Začiatky berlínskeho archívu sa datujú septembrom 1900, keď psychológ Carl Stumpf nahral Edisonovým fonografom hudbu siamského divadla, ktoré v meste hosťovalo. O štyri roky neskôr Stumpf so svojím žiakom a spolupracovníkom Erichom Moritzom von Hornbostelom založili ako „súkromný majetok dvoch vedcov“ Archív fonogramov, pričlenený k Ústavu psychológie Univerzity Fridricha Viliama III. v Berlíne, dnešnej Humboldtovej univerzity.
V roku 1923 prevzal archív Pruský štát, spravovala ho vysoká hudobná škola v Berlíne-Charlottenburgu a pod Hornbostelovým vedením sa etabloval na jeden z najznámejších zvukových archívov. Pri získavaní dokumentov archív spolupracoval s etnológmi, jazykovedcami, muzikológmi, koloniálnymi úradníkmi, lekármi, misionármi, geografmi, archeológmi a výskumníkmi. Dostali sa sem aj mimoriadne vzácne nahrávky kultúr, ktoré prešli výraznými premenami alebo celkom zanikli (napr. Ohňová zem). Keď bol v roku 1934 Hornbostel nútený emigrovať, archív pričlenili k Národopisnému múzeu.
Po vojne boli fonografické valce dočasne prevezené do Leningradu, neskôr ich vrátili Akadémii vied NDR v Berlíne. V období 1952–1968 vybudoval etnomuzikológ a hudobný skladateľ Kurt Reinhard nový archív fonogramov pri Národopisnom múzeu v Západnom Berlíne a zhromaždil tu nahrávky z Ázie, Oceánie, Afriky, Južnej Ameriky a najmä z Turecka. Tieto archívy si v určitom období navzájom vymieňali nahrávky, až v roku 1991 došlo k zlúčeniu a začalo sa s digitalizáciou pôvodného archívu fonogramov spolu s vydávaním nahrávok na CD. V berlínskom archíve vyriešili aj technický problém trvalého uchovania nahrávok: z každého valčeka vyrobili galvanoplastickú matricu, z ktorej možno kedykoľvek zhotoviť novú epoxidovú kópiu a tú zdigitalizovať prehratím z klasického fonografu alebo z archeofónu – moderného elektronického fonografu (ten možno prispôsobiť na rôzne formáty valcov a redukovať ich nedostatky, perspektívna je aj možnosť využitia virtuálnej prenosky).
Le Musée phonographique de la Société d’anthropologie de Paris
V čase vzniku prvých vedeckých fonoték vo Viedni a v Berlíne sa usiloval o založenie podobnej inštitúcie v rámci Antropologickej spoločnosti v Paríži jej člen dr. Léon Azoulay. Podrobný obraz o jeho činnosti podávajú referáty uverejňované od roku 1900 v Bulletins de la Société d’anthropologie de Paris. Azoulay presadzoval myšlienku založenia Múzea jazykov, ktorého základy by bolo možné vybudovať počas Svetovej výstavy v Paríži. Členovia spoločnosti tento návrh prijali a rozšírili ho na Fonografické múzeum jazykov, dialektov a nárečí. Keď noviny priniesli informáciu o podobnej aktivite vo Viedni, Azoulay bol nadšený, že sa jeho priekopnícka myšlienka šíri po svete. (Keď sa následne dozvedel, že Rakúšania založili fonotéku už v roku 1899, priznal si svoj omyl a nadviazal spoluprácu s Archívom fonogramov vo Viedni.)
(...) V návrhu fonotékového listu Azoulay pamätal na presné zaradenie jazyka a nárečia, regionálne určenie, obsah nahrávky (fonetika, slovník, frazeológia, rozhovor, ľudové rozprávanie, recitácia, čítanie, spev, nástroj či skupina nástrojov, druh hudobného nástroja), meno, pohlavie a vek informátora, miesto narodenia, krajinu alebo kmeň, svetadiel, údaje o rodičoch, bydlisku, gramotnosti, absolvovaných cestách, znalosti jazykov, povolaní. Ďalšia časť fonotékového listu bola vyhradená pre technické údaje o prístroji, o nahrávaní a jeho podmienkach, nechýbal ani priestor na poznámky o špecifických javoch vo výslovnosti, pri speve a hre na nástroji. Azoulay pamätal na mechanické opotrebovanie valcov: na rube bolo 200 políčok na zaznamenanie každého prehratia nahrávky, hoci jeho odhad možného počtu prehrávania bol dosť optimistický. V referáte 7. júna 1900 navrhol Azoulay vložiť do ďalšieho čísla Bulletinu leták s výzvou pre zberateľov, aby prinášali svoje nahrávky do nového Múzea jazykov, folklóru a inštrumentálnej hudby. (V novembrovom vydaní je už poďakovanie za zbierku nahrávok 16 základných čínskych dialektov a hudby, ktorá bola predtým predvedená na Svetovej výstave.)
