áno, aj teraz sa čudujem, že som ním bol.“      

Prísľub talentu    

Po roku strávenom u strýka a tety v Diosgyőri, keď si jeho mama robila štátnice z klavíra a spevu v Budapešti, nastúpil desaťročný Ján Cikker do prvej triedy reálneho gymnázia Andreja Sládkoviča v Banskej Bystrici. Vďaka zručnosti v hre na klavíri si ho rýchlo obľúbili mnohí profesori, pretože bol vždy naporúdzi pri prípravách rôznych školských slávností. Okrem klavíra ho stále zaujímalo i komponovanie. K dvanástym narodeninám dostal od strýka významný dar – náuku o harmónii a matka ho vzala do budapeštianskej opery na Wagnerovho Tannhäusera. Ešte viac mu však svet hudby priblížil rozhlas. V tom čase sa v Banskej Bystrici dalo chytiť vysielanie z Viedne, ktorá si i naďalej udržiavala renomé európskej hudobnej metropoly. Ján Cikker hral doma, na koncertoch, účinkoval v malých súboroch a vypomáhal so sprievodom k nemým filmom v kine. Všetci si zvykli vidieť v ňom muzikanta. Jednou z mála zachovaných skladieb z tohto obdobia je Sláčikové kvarteto B dur, ktoré napísal ako pätnásťročný v januári 1926. Okrem lásky k hudbe mal Ján Cikker v detstve i ďalšiu záľubu. Vďaka mame začal od najútlejšieho detstva poznávať slovenské hory.

Vari nebolo skaly či vrchu v okolí Banskej Bystrice, ktorý by sa nepokúšal preliezť. Prvovýstup dvanásťročného Cikkera však skončil zle – z tridsaťmetrovej výšky ho museli dávať dole hasiči. Dramatický zážitok neskôr komentoval: „Moja prvá výprava skončila fiaskom a riadnym pedagogickým výkladom manuálneho rázu. Ale bola to pekná mladosť. Zaviedla ma až tam, kde sa človek musel pozerať len hore a nikdy nie dolu. To súvisí aj s umením a vôbec s celým ľudským snažením.“ Výlety, načúvanie spevu potokov i vtákov, piesňam horalov – to všetko si v sebe Ján Cikker uchoval a vracal sa k tomu v spomienkach i v skladateľskej práci. Keď mal nádejný hudobník pätnásť rokov, dospela Mária Cikkerová k názoru, že ho už nemá čo naučiť a zverila synovo vedenie do rúk profesorky Kmoníčkovej, žiačky známeho českého klaviristu a pedagóga Karla Hoffmeistera. Blížil sa čas záverečných skúšok na gymnáziu a matku znepokojovala otázka – čo po maturite. Rozhodla podľa synovho veľkého priania a poslala ho na konzervatórium do Prahy.  

V Prahe  

Keď sa Ján Cikker ocitol pred osobnosťami pražského konzervatória, „chvel sa úctou“, no nesmel sklamať. Skúška začala hrou na klavíri – Chopinovým Jesenným lístím, nasledovala sluchová analýza a nakoniec predložil ukážku vlastnej tvorby. Všetko dopadlo výborne. Profesor Šín uznanlivo hľadel do partitúry Cikkerovej symfónie s veľkým sólom pre tubu. Prijali ho a od jesene 1930 sa stal poslucháčom Štátneho konzervatória v Prahe. Bol zaradený do organovej triedy profesora Bedřicha Antonína Wiedermanna, kompozíciu študoval u Jaroslava Křičku, klavír u profesorky Růženy Kurzovej a spev u profesora Kadeřábka. Pod vedením profesora Křičku robil veľké pokroky. Písal ľahko a darilo sa mu i s uvádzaním skladieb. Sonatíne pre klavír tlieskalo osem najvýznamnejších pedagógov konzervatória, Sláčikové kvarteto hralo Ondříčkovo kvarteto, Capriccio pre orchester predviedla Česká filharmónia. Cikkerovu usilovnosť odmieňali pedagógovia náklonnosťou.

