Zastaviť čas, zachytiť chvíľu, zanechať stopu – to sú prastaré túžby, ktoré sú človeku vlastné od nepamäti. Boli prítomné pri vzniku prvej kresby, obrazu, sochy, znaku i písma. Z tohto hľadiska sa nám môže zdať konkrétna túžba zachytiť zvuk pomerne mladá. Ale jej najstaršou podobou je vlastne ústna tradícia – či už v rozprávaní, v speve, či v hudbe.
.jpg)
Pravdaže, ústna tradícia má tú nevýhodu, že skresľuje, teda vlastne degeneruje, ale zasa má aj výhodu, že sa rozvíja, obohacuje. Akokoľvek, z hľadiska trvalého zachytenia okamihu je vždy nepresná. Mladšou podobou zachytenia zvuku – reči, spevu i hudby – je písmo a notové písmo so všetkými predchodcami. Aj tie však majú nevýhodu, že zachytia iba časť toho, čo počujeme, a folkloristi dobre vedia, že ani najdokonalejší notový zápis nepodáva do detailov presný obraz o pôvodnom hudobnom prejave, tobôž o jeho konkrétnej realizácii.
Mechanické hudobné nástroje a prvé nahrávacie zariadenia
Už dávno sa ľudia pokúšali zostrojiť prístroj či mechanizmus, ktorý by dokázal reprodukovať zvuk. Jedným z najznámejších vynálezov priekopníka hydrauliky a pneumatiky, starogréckeho fyzika Ktesibia (285–222 pred n. l.), pôsobiaceho v egyptskej Alexandrii, je hydraulos či machina hydraulica – hydraulický organ, ktorý okrem výtvarných zobrazení a archeologických nálezov poznáme z podrobného opisu z 1. stor. n. l. od Vitruvia a zo 16. storočia od Isaaca Newtona. Hydraulos bol v skutočnosti prvým organom (Ktesibios vynašiel aj klávesnicu) a vďaka hydraulickej regulácii mal v porovnaní s dnešnými organmi trojnásobný tlak vzduchu v píšťalách, takže znel napriek neveľkým rozmerom mohutne. Ktesibios zdokonalil aj vodné hodiny (klepsydry) a napokon tieto vynálezy spojil do hracích hodín (jeho ďalším objavom bolo automatické zariadenie na odbíjanie hodín). Od 14. storočia zostrojovali majstri rôzne mechanické hudobné nástroje a zvonkohry, ktoré čítali melódiu zaznamenanú klincami, kolíkmi, zárezmi či dierami na rôznych kotúčoch, valcoch a pásoch.
Azda vrcholom týchto úsilí je panharmonikon (predchodca orchestriónu) Johanna Nepomuka Mälzela z roku 1805, ktorý zastúpil 42 hudobníkov a pre ktorý komponoval aj Ludwig van Beethoven. V 18. a 19. storočí boli rozšírené rôzne hodinové hracie strojčeky a hodinárski majstri dokázali nahovoriť na komponovanie pre tieto automaty skladateľov ako Beethoven, Mozart či Haydn. Zaujímavé je, že strojčeky často hrali i ľudové melódie. Všetky tieto efektné vynálezy mali jedno spoločné – neboli určené na zaznamenávanie zvuku a hudby, ale na ľubovoľné reprodukovanie melódie, ktorú ich ktosi „naučil“ zahrať. Vďaka nim si mohol doma či v spoločnosti pre potešenie vyhrávať hocijaký hudobný nedouk.
Kdesi na hranici medzi mechanickými hudobnými nástrojmi a skutočnými prístrojmi na záznam zvuku je mechanický klavír vynájdený v 18. storočí, ktorého perforovaný pás vznikol prostredníctvom skutočnej hry klaviristu. Po spustení pásu ten istý klavír pomerne verne (a s pôvodnou kvalitou zvuku) reprodukoval hru konkrétneho interpreta. George Gershwin nahrával na mechanický klavír v rokoch 1916–1933 a v USA sa tento nástroj vyrábal do roku 1951.
Ako prvý prístroj na nahrávanie zvuku spomínajú dejiny Edisonov fonograf patentovaný v roku 1877, no niekoľko mesiacov pred Edisonom predstavil podobný prístroj francúzsky básnik a vynálezca, bohém Charles Cros. Francúzsky patentový úrad jeho návrh neprijal a Edison ho v zásade prevzal vo svojom projekte fonografu. Keď v roku 1888 Cros ako 36-ročný zomieral v chudobe a zabudnutí, v jeho povzdychu bola zmienka o „príkladnej vedeckej tyranii kapitálu“. Edison akoby mu v roku 1889 nepriamo odpovedal: „Je veľmi jednoduché vynachádzať prekvapujúce veci. Ťažkosť spočíva v tom, aby sme ich zdokonalili a dali im komerčnú hodnotu. A práve tým sa zaoberám.“
Ale bol tu ešte jeden vynález neuznaného francúzskeho vedca: už v roku 1857 zostrojil Édouard-Léon Scott de Martinville prístroj s názvom fonoautograf. Podľa nákresov sa podobá na fonograf, rozdiel je iba v tom, že zvuk zapisuje štetinou z diviaka na papierový valec pokrytý sadzami. A v tom je aj jeho nevýhoda – nedá sa nijako mechanicky prehrať. Tento problém riešil práve vynález Charlesa Crosa, ktorý chcel preniesť Scottove nahrávky fotorytinou na kovový podklad. Skutočne prehrať Scottove nahrávky sa podarilo až v roku 2008 vďaka virtuálnej prenoske, ktorú použili bádatelia organizácie First Sounds (Lawrence Berkeley National Laboratory) v Berkeley v Kalifornii. Po 148 rokoch tak priznali Francúzom prvenstvo v nahrávaní (hoci nie aj v prehrávaní) zvuku. Spočiatku to vyzeralo, že Édouard-Léon Scott nahral dievčatko, azda svoju dcéru, ktorá spievala ľudovú pieseň Au clair de la lune.
V roku 2009 tí istí bádatelia v Scottových poznámkach objavili, že spieval sám vynálezca. Bolo teda jasné, že jeho kalibrácia rýchlosti, vďaka ktorej sa dá vyrovnať i kolísanie spôsobené ručným otáčaním kľuky, nemá byť 500 Hz, ale 250 Hz. Svet tak prišiel o romantickú predstavu o spievajúcom dievčatku a namiesto desiatich sekúnd získal dvadsaťsekundovú nahrávku z roku 1860. Keď sa tlačiarenský robotník Édouard-Léon Scott dozvedel o Edisonovom vynáleze, v roku 1878, krátko pred smrťou, napísal: „Za všetku námahu si nežiadam inú odmenu, iba aby sa pri tomto vynáleze spomenulo aj moje meno.“ Toto želanie sa mu splnilo až v roku 2008. A pre nás je zaujímavou aj skutočnosť, že už na prvej zvukovej nahrávke na svete je zaznamenaná ľudová pieseň.
Na Edisonov fonograf patentovaný v januári 1878 zareagoval Charles Cros už 1. mája ďalším patentom, v ktorom rieši rozmnožovanie nahrávok lisovaním aj proces magnetického nahrávania zvuku. Rozmnožovanie nahrávok na komerčné účely nemal Edison ešte dlho vyriešené; istý spevák sa sťažoval, že rovnakú pieseň musel nahrávať 20-krát dopoludnia i popoludní, pričom musel spievať veľmi hlasno, aby ho zachytilo 13 trúb nahrávacích fonografov. Vďaka Bellovej pomoci sa Edisonovi podarilo v roku 1909 predĺžiť záznam z dvoch na štyri minúty a pomocou pantografu – za cenu zníženia kvality – nahrávať naraz 25 valčekov. Ďalší patent Charlesa Crosa, magnetické nahrávanie, sa v praxi presadzoval až v medzivojnovom a najmä povojnovom období.
Z priekopníckych čias nahrávania zvuku treba spomenúť gramofón Emila Berlinera z roku 1887. Od fonografu sa odlišoval predovšetkým tvarom záznamového média, plochými kotúčmi – platňami. Mali výhodu pri rozmnožovaní lisovaním a pri uskladňovaní, Berliner zdokonalil aj ich mechanickú odolnosť. Horizontálny záznam menej podliehal opotrebovaniu ako vertikálny záznam na valčekoch. Rýchlosť otáčania sa spomalila zo 160 otáčok za minútu (fonograf) na polovičnú osemdesiatku, neskôr sa ustálila na 78 na štandardných gramofónových platniach, ktoré sa lisovali ešte do 50.–60. rokov 20. storočia. Vďaka dvom stranám platne sa dĺžka nahrávky predĺžila (dvakrát 3-5 minút). Napriek mnohým nedostatkom mal fonograf v porovnaní s gramofónom veľkú výhodu. Bol od začiatku pripravený na pohotové nahrávanie, pretože k nemu dodávali okrem prehrávacej i nahrávaciu prenosku, dokonca aj nožík na zoškrabanie starej nahrávky, takže voskový valček bolo možné použiť až trikrát. Pre tieto skutočnosti zaujal už na prelome storočí etnomuzikológov v rôznych krajinách, medzi ktorými nechýbalo ani Slovensko.
