Publikácia Ženy rodu Esterházyovcov si všíma viaceré aspekty života príslušničok jedného z najbohatších uhorských rodov. Na základe genealogických poznatkov prináša biografický slovník 311 členiek tejto rodiny (149 manželiek, 162 dcér). Popri exkurzoch do histórie rodu a sobášnej politiky si všíma aj postavenie žien, ktoré zastávali najmä úlohy matiek. Postupne oboznamuje čitateľa s rôznorodými aktivitami esterházyovských žien, ktorými prekračovali náboženstvom a spoločnosťou určené postavenie. Kniha ich predstavuje ako nadané, vzdelané a činorodé vo viacerých oblastiach: ako hospodárky, mecénky a tvorkyne literatúry, ako dvorné dámy, rehoľné sestry i ženy angažujúce sa v náboženských otázkach. Nezanedbateľný priestor práca venuje aj hudobným aktivitám, kde sa stretávame s interpretkami, mecénkami a adresátkami hudobných diel Haydna, Hummela, Beethovena, Chopina či Schuberta a ďalších autorov patriacich do „hudobného portfólia“ bohatých podporovateľov umenia v burgendlandských kaštieľoch konca 18. a začiatku 19. storočia.
Podiel žien rodu Esterházyovcov na hudobnom živote je neprehliadnuteľný. Kniha Ženy rodu Esterházyovcov sa pokúsila zmapovať hlavné postavy a doklady o ich hudobných aktivitách v historickom priereze tak, ako to umožnila často zabudnutá, rozptýlená a neznáma literatúra. V závere kapitoly venovanej hudbe sa objavuje žena, ktorej vzťah k tomuto umeniu dosiahol výšiny v podobe talentu na tvorbu a komponovanie. Bola to manželka grófa Imricha Esterházyho (1840–1918), komtesa Alexandrine Rossi (1844–1919).
Dcéra grófa a speváčky
Alexandrine (Alessandrine) Rossi sa narodila v Berlíne v rodine talianskeho diplomata grófa Carla Rossiho (1797–1864) a speváčky Henrietty Sontagovej (1806–1854). Mali spolu sedem detí, z ktorých do dospelosti prežili len štyri. Alexandrine, nazývaná aj Addy, z nich bola najmladšia. Keď sa po penzionovaní Imricha Esterházyho finančná situácia v rodine zhoršila, musela sa matka Alexandrine vrátiť na koncertné pódiá. Rodina sa presťahovala do Anglicka, kde Henrietta Sontagová od roku 1849 koncertovala a účinkovala aj v niekoľkých operných predstaveniach. Veľa tiež cestovala po Európe a odišla aj na koncertné turné do Ameriky.
Kvôli matkiným povinnostiam bola Alexandrine aj so sestrou Máriou umiestnená do kláštorného internátu Sacré Coeur v Londýne. Po nečakanej smrti Henrietty Sontagovej v Mexiku v roku 1854 sa obidve dievčatá vrátili do Drážďan, kde ich vychovávala stará matka Franziska. V roku 1867 sa Alexandrine ako 23-ročná v Bratislave vydala za grófa Imricha Esterházyho z grófskej cseszneckej línie rodu. Porodila mu osem detí, z ktorých sa dospelosti dožili štyri dcéry a jeden syn. O jej detstve sa nezachovalo veľa informácií. Zmienky o dcérach chýbajú aj v životopisoch matky, slávnej sopranistky. Najznámejšia biografia od Emila Pirchana spomína dcéru Alexandrine len raz, aj to v súvislosti s matkiným pohrebom.1
Medzi Prešporkom a Viedňou
Podstatne viac informácií sa možno dozvedieť zo štúdie, ktorú v Studia Musicologica Academiae Scientiarum Hungaricae uverejnila Inge Birkin-Feichtingerová.2 Táto práca môže byť pre dejiny hudobnej kultúry na našom území základom pre zmapovanie pôsobenia Alexandrine Rossi-Esterházyovej a jej sestry Márie v dnešnej Bratislave. Speváčka Mária Rossi, ktorá v meste žila, zoznámila Alexandrine s umelcami ako Franz Liszt, Frigyes Dohnányi, ale i s budúcim manželom Imrichom Esterházym. Ich svadba, ktorá sa konala 10. 8. 1867 v kaplnke Primaciálneho paláca, neušla pozornosti novinárov Pressburger Zeitung.3 Rodina bývala v Bratislave a v zámku Réde blízko Cseszneku, neskôr sa zdržiavala aj v dome vo Viedni na Hauptstraße 40. Alexandrine v Bratislave považovali za výnimočnú a šľachetnú dámu majúcu medzi aristokratkami dominantné postavenie. Bola očarujúca a láskavá. V nekrológu, ktorý bol po jej smrti uverejnený v bratislavských novinách, sa zdôrazňuje jej dlhoročná spätosť s hudobným životom mesta.4 Hudobné nadanie si priniesla najmä z rodiny matky, no spevu a herectvu sa venovali i jej ostatní príbuzní, a to najmenej dve generácie dozadu. Ešte aj Alexandrinina teta, mníška Nina v kláštore Marienthal v Sachsene, pôsobila ako speváčka. Existuje tiež údaj o tom, že aj jej otec Carlo Rossi vedel spievať. Už zmienená matka Henriette bola známa speváčka, ktorá na pódiu stála už ako trinásťročná a mala aj skladateľské ambície. Skomponovala kantátu Il naufragio fortunato, ktorá odznela u kniežat Esterházyho a Metternicha vo Viedni.
Cesta za uznaním
S kompozičnými aktivitami Alexandrine Rossiovej a ich verejnými prezentáciami je spojená Bratislava a od roku 1903 aj viedenské koncertné sály. Hoci komponovala už v 90. rokoch 19. storočia, v hudobnom svete ju začali uznávať až v období rokov 1901–1914. Alexandrine komponovala piesne so sprievodom klavíra a menšie klavírne kusy. Z nich sa s uznaním stretla v Bratislave uvedená Ave Maria. Okrem tvorby piesní na poéziu významných dobových básnikov si kládla aj ďalšie ciele: je autorkou náročných symfonických a operných diel. Jej operu Tamaro uviedli v bratislavskom divadle v roku 1907 trikrát. Orchestrálna kompozícia Frühlingsstimmungen (Jarné nálady), ktorá mala premiéru 25. 1. 1914 vo veľkej koncertnej sieni Viedenského orchestra, bola označená za nádhernú skladbu. Uvedenie bolo ocenené skandovaným potleskom a obecenstvo vyvolalo prítomnú skladateľku na pódium.
Z omše, skomponovanej na objednávku, ktorá mala byť uvedená v augustiniánskom kostole vo Viedni na Veľkú noc roku 1919, sa napokon stalo rekviem, ktoré odznelo na jej pohrebe 24. apríla 1919. Alexandrine Rossi je pochovaná v Réde, v rodinnej hrobke Esterházyovcov.
Hudba prežila
Skladby Alexandrine Rossi-Esterházyovej však nie sú úplne zabudnuté. Siahajú po nich aj dnešní interpreti a príležitostne ich uvádzajú na koncertoch. V decembri 1996 odzneli v rámci piesňového recitálu vo Viedni tri z jej skladieb. Vo viedenskej Klingende Bibliothek ich tak možno po sto rokoch opäť naživo počúvať. Ďalší koncert, na ktorom odznelo 18 piesní pre klavír, sa konal 24. mája 2007.5 V Hudobnom oddelení Univerzitnej knižnice vo Viedni sa nachádza viac albumov s jej klavírnymi skladbami, ktoré zložila v rokoch 1900–1904. Aj v Oddelení rukopisov, pozostalostí a autografov Rakúskej národnej knižnice sa nachádza 14 skladieb Alexandrine Rossiovej a časť jej hudobnej pozostalosti. V Univerzitnej knižnici v Bratislave autorka tohto článku objavila tlačený notový zápis piesne Sing mir noch einmal, ktorý vyšiel v Pešti. Titulná strana hudobniny prezrádza, že pieseň sprievodom klavíra je 23 z 26, ktoré vydala Pesti könyvnyomda-részvény-társaság (Tlačiarenská účastinárska spoločnosť v Pešti). Notové zápisy dvadsiatich diel, medzi nimi aj melodrámu Spiegelungen pre recitáciu, violončelo a klavír dvojručne, spolu s ďalšími piatimi rukopisnými prameňmi, uchováva aj OSZK v Budapešti. Kompletný súpis jej tvorby prináša Inge Birkin-Feichtingerová v závere svojej podnetnej štúdie o skladateľke, ktorej hudba znela v dnešnej Bratislave na začiatku 20. storočia.
Esterházyovský hudobný gén
Hudba patrí medzi napôsobivejšie druhy umenia. Možno ňou osloviť príslušníkov najrôznejších národov, je to univerzálny jazyk, ktorému bez tlmočníka porozumie každý vnímavý človek. Muzikofília Esterházyovcov a ich zásluhy na rozvoji hudobnej kultúry v strednej Európe sú fenoménom, ktorý presiahol stáročia a do dnešných dní ovplyvňuje hudobné dianie v Rakúsku, Maďarsku a na Slovensku. Podnecovali tvorivosť desiatok skladateľov, ktorí považovali za česť venovať svoje klavírne skladby niektorej významnej žene z tohto rodu. Nielen Haydn, Beethoven, Hummel, Liszt či Chopin, ale aj Johann Fuchs, Gregor Joseph Werner, Paul Wranitzky a Gustav Mahler sa spájajú s rodom Esterházy. S nimi aj skladatelia, mená ktorých hudobná história zabudla. Neobjavenou a zabudnutou bola aj skladateľka Alexandrina Rossi, ktorej hudobné aktivity sú spojené s Bratislavou konca 19. a začiatku 20. storočia. (16. apríla 2015 uplynulo 96 rokov od jej smrti). Nemožno vylúčiť, že archívy postupne odhalia ďalšie zaujímavé informácie o dotykoch žien rodu Esterházyovcov s hudbou a obohatia poznanie o tejto stránke ich života o nové mená a nové príbehy.
Autorka je historička, k jej prácam patrí aj kniha Ženy rodu Esterházyovcov.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.