Křička oslovoval Cikkera „šohajko“ a cestovával kvôli nemu počas prázdnin do Banskej Bystrice. Profesor Wiedermann písomne informoval Cikkerovu mamu o synových úspechoch, profesorka Kurzová v ňom videla klavírneho virtuóza a priala si, aby sa sústredil na štúdium u nej. Profesor Dědeček, ktorý sa v 3. ročníku stal jeho pedagógom dirigovania, ho nenazval inak než „synáčku“ či „hošíčku“. Praha v tom čase ponúkala bohatý hudobný život. Cikker mohol byť pri tom, keď Českú filharmóniu dirigovali Talich, Molinari, Bruno Walter i keď svojou virtuozitou Prahu oslnil samotný Rachmaninov. Mesto predstavovalo pre Cikkera hudobný zázrak a zamiloval sa do neho na celý život. „Z tichého neba provincie som padol do rozbúreného mora hudobných polemík. Čo je lepšie? To bola otázka: atonalita, 12-tónová hudba a štvrťtónová hudba Aloisa Hábu alebo diatonika v tom najširšom zmysle slova a nadviazanie na tradíciu? Vďaka Bohu, študoval som vtedy kompozíciu, klavír, organ, dirigovanie i hudobnú vedu, a tak som nemal čas prispievať k riešeniu týchto otázok.

Predsa ale od tej doby zostala vo mne nedôvera voči všetkému príliš krikľavému, dotieravému, za každú cenu originálnemu a extrémnemu, čo tak ľahko vedie k strnulosti a nebezpečnému schematizmu,“ vyjadril sa neskôr. V júni 1935 ukončil Ján Cikker štúdium na konzervatóriu a prihlásil sa na majstrovskú kompozičnú školu, kde sa stal žiakom Vítězslava Nováka. Radosť nemal len Cikker, ale i Jaroslav Křička. Nováka si hlboko vážil a bol hrdý na to, že do svojej triedy zobral jeho odchovanca. Cikker súčasne pokračoval i v štúdiu dirigovania. Majstrovskú školu u Nováka absolvoval 2. sláčikovým kvartetom, orchestrálnym Capricciom op. 14 a Variáciami pre klavír. „Viac odo mňa nepotrebujete,“ prehlásil Novák po prvom roku Cikkerovho štúdia. Tento kompliment bol súčasne aj bodkou za všetkým, čo Jánovi Cikkerovi počas šiestich rokov v Prahe prirástlo k srdcu.  

Tiene vojny  

Ján Cikker si z Prahy odnášal vavrínový list z venca, ktorý mal česť niesť za konzervatórium pri poslednej rozlúčke s Jozefom Sukom. Čas poznávania však ešte preňho neskončil. Slovenské zemské štipendium mu otvorilo cestu do Viedne k slávnemu dirigentovi Felixovi Weingartnerovi, ktorý Cikkera prijal ako mimoriadneho poslucháča. Po slovanskej Prahe obklopil skladateľa svet nemeckej kultúry: Mozart, Beethoven, Wagner, Richard Strauss, Brahms a Bruckner. Československé vyslanectvo zariadilo, aby bol Cikkerovi v Štátnej knižnici umožnený prístup k originálom partitúr. Táto výsada poskytla Jánovi Cikkerovi mimoriadne zážitky, vrátane nečakaného stretnutia s Toscaninim. Hodinu u Weingartnera mal len raz do týždňa, tak mu ostávalo dosť času na poznávanie Viedne. Po strate výsad cisárskeho sídelného mesta Viedeň schudobnela, všetko bolo lacné a Ján Cikker si ako štipendista mohol dovoliť žiť na lepšej úrovni. Býval u bývalého ministerského radcu, ktorý si k penzii prilepšoval hraním v kostoloch. Cikker často chodil do opery i na koncerty, kde videl dirigovať Toscaniniho, Bruna Waltera i Furtwänglera.

Viedenské štúdium ukončil Jarnou symfóniou op. 15, ktorú venoval svojmu pražskému učiteľovi Novákovi. Po pobyte vo Viedni čakala Cikkera vojenská základná služba. Narukoval do Trenčína. Zo základného výcviku, ktorý pokračoval aktívnou službou na hraniciach, sa vrátil až 1. 9. 1939. Prejavila oňho záujem bratislavská Hudobná a dramatická akadémia. Ponuku prijal a stal sa členom jej pedagogického zboru. Po rokoch vo veľkomestách s bohatým kultúrnym dianím sa mu Bratislava zdala trochu provinčnou. S odchodom Zdeňka Folprechta a českých hráčov sa začala rozpadávať amatérska filharmónia a koncertný život upadal. Osudy ľudí a ich vzťahy určovala vojna, Ján Cikker túto dobu niesol ťažko. Ako poručíka v zálohe ho povolali do armády. V lete 1941 bol s jeho vojenskou jednotkou odvelený na východ, priamej účasti v bojoch sa našťastie vyhol. Prekonali s jednotkou vyše 1500 km, no bez jediného výstrelu zasa pripochodovali domov. Cikker sa opäť vrátil učiť na bratislavskú akadémiu, no čosi sa v ňom zmenilo. Zážitky a dojmy museli von. Komponovaním trávil každú voľnú chvíľu, i počas hodinovej prestávky vo vyučovaní sa náhlil domov písať. Rad veľkých orchestrálnych diel začína v roku 1941 symfonickou básňou Leto op. 19. Dielom, v ktorom sa Cikker javí ešte ako „šíriteľ idey novákovskej vášnivosti, neskrotnosti“, no zároveň sa už vydáva na vlastnú kompozičnú cestu.