Svetová výstava – Paríž 1900
Práve Svetová výstava v Paríži bola výnimočnou príležitosťou, ktorú Léon Azoulay využil na vybudovanie základného fondu Fonografického múzea a môžeme jej vďačiť aj za vznik prvého zvukového záznamu interpreta z územia Slovenska. Na výstavu sa Azoulay vybral s odporúčajúcim listom od predsedu Antropologickej spoločnosti Yvesa Guyota. Navštívil komisárov národných expozícií, mnohí jeho záujem uvítali, iní ho odmietli, takže niektoré národy zo svojho výskumu vyradil. Azoulay prichádzal na výstavu skoro ráno, keď ľudia ešte neboli zaneprázdnení, a svoju aparatúru musel prenášať z miesta na miesto: „Nikdy som nemal vhodné podmienky na dobrú fonografickú nahrávku, ako si ich dokážu vytvoriť profesionálni nahrávači vo vhodne prispôsobených trvalých priestoroch. Podmienky boli vo všeobecnosti veľmi zlé – nijaká uzavretá miestnosť, okolo mňa ruch a prizerajúci sa zvedavci. Často som nemal ani stôl a stoličku, aby som mohol informátora vhodne umiestniť pred prístroj.“
Mnohé jazyky a nárečia boli pri získavaní údajov do fonotékového listu prekážkou – s viacerými respondentmi sa Azoulay jednoducho nedohovoril. Tým ťažšie bolo získať zápis nahrávaných textov. Ak o ne požiadal pred nahrávaním, informátori väčšinou odmietli ďalšiu spoluprácu. Ak ich požiadal, aby text dodali neskôr, ostalo často pri sľube. Okrem toho išlo väčšinou o analfabetov, len niektorí boli schopní poskytnúť aj preklad do francúzštiny, angličtiny, nemčiny, španielčiny či taliančiny. Pri nahrávkach jazykov, ktoré Azoulay považoval za mimoriadne významné, sa pokúšal zistiť aspoň zmysel niektorých slov prekladom cez tri či štyri jazyky. Preto uvažoval aj o možnosti dodatočne poslať zapísané texty na preklad odborníkom do príslušných krajín. Mnohé postrehy a úvahy, ktoré Léon Azoulay predniesol v referáte 18. augusta 1901, sa týkali výlučne problematiky využitia fonografu pre potreby lingvistov.
Ľudovú pieseň považoval najmä za vhodný prostriedok na získanie textu v určitom jazyku či nárečí, keď už iné možnosti zlyhali: „Spev je dokument, ktorý sa dá od fonografovaných osôb najľahšie získať predovšetkým preto, že im je príjemné spievať a zaznamenať melódie svojej krajiny, ale aj preto, že je dokumentom, ktorý majú najlepšie uložený v pamäti. (Čo sa toho týka – pri výskume sme spozorovali, že čím je jedinec civilizovanejší, tým menej piesní pozná. Údelom veľmi rozvinutého obyvateľstva je rozprávanie v próze a zaostalejšie obyvateľstvo iba zriedkakedy pozná naspamäť prozaické rozprávanie. Skúmali sme aj jedinca z Madagaskaru, divošský typ, ktorý poznal sotva niekoľko krátkych piesní, kde sa donekonečna opakoval istý neveľký počet slov a zdá sa, že to bolo pre jeho kmeň charakteristické.)“ Na ľudovej piesni a hudbe zaujala Azoulaya predovšetkým „pozoruhodná jednotvárnosť melódie v rámci jednej etnickej skupiny bez ohľadu na charakter spevu či melódie – a to do takej miery, že sa z nej väčšinou dá vyvodiť jej pôvod“. Ak konštatuje nemožnosť presného fonetického zápisu pre potreby jazykovedy, isté je, že toto jeho tvrdenie má ešte väčšiu platnosť pre etnomuzikológiu: „Treba si uvedomiť, že nijaký spôsob transkripcie nemá takú hodnotu ako fonogram.“
Napriek okrajovému záujmu o pieseň sa Azoulay pokúsil aj o žánrové roztriedenie nazbieraného materiálu. Prevahu mali ľúbostné piesne, medzi africkými nahrávkami sa našli aj bojové piesne. Ľudové komické piesne boli zriedkavé, väčšie množstvo ich bolo medzi baskickými nahrávkami; celkovo boli častejšie u južných národov ako v severnej Európe. Liturgické spevy, modlitby a pohrebné piesne nebolo takmer možné nahrať pre zábrany informátorov spievať ich pred neveriacimi a navyše do trúby fonografu. Medzi svoje najväčšie úspechy považoval Azoulay nahrávky v tých časoch už zriedkavo spievanej Kalevaly, starých islandských eposov a sýrskeho spevu zmierenia. Pri nahrávaní inštrumentálnej hudby mal najväčšie technické ťažkosti so strunovými nástrojmi, nahrávky dychových nástrojov sú oveľa kvalitnejšie. Medzi nástrojovou hudbou sú zastúpené Bosna a Hercegovina, Japonsko, Kočinčína (južný Vietnam a východná Kambodža), Perzia (Irán), Tunisko a Bretónsko.