Prvé nahrávky folklóru vo svete
Vynájdenie fonografu časovo nadväzuje na obdobie intenzívneho záujmu romantikov o folklór. Vplyv Herderovej filozofie prebudil záujem o ľudovú pieseň nielen v Nemecku, ale aj v iných krajinách. Veľkú zberateľskú akciu zorganizoval v Rakúsku arcivojvoda Ján, ktorý zhromažďoval charakteristiky ľudových hier, zábav, piesní a tancov. V roku 1819 začal vo Viedni tajomník Spoločnosti priateľov hudby Joseph von Sonnleitner organizovať akciu zameranú na zber ľudovej hudby. Záchranné zberateľské aktivity vrcholili koncom 19. storočia. U nás do tohto prúdu zapadá vydávanie Slovenských spevov od roku 1880. Intelektuáli si uvedomili hrozbu narušenia pamäti, prerušenia tradícií, ktorú spôsobovali prudko postupujúce industrializácia a urbanizácia. Znovu a znovu sa objavovali obavy z vymierania folklóru. Etnografia a etnológia ešte neboli univerzitnými disciplínami, preto si jednotliví bádatelia sami vypracovávali metodológiu zberu, ale aj zhodnotenia jestvujúcich zbierok, publikovaných spevníkov i rukopisov. Ruská hudobná folkloristka Jevgenija Liňovová (väčšinou uvádzaná nesprávne ako Lineva) k tomu zaujala v správe z III. Kongresu Medzinárodnej hudobnej spoločnosti vo Viedni v roku 1909 jednoznačný postoj: „Všetky spomínané publikácie (spevníky atď.) majú jednu spoločnú chybu: tomuto materiálu nemôžeme v plnej miere dôverovať, pretože – na rozdiel od dneška – sa v tých časoch nepoužíval fonograf, preto notácia improvizovaného hudobného prejavu nebola celkom presná.“
Pri zrode využitia fonografu v etnomuzikológii boli nahrávky Indiánov. V roku 1889 nahrával Jesse Walter Fewkes piesne a rozprávanie Indiánov z kmeňov Zuniov a Passamakvoddyov. Ich analýzou sa v roku 1892 zaoberal Carl Stumpf, ktorý bol jedným z iniciátorov založenia fonografického archívu v Berlíne (1900). James Mooney nahrával v roku 1894 indiánske kmene Arapahov a Komančov, z ďalších amerických zberateľov spomeňme Francka C. Specka (Jučiovia, 1900), ten istý kmeň nahrávala aj Natalie Curtis (1903). Už v roku 1897 vznikli nahrávky viachlasného spevu v Rusku (Jevgenija Liňovová), po nej prišli ďalší európski zberatelia: Maďar Béla Vikár (1898), Francúz Léon Azoulay (1900), Slovák Karol Anton Medvecký (1901), Angličan Cecil Sharp a Percy Grainger, nesmieme zabudnúť ani na skladateľov Bélu Bartóka či Leoša Janáčka, ktorých záujem sa sústredil aj na Slovensko. V Chorvátsku nahrával Milan Rešetar, v Bosne a Hercegovine Matija Murko, medzi Chorvátmi na Morave František Pospíšil, k priekopníkom nahrávania rakúskeho folklóru patril Franz Scheirl. Prvé fonografické nahrávky z Afriky sú pravdepodobne z roku 1902.
Je prirodzené, že v súvislosti s novým spôsobom zbierania a zhromažďovania študijného materiálu bolo treba uvažovať aj o jeho sprístupňovaní a uchovávaní. Zakladatelia prvých fonoték (či „archívov fonogramov“) si od začiatku uvedomovali dva základné ciele. Archívy by mali poskytovať bádateľom materiál na dôkladné štúdium, aké nie je možné bez opakovaného počúvania, ale mali by byť aj miestom, kde sa nahrávky ako stopy a svedectvá doby uchovajú pre ďalšie generácie. Najstarší vedecký zvukový archív vznikol v roku 1899 vo Viedni, v roku 1900 bolo založené Fonografické múzeum Antropologickej spoločnosti v Paríži, Archív fonogramov v Berlíne a neskôr aj v Petrohrade.
viac v čísle Hudobného života 1-2/2015
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.