Ako op. 20 nasleduje v roku 1942 aj v zahraničí hrané Concertino pre klavír a orchester, ktorého obsah Cikker vidí v úsilí zachovať mladosť srdca. Slovenská suita op. 22 (1943) pokračuje v týchto tendenciách, obohatených o štylizované intonácie slovenských ľudových piesní a tancov. Aj toto dielo spolu s Concertinom pre klavír a orchester – prvým klavírnym koncertom v novodobých dejinách slovenskej hudby – bolo čoskoro po premiére uvádzané i v zahraničí. Zmieniť sa treba aj o Dupáku, Verbunku či Zbojníckych tancoch, na ktorých si Cikker cibril majstrovstvo transformovania a štylizácie ľudových piesní. Hoci Ján Cikker pracoval a býval v Bratislave, jeho domovom ostala Banská Bystrica. Žila tam jeho matka, pri ktorej trávil dni voľna a prázdniny. V Bystrici ho zastihol aj august 1944, kedy Slovensko povstalo proti fašistickému násiliu. V septembri 1944 komponuje Cikker pre Slobodný vysielač Slovenského národného povstania Povstaleckú zvučku. Nahrávala sa v bojových podmienkach v pivnici jednej banskobystrickej školy, keď ponad mesto lietali stíhačky. Niekoľkými tónmi Cikker vytvoril symbol s magickou mocou.

Iným spôsobom vysporiadania sa s vojnovým besnením je kantáta Cantus filiorum op. 17, ktorú skladateľ spomína v liste matke z 11. 5. 1945: „Drahá Mamička! Od tej doby, čo som bol doma, žijem veľmi šťastlivo. Mal som nesmiernú radosť, že som Vás videl, že som videl náš domčok a všetko v ňom, a že som mohol cítiť tú veľkú Božiu milosť, ktorá nás všetkých ochraňovala. Boli sme ešte pred 1 ½ mesiacom pripravení na to, že sa snáď stratíme, ba snáď že i zomreme, a miesto toho zázraky nám dopomohly k tomu, aby sme sa videli. – Do toho prišiel konečný mier: ten mier, ktorý som v Cantus filiorum ospieval a nesmierne ticho nad miliónmi tragédií, ktoré som v Cantus filiorum zo svojho srdca vyplakal. Je nádherne žiť a vedeť, že všetci tí, ktorých milujeme, žijú a že sa spolu tešia na tomto konečnom mieru.“  

Cesta k opere  

Až jar 1945 umožnila Cikkerovi pokračovať v tom, čo si zvolil za svoje povolanie i poslanie. V Bratislave sa opäť vrátil k pedagogickej a skladateľskej práci. Veľká chuť dohnať všetko, čo ukradli roky vojny, priniesla do jeho diela hudbu mladosti. Cyklus symfonických básní O živote, ku ktorým patria aj Leto a Vojak a matka, ukončil Cikker v roku 1945 skladbou Ráno op. 24. Nemenej dôležitým pre Cikkerovu kompozičnú orientáciu bolo v rokoch 1945 – 1948 pôsobenie na poste dramaturga v Národnom divadle. Tu si prehĺbil nielen znalosti repertoáru a hudobnodramatickej problematiky, ale získal aj impulz k práci na svojej prvej opere. V liste matke z 15. 9. 1945 píše: „Drahá Mamička! Práca v divadle je pre mňa zábava: kontrola hier, predstavenia, textov, výkonov orchestra, spevákov a zboru, to predsa nie je žiadna robota.

V škole mám dobrý rozvrh: učím kompozíciu a dva dni v týždni (streda a sobota) mám voľné. No už to musím vydržať a viem, že niečomu sa v divadle naučím pre ten prípad, žeby som písal operu.“ Dramatické účinky svojej hudby si už predtým Cikker overil na početných filmových a scénických hudbách, vrátane baletu s názvom Selanka, ktorý vznikol ešte v roku 1944. Spolupracoval aj na filme Vlčie diery, na viacerých krátkych filmoch a jeho hudba k Shakespearovým hrám Skrotenie zlej ženy a Hamlet boli korunované úspechom. V rovnakom období však vznikajú i dramatické diela väčšieho formátu s protivojnovou tematikou. Vplyv vojnových zážitkov cítiť napríklad zo Spomienok op. 25 (1947), kde idylické pasáže kontrastujú s náladovými obrazmi obviňujúceho smútku.

Skladateľ a ľudová pieseň

Ak prvé Cikkerovo kompozičné obdobie hľadania siaha po Jarnú symfóniu (1937) a skladateľ sa v ňom vyrovnáva s impulzmi svojho učiteľa Vítězslava Nováka, roky 1939 – 1948 predstavujú v jeho tvorbe druhú periódu. Jej hlavnou črtou je príklon k symfonizmu a väčším formám. Cikkerov vzťah k folklóru je analogický s Janáčkovým, ide mu o štylizáciu ľudových piesní a tancov v rámci vlastného kompozičného jazyka, nie o doslovné citácie hudobného materiálu. Diela z tohto obdobia majú prevažne programový charakter. Cikkerove skúsenosti dramaturga vedú aj k ďalšiemu preorientovávaniu v tvorbe. Na filmové a scénické hudby treba preto hľadieť aj ako na predprípravu prvej opery Juro Jánošík, pri ktorej Cikker v sebe objavil hudobného dramatika. Tvorivá osobnosť skladateľa sa počas desiatich rokov od jej premiéry zjavne mení. V tejto súvislosti je zaujímavá Cikkerova charakteristika vlastného diela: „Štúdium v dvoch rôznych centrách stredoeurópskej hudby – v Prahe a vo Viedni –, ako aj ovplyvnenie vtedajšími najmodernejšími hudobnými experimentovaniami na jednej strane a prostota a jednoduchosť slovenských ľudových piesní na druhej strane mali na mňa akoby dvojpólový účinok. Raz som cítil svoju silnú spätosť s diatonikou našej ľudovej hudby, inokedy ma ako človeka svojej doby priťahoval expresionizmus, rozklad tonality, vnútorne prežitá dvanásťtónová hudba.“

Juro Jánošík (1950)

Ôsmeho novembra 1950 si skladateľ do denníka zapísal: „Začal som písať operu Jánošík, Bože, daj mi sily!“ V júni 1953 Ján Cikker dokončil partitúru svojej prvej opery a na poslednú stranu napísal slová: „Deo gratias!“ Naštudovanie hlavnej postavy bolo zverené Dr. Gustávovi Pappovi, Milku stvárnila Mária Kišonová, Zuzku Margita Česányiová a richtára Václav Nouzovský. Orchester a zbor Československého rozhlasu dirigoval Richard Týnský. Po rôznych peripetiách sa 10. novembra 1954 uskutočnila premiéra aj v Národnom divadle v Bratislave. Úspech diela bol mimoriadny: opona sa v ten večer zdvihla a klesla šesťdesiatosemkrát. Skladateľ vysoko hodnotil réžiu Miloša Wasserbauera, menej bol spokojný s dirigentom Tiborom Frešom. Hneď po premiére pristúpil Cikker k niektorým úpravám prvého a druhého obrazu, čo zamýšľal už dávnejšie. Opera Juro Jánošík na libreto Štefana Hozu mala veľký úspech aj v Prahe, Brne, Plzni, Liberci i v Ľublane a skladateľ za ňu získal Štátnu cenu. Cikker vytvoril po Suchoňovi (Krútňava) druhú slovenskú národnú operu.  
Medzičasom vznikajú tri etudy pre klavír Tatranské potoky (1954), v ktorých Cikker demonštruje vyhranený hudobný jazyk. Dielo venoval pracovníkom Tatranskej horskej služby, s ktorými nadviazal srdečné priateľstvo počas častých návštev Vysokých Tatier. Od roku 1951 začal Ján Cikker vyučovať kompozíciu na Vysokej škole múzických umení. Nebol typom autoritatívneho pedagóga, skôr bol pre svojich študentov priateľom a radcom, ktorý usmerňoval ich fantáziu a talent a radil im pri riešení problémov. Na rozdiel od starších kolegov bol tiež prístupnejší polemike a akceptoval širšiu škálu kompozičných riešení i estetických smerovaní. K najvýznamnejším absolventom jeho kompozičnej triedy patria Miroslav Klega, Ilja Zeljenka, Pavol Šimai, Peter Kolman, Miroslav Bázlik, Dušan Martinček, Juraj Beneš, Milan Dubovský, Igor Dibák, Víťazoslav Kubička, Martin Burlas a Jozef Grešák. Istý čas uňho študovali aj Tadeáš Salva, Jozef Podprocký a Jozef Gahér.

 

Autorka je riaditeľkou Múzea Jána Cikkera v Bratislave.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020