Zaujímavé sú Azoulayove postrehy o získavaní informátorov na výstave: „Ak jedinci, ktorých si želáme fonografovať, nepodliehajú nejakému vedúcemu, býva veľmi ťažké získať od nich nahrávku. Treba ich presviedčať, rozptýliť a zabaviť, alebo použiť finančné prostriedky – podľa povahy informátorov. Vzdelaným ľuďom stačí vysvetliť účel výskumu, divosi majú zasa potešenie z práce s fonografom. Najväčšmi sa bránia nahrávaniu polocivilizovaní ľudia.“ Azoulay pokračuje: „Jedným z najlepších prostriedkov, ako presvedčiť jednotlivcov, aby sa dali fonografovať, je nechať ich najprv vypočuť si záznamy spevu a hudby a ak je to možné, aj reči ich národnosti. Iba málo osôb odolá túžbe pridať sa, najmä keď im porozprávate, za akých okolností ste získali tieto fonogramy, keď im poviete mená a priezviská fonografovaných, ak im necháte pred očami zažiariť ducha slávy, česť, ktorú tým získajú pre seba, pre svoju vlasť, svoj jazyk. Na takéto argumenty sú citliví jednotlivci i celé národy ako Sinhálci, Peržania, predovšetkým tí, čo bojujú za nezávislosť [...].“
Čo sa týka finančnej odmeny, Azoulay zdôrazňoval, že ju nikdy netreba odovzdať pred úplným dokončením práce, a porovnával svoju situáciu s možnosťami Bélu Vikára, ktorý ponúkal za každú nahrávku odmenu 10 frankov. (Vikár mal subvenciu od uhorskej vlády a už v roku 1900 disponoval kolekciou 500 nahrávok, ktoré predviedol na Svetovej výstave v Paríži spolu so spisom Le recueil phonographique des chansons populaires en Hongrie.) Azoulay spomína aj ťažkosti so získavaním údajov do fonotékového listu: „Polocivilizovaní ľudia majú vo všeobecnosti veľký odpor k takémuto výsluchu, ktorý im pripadá ako policajné vyšetrovanie. [...] Civilizovaní ľudia a divosi s tým nemajú nijaké problémy. No s divochmi sa dá len veľmi ťažko dohovoriť.“
Prvá nahrávka interpreta
z územia Slovenska
Na Svetovej výstave nahral dr. Léon Azoulay viac ako 400 fonogramov, z ktorých sa po revízii rozhodol archivovať 331 valčekov s nahrávkami najmä z Ázie, Európy a z Afriky, niekoľko ich bolo aj z Ameriky a z Oceánie. Priradil k nim aj 55 valčekov, ktoré mu venovali zástupcovia čínskej expozície. V roku 1902 uverejnil Azoulay Zoznam fonogramov z Fonografického múzea Antropologickej spoločnosti. Nahrávky sú roztriedené do 47 skupín podľa jazykov, zo slovanských sú zastúpené čeština, ukrajinčina, chorvátčina a cirkevná slovančina. Z hľadiska histórie nahrávania folklóru na Slovensku je významný fonogram č. 58, jeden z dvoch valčekov s nemčinou, označený ako Chant popul. pour enfants (Hongroise, de Presbourg), prov., ktorý začína desaťsekundovým zahlásením zberateľa: „Allemand. Par Hongroise de Pressbourg. Chant populaire pour les enfants.“ Na základe toho, že inde označuje Azoulay maďarčinu pojmom „magyar“, termín Hongroise tu jednoznačne znamená obyvateľku Uhorska, nie národnosť. Počujeme tu speváčku (možno Nemku, ale najskôr „Prešporáčku“ – veď pri sčítaní ľudu v roku 1900 sa dve tretiny obyvateľov Bratislavy prihlásili k „prešporskej“ národnosti), ktorá spieva takmer dvaapolminútovú pieseň Papa, Mama (určenú na spievanie pre deti, nie z detského repertoáru). „Vždy a všade je mimoriadne ťažké fonografovať ženu,“ zaznamenal si raz Azoulay, takže z tejto kvalitnej nahrávky mal zrejme dvojnásobnú radosť. A pre nás tak zachoval najstarší známy zvukový záznam interpreta z územia Slovenska, nemeckú ľudovú pieseň v podaní neznámej Bratislavčanky.
Zdigitalizované nahrávky zozbierané Léonom Azoulayom na Svetovej výstave v Paríži 1900 pre Société d’Anthropologie de Paris, sú prístupné na stránke Centre de recherche en ethnomusicologie (Archives sonores du CNRS – Musée de l’Homme) v Paríži.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.