Príprava na prednášku
Onedlho po nahrávaní v Detve (1901) a po preložení do Krupiny začal Karol Anton Medvecký intenzívne pracovať na prednáške, ktorú mal predniesť na valnom zhromaždení Muzeálnej slovenskej spoločnosti v Martine. Už 10. augusta poslal Andrejovi Kmeťovi koncept na posúdenie a sľúbil, že pripraví aj niekoľko ukážok fonografických nahrávok s komentárom podľa podkladov Milana Licharda:„Posielam Vám projekt prednášky, úctive Vás prosiac – ráčte ju láskave prezreť – kde treba a dá sa, ponaprávať, prípadne ju celú alebo čiastočne odmrštiť a mne nový smer vytknúť. Za všetko budem Vám veľmi povďačný. Poznamenávam, že prednáška je ešte neni dokončená a že asi po tu skončených riadkoch pri vysvetlivkách, ktoré mi k použitiu sľúbil poslať p. Lichard, predniesol by som na fonografe 5-6 kusov z tých v Detve zozbieraných 31 piesní.
Za piesňami nasledovalo by ešte niekoľko charakterizujúcich črtov detvianskych črpákov, praslíc a pod., ktoré by som tiež ukázal, a potom výšiviek, ktorých by som tiež istý počet ta doniesol. Zbývalo by ešte niečo prehovoriť aj o nárečí detvanskom, ponevač ja nárečia tiež za istý jemnejší druh ľudového umenia považujem. Zozbieral som dosť patrný lexikálny i frazeologický materiál, len neviem, či by mi dôstojný pán Šujanský bol tak láskavý – keď by som mu ho doposlal – ešte aspoň do 3.-4. augusta svoju odbornú mienku vysloviť a zdeliť. Bo – čo je najhoršie – ja neviem nič, jedine zberať.“ (10. 7. 1901)
Andrej Kmeť intenzívne povzbudzoval Medveckého pri práci na prednáške, na ktorej mu veľmi záležalo. Dvanásteho júla poslal lístok, v ktorom prosí Medveckého o nové správy a o informácie o Lichardovej návšteve Detvy, pretože jeho list ešte nedostal. Medvecký mu odpovedá v ten istý deň: „Ozaj milo ma prekvapila v riadkoch Vašich javiaca sa priazeň a zaujatosť o moje trúdy. List môj úfam, že už máte. Poslal som Vám v ňom projekt nádejnej mojej prednášky v Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Nuž odpusťte, že súrim - ráčte ju, jestli Vám bude možné, čím prv láskave rekognoscírovať a svoj vzácny úsudok mne, lež celkom úprimne, bezohľadne zdeliť. [...]
Mienim ísť na Dobrú Nivu a Babinú zbierať tie recitatívne piesne, ktoré som počul v nedeľu, keď som tam bol zastupovať p. farára.“ (12. 7. 1901)
Ďalej Medvecký informuje o Lichardovej dvojdňovej návšteve v Detve a pozýva Kmeťa do Krupiny, kde by mu chcel ukázať fonograf a svoju národopisnú zbierku. Zaujímavá je informácia o ďalšom plánovanom zbieraní (bezpochyby nahrávaní) piesní.
Odpoveď na listy z 10. a 12. júla píše Andrej Kmeť už 13. júla. Sú to slová, ktoré majú povzbudiť sebavedomie mladého bádateľa, ktoré sa u oboch spája aj s národným sebavedomím. Kmeť znovu zdôrazňuje potrebu vysvetliť publiku postup nahrávania na fonografe – práve preto, aby mylná predstava o jeho zložitosti neodradila ďalších možných záujemcov o zberateľskú prácu. Medveckého pozýva do Prenčova a odrádza ho, aby so sebou nenosil membránu – teda prenosku – ako Medvecký navrhoval. Kmeť zrejme nevie, že ide o celkom malú súčiastku pravdepodobne bezpečne uloženú v škatuľke:
„Bračok milený!
Hrdý budem na prednášku Vašu! Jedinú žiadosť mám, aby ste ju tak zavŕšili, ako ste ju taktične a poučne započali. Vskutku už beriete pod ochranu svoj národ proti najnovším dekadentom, ktorí nehanbia sa tak cynicky potupovať národ náš, ba i svoj, jestli sú to ozaj Slováci! Ozaj, škvrna janičiarstva a zrady národnej neprestáva hyzdiť Slovanov!
Ohľadom vysvetlenia sústavy a upotrebenia fonografu práve zato, že je najmä upotrebenie tak jednoduché: aby sa nenazdali mnohí spolu so mnou, že Boh vie aké je ono komplikované, ráčte ho práve s touto motiváciou vysvetliť. Skôr mohlo by odpadnúť, keď by bolo k neporozumeniu.
Kedy mi nebudete „nepríležitý“? Takého dňa nieto, lebo ste mi vždy vítaný. Ale aby som náhodou snáď neodišiel z domu, keď budem mať šťastie uvítať Vás, podotýkam: či by ste zajtra na noc (ak totiž peši cez krupinský Havran a na Krnišov) nemohli prísť? Ináč, ak len nebudem musieť, ďaleko od domu tohto týždňa neodídem. Membránu nenoste; pousilujeme sa do valného zhromaždenia obzrieť ju u Vás v spoločnosti p. Kuchtu, ev. farára zdejšieho, ktorý ľúbil by Vás poznať – lebo poslal som mu Váš rukopis na prečítanie.“ (13. 7. 1901)
Niekoľko ďalších položiek zo vzájomnej korešpondencie Karola Antona Medveckého a Andreja Kmeťa je očividne stratených, pretože najbližší Medveckého list je datovaný až 24. júla. Začína sa slovami:
„Vďaka Vám srdečná za Vaše odobrujúce a mňa vždy povzbudzujúce riadky. Ak niekedy dospejem ta, že budem môcť niečo kladného (pozitívneho) v dobrô uhneteného národa vykonať – bude to zaiste len Vaša zásluha.[...] Dôstojný pán Osvald mi tiež veľmi blahosklonné riadky písal – ani si toľkej priazni a pozornosti od Vás oboch nezasluhujem.“ (24. 7. 1901)
Z ďalších riadkov sa dozvedáme aj o tom, že Uhorská etnografická spoločnosť požiadala Medveckého o požičanie zbierky na zhotovenie fotodokumentácie. Kmeť niekoľko dní pred prednáškou požiadal Medveckého o pripomenutie zásluh Františka Richarda Osvalda, aby tak získal ďalšie príspevky na splatenie fonografu:
„Milý bračok!
Už sa snáď aj zduríte mojich mnohých dopisov. [...] Teraz len pripomínam do pozornosti slová p. Osvalda, ktoré píše vo včerajšom liste: ,V prednáške o novonadobudnutom fonografe žiadam, aby nevystala Tvoja obeta a môj príspevok. Môj príspevok síce musí sa skryť pred Tvojím, ale nech i to povzbudí iných. Nebolo by od veci spomneť, ako sme na tú myšlienku prišli.‘
Tak sa zdá mi, že passus tejto žiadosti odpovedajúci nachodí sa už vo Vašej prednáške. Nie samoľúbosť alebo chvála vnukla p. Osvaldovi tieto slová, ale chce povzbudiť iných, lebo väčšia obetovavosť bola by nám potrebná. (Ináč moja ,obeta‘ mala by scvrknúť, ak prispejú iní. Myslím, že i vyzvanie k príspevkom obsahuje Vaša prednáška.) Pôjde aj on na zhromaždenie. Bude nás z týchto strán viac.“ (1. 8. 1901)
Druhého augusta, teda päť dní pred prednáškou v Martine, píše Karol Anton Medvecký v Krupine lístok, ktorom sa s Kmeťom dohovára o preprave fonografu a spoločnej ceste do Martina.
Prednáška O ľudovom umení v Detve
„Prednáška Karola Medveckého zadržaná vo valnom zhromaždení Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydržiavanom v Turčianskom Svätom Martine dňa 7. augusta 1901“ sa zachovala v tlačenej podobe v 6. ročníku Zborníka Muzeálnej slovenskej spoločnosti z roku 1901. Prvú časť prednášky venuje Medvecký úvahám o estetike a o povahe a zmysle umenia. Keďže ľudský duch bol Stvoriteľom predurčený na vyššie poslanie, po tisícročiach uspokojovania materiálnych potrieb dospel človek do štádia, že podvedome zatúžil po kráse a tým zušľachťoval svojho ducha. Medvecký sa odvoláva na estetické názory Johna Ruskina a ďalej ich domýšľa najