Košičan Josef Weiss – neznámy žiak Franza Liszta

Hudobný svet si tento rok pripomína 150. výročie narodenia Richarda Straussa. Rovnaké jubileum sa týka aj klaviristu a skladateľa Josefa Weissa. Obaja sa v roku 1891 vydali ako 26-roční na umeleckú cestu na tom istom koncerte vo Weimare. Strauss sa stal jednou z najvýraznejších osobností hudby 20. storočia, Josef Weiss sa z dejín hudby vytratil.

„Poznáte klaviristu Josefa Weissa? Nie? Nepoznáte ho?“1, takto sa začína článok uverejnený v jednom časopise zameranom na hudobný život Lipska. Napriek tomu, že citované otázky padli v roku 1897, môžeme ich položiť aj dnes. Odpoveď bude negatívna, bádanie po klaviristovi Josefovi Weissovi je náročné a výsledok torzovitý.
Produkcia moderných klavírov v Európe i v zámorí priniesla so sebou v 19. storočí okrem dodnes používaných koncertných krídiel aj zrod celej plejády vynikajúcich klaviristov. Podobne, ako pribúdali stovky klavírnych tovární produkujúcich koncertné krídla, tak sa ako huby po daždi rodili i výborní klaviristi, po nich obyčajne ich žiaci, opäť vynikajúci klaviristi. Ale iba hŕstka z nich sa prebojovala na medzinárodné pódiá. Na zvukovom nosiči The Pupils of Liszt (Pearl, Pavilion Records LTD) 2 nájdeme historické nahrávky Lisztových žiakov, ku ktorým patrili napríklad Emil von Sauer, Moritz Rosenthal, Eugen d’Albert a Josef Weiss. Weissa si je možné vypočuť v Scherze Beethovenovej Sonáty op. 31/3 a v pozoruhodnej, svojskej, až excentrickej interpretácii Lisztovej Uhorskej rapsódie č. 12. Z krátkeho textu k CD sa o Weissovi dozvedáme, že ho Gustav Mahler považoval za génia (tiež sa však zmieňuje o ich vzájomnom incidente), že Weiss pochádza z Uhorska, študoval na budapeštianskej Hudobnej akadémii, kde Franz Liszt vyučoval prvé tri mesiace v roku, a že na uvedenom inštitúte vyštudoval aj kompozíciu u Roberta Volkmanna. Text ešte uvádza, že takisto komponoval a vyučoval v Petrohrade a Berlíne, bol koncertne činným a zomrel v Budapešti. V lexikách a literatúre o ňom nenájdeme buď žiadne informácie, alebo iba stručné, čiastočne i protichodné biografické údaje, navyše s veľkými medzerami v jeho živote. Aj viaceré varianty jeho mena – Josef Weiss, Joseph Weiss, József Weisz i Josef Weiß – iritujú.

Košické zázračné dieťa, štúdium v Budapešti

Kto bol teda Josef Weiss? Leopold Godowsky, prvoligový klavirista prvej tretiny 20. storočia, spomína kolegu Weissa v súvislosti so svojím prelomovým koncertom v roku 1900 v Berlíne. Hudobnému kritikovi W. S. B. Matthewsovi  píše, že na jeho koncerte sedel medzi nadšeným publikom aj klavirista Josef Weiss. Menoval ho s ďalšími v tom čase majstrovskými klaviristami, Pachmannom, Foersterom a Hambourgom.3 Josef Weiss bol teda klaviristom, ktorý u svojich kolegov niečo znamenal. Zvláštnosťou je, že upadol do zabudnutia napriek tomu, že po sebe zanechal celý rad nahrávok zaznamenaných technikou, ktorá sa v čase jeho pôsobenia práve rodila, a aj napriek tomu, že do dejín hudby zasiahol tiež ako skladateľ.
Jeho narodenie je zaznamenané v židovskej matrike mesta Košice (vtedy Kaschau). Na svet prišiel 5. novembra 1864, jeho otec bol Emil Weiss, matka Charlotte Weiss, bývali v centre mesta, na Faulgasse 744 (na Hnilnej ulici, neskôr Forgács út., dnes Alžbetinej ulici). Emil Weiss, riaditeľ košického mlyna, bol situovaný zrejme tak dobre, že synovi Josefovi umožnil hodiny klavíra. V roku 1877 informovala košická tlač o verejnom koncerte trinásťročného Josefa Weissa.5 Ale nešlo o koncert neznámeho mladíka. Josef, košické „zázračné dieťa“, bol študentom v klavírnej triede Ferenca Erkela a v kompozičnej triede Roberta Volkmanna na Hudobnej akadémii v Budapešti. V júni 1877 mal v Budapešti za sebou prvý žiacky koncert.6 Sedem zachovaných programov z rokov 1877, 1878, 1879 a 1882 dokumentuje študentské vystúpenia Josefa Weissa ako klaviristu i skladateľa v  jednej osobe. Na prvom koncerte v júni 1877 hral svoju klavírnu skladbu Bevezetés és induló, na koncerte v marci 1882 predviedol štvorručne, spolu s Irén Noblovou, Scherzo zo svojej Symfónie d mol.7
Žiakom Erkela a Volkmanna bol na Hudobnej akadémii v Budapešti v rokoch 1876/77, 1877/78 a 1878/79,8 ale v Budapešti zotrval aj naďalej. Zo záznamu v prvej výročnej knihe budapeštianskej Hudobnej akadémie vyplýva, že v študijnom roku 1881/82 obdržal spolu s Károlyom Rauschom a Juliou Jerusalemovou štipendium Franza Liszta, ktoré udeľovalo mesto Budapešť na Lisztov návrh.9 Weiss nebol jeho oficiálnym žiakom na Hudobnej akadémii, štipendistom sa stal pravdepodobne ako súkromný Lisztov žiak v rokoch 1880/81 a 1881/82. Potom, po dôkladnom štúdiu, ukončil Weiss svoj vyše päťročný budapeštiansky pobyt.

Cestujúci virtuóz: z Berlína do Petrohradu

Aké boli možnosti existencie 18-ročného klaviristu a skladateľa na sklonku 19. storočia? Weissov takmer rovesník, pod hviezdou štasteny narodený Arthur Rubinstein, v autobiografii autenticky popisuje svoje začiatky na hudobnom poli ako dobrodružstvo.10 Nebyť celého množstva náhod, stretnutí a nezištných dobroprajcov, nebol by sa zrejme ani z nadpriemerne nadaného Arthura Rubinsteina stal klavirista, ktorý napokon rozdával hudbu miliónom ľudí. Josefa Weissa stretol iný osud. Bádanie po rôznych kútoch Európy a zámoria nás privádza k stopám po jeho umelecky vydarenom, no i neveľmi šťastnom pôsobení. Z Budapešti odišiel na konzervatórium vo Viedni. Ale vzápätí sa na pozvanie legendárneho hudobného agenta Hermanna Wolffa usadil v Berlíne. 11 Tam pokračoval v štúdiu klavírnej hry, pravdepodobne ako žiak Moritza Moszkowského. 12 Popri povinnostiach uňho Weiss koncertoval (v roku 1884 aj vo svojom rodnom meste) a štyri roky trávil vždy po troch mesiacoch opäť v Budapešti, kde sa na pozvanie Franza Liszta ďalej zdokonaľoval v klavírnej hre. 13 Jeho úmrtím v roku 1886 stratil nad sebou ochrannú ruku svojho dobroprajcu, zrejme presvedčeného o Weissovom mimoriadnom talente. Uplatnenie našiel v Berlíne ako klavírny pedagóg na Kullakovej hudobnej akadémii, jednom z najväčších hudobných inštitútov druhej polovice 19. storočia. Dva roky sprostredkovával svoje skúsenosti aj v Škótsku, v meste Aberdeen.14 Keď Kullakova inštitúcia v roku 1900 zanikla, ostal Josef Weiss bez pravidelných príjmov. V tomto období  mal za sebou koncerty v Berlíne, Stuttgarte, Paríži a v iných mestách.15 V januári 1891 sa predstavil na treťom abonentnom koncerte v Dvornom divadle vo Weimare, ktorý dirigoval jeho rovesník, mladý dvorný dirigent Richard Strauss. Pod jeho taktovkou bol sólistom vlastného trojčasťového Klavírneho koncertu op. 13, čo bolo nepochybne veľkou udalosťou v začínajúcej sa Weissovej kariére. Vo Weimare odznelo dielo prvýkrát na verejnosti. Na koncerte interpretoval okrem toho i Chopinovu Fantáziu a Alceste, caprice sur les airs de ballet de Gluck Camilla Saint-Saënsa. Recenzie koncertu v Neue Zeitschrift für Musik (zo 4. marca 1891) a vo Weimarische Zeitung (z 20. januára 1891) sa dotýkajú iba Richarda Straussa ako dirigenta a jeho čerstvej symfonickej básne Smrť a vykúpenie. O Josefovi Weissovi ako skladateľovi a klaviristovi nie je v recenzii zmienka.16
O pár mesiacov neskôr ho nájdeme v Petrohrade. Stal sa profesorom na konzervatóriu založenom Antonom Rubinsteinom, jeho zamestnávateľom bola Imperátorská ruská hudobná spoločnosť. V súvislosti s týmto lukratívnym zamestananím sa zachovali referencie k Weissovej osobe, z ktorých sa je možné dozvedieť, že bol luteránskeho vierovyznania, čiže zo židovskej viery konvertoval na kresťanskú. V protokoloch umeleckej rady o skúškach, resp. absolutóriu klavírneho odboru nájdeme medzi Weissovými žiakmi Tatjanu Fedorovú, jedného z neskorších učiteľov Vladimira Sofronického, Leonida Ščedrina (protokol z 28. mája 1892), ďalej Sofiu Mellerovú, Alexandru Snitkovú a Samuela Majkapara (protokol z 25. mája 1893). V koncertnej sezóne 1891/92 Imperátorskej ruskej hudobnej spoločnosti sa na symfonickom koncerte 26. októbra 1891 predstavil Josef Weiss mestu ako klavirista a skladateľ verejne.17 Spolu s dielami Meyerbeera, C.M. v. Webera, Borodina, Schuberta, Beethovena a A. G. Rubinsteina zaznel na koncerte po prvýkrát v Petrohrade jeho Koncert pre klavír A dur op. 13, ktorý pár mesiacov predtým premiéroval vo Weimare. Orchester Imperátorskej ruskej hudobnej spoločnosti dirigoval Leopold Auer, vyhľadávaný dirigent a svojho času jeden z najúspešnejších husľových pedagógov.18
Josef Weiss bol teda v najlepšej možnej profesionálej hudobnej spoločnosti. Zdalo by sa, že si dvere na dlhodobé pôsobenie v Petrohrade otvoril nielen ako pedagóg, ale i ako výkonný umelec a skladateľ. Tri mesiace po koncerte dovolenkoval v Berlíne. Z prvotriedneho hotela Hollstein na Königgrätzer Straße písal svojmu zamestnávateľovi do Petrohradu, ktorého prosil o predĺženie dovolenky, nakoľko jeho civilný sobáš sa mal uskutočniť o osem dní.19

Problémy, cesta do zámoria

Do takýchto nepochybne harmonických privátnych a pracovných momentov vstupovali však aj disonancie, ktoré si Josef Weiss s veľkou pravdepodobnosťou spôsobil sám. Začiatkom decembra 1891 sa obrátil písomne na riaditeľstvo Imperátorskej ruskej hudobnej spoločnosti so žiadosťou o riešenie nasledovného problému: „Slečna Malosjemova pokračuje v tom, aby mojich žiakov a žiačky odlákala všetkými možnými spôsobmi, teraz mám príjemné vyhliadky odovzdať jej znova niekoľkých žiakov a niekoľko žiačok. Buď ma Imperátorská ruská hudobná spoločnosť ochráni od intríg tejto slečny, alebo budem musieť oľutovať, že som do Petrohradu, predovšetkým na konzervatórium, prišiel. Nepotrebujem byť závislý od dobrosrdečnosti tejto slečny. Prosím o milostivú ochranu. S úctou Josef Weisz.“  20 Z Weissových riadkov presakujú nespokojnosť a zatrpknutosť. V októbri 1893 ho už v Petrohrade nenájdeme a zo sarkastického listu klaviristu Emila Sauera sa dozvedáme, že keď jeho vlak konečne odišield. 21 Josef Weiss musel teda znova hľadať možnosť uplatnenia a existencie. V archíve klavírnej firmy Ibach je zachovaný list, ktorý svedčí o jeho záujme spolupracovať s ňou. Majiteľ firmy prosil o referencie na Weissa Emila Sauera, vynikajúceho klaviristu a nepochybne i konkurenta, taktiež žiaka Franza Liszta, pôsobiaceho v tom čase v Drážďanoch. Sauer skoncipoval o Weissovom pôsobení v Petrohrade nelichotivé vysvedčenie: „Vo veľkej rýchlosti! Ale predsa premyslené! Jeho výsledky tak v oblasti pedagogiky i čo sa týka virtuóznej ruky boli len približne koncertantné (…). Možno, že sa Vám môj úsudok o tomto ‚kolegovi‘ zdá trošku drsný, je ale nepochybne nestranný a primeraný. (…) Pre malé koncerty v Berlíne, spolu s predmestiami Erkner, Groß Lichtenfelde etc. ďalej Salzwedel, Lüneburg a Cuxhaven je určite chvályhodnou silou – ale epochálnym zjavom akosti Paderewského nie je.“22 O tomto tvrdom ortieli kolegu Sauera sa Josef Weiss určite nikdy nedozvedel, pretože list až doposiaľ ležal v archíve klavírnej firmy Ibach. Z toho istého archívu pochádza i rarita, momentálne jediná dostupná fotografia Josefa Weissa s venovaním: „Pánu Ibachovi s obdivom k Vašim nástrojom, J. Weiss.“
Po pôsobení v Petrohrade nemal mladý klavirista a skladateľ Josef Weiss opäť pevné zamestnanie. Konkrétne stopy po jeho činnosti sú dnes už zapadnuté. Ale hudobník, ktorému Franz Liszt priznal štipendium, žil nepochybne hudbou a koncertnou činnosťou. Na jar 1895 vystupoval s dielami Johannesa Brahmsa i počas dvojtýždňového pobytu vo svojom rodnom meste. 23 V roku 1897 obracia pozornosť na Josefa Weissa sarkastický a zákerný otvorený list, uverejnený v časopise Die Redenden Künste. Jeho autor, Leopold Wulff, ho predstavuje ako džentlmena, ktorý v taške nosí viaceré exempláre výborných recenzií o vlastných koncertoch a skladateľských úspechoch, ironicky píše o Weissovi ako o slávnom mužovi, spomína historky o jeho podivných interpretáciách v súvislosti s novým typom klávesového nástroja – s Jankó-krídlom (Išlo o nástroj s 264 klávesami, o ktorom Franz Liszt povedal, že za 50 rokov nahradí klasické romantické krídlo!). Wulff predstavuje Weissa na takmer štyroch časopiseckých stranách ako drzého hochštaplera. 24 Dobové charakteristiky košického klaviristu sú však rozdielne. V Ibachovom archíve je zachovaná zbierka anekdot Fritza Bauera, vedúceho berlínskeho zastupiteľstva klavírnej firmy Ibach. 25 Bauer sa v nej zmieňuje o už desaťročia obdivovanom klaviristovi Weissovi, známom svojím rečnením, ktorý pred koncertmi a počas nich všeličo porozpráva, resp. na počudovanie zasvätených poslucháčov vsunie do práve interpretovanej sonáty úsek z cudzieho diela. Bauerove postrehy nám predstavujú Weissa ako hyperaktívneho umelca, tak trošku podivína, teda s vlastnosťou korešpondujúcou neraz s genialitou. Weiss naďalej koncertoval a expandoval. Na prelome 19. a 20. storočia nájdeme košického rodáka v New Yorku, na koncertných pódiách klavírnej firmy Knabe na Fifth Avenue a Twentieth Street. 26

Pokračovanie v marcovom čísle Hudobného života.
Ukážky hry Josefa Weissa môžete nájsť na https://www.facebook.com/HudobnyZivot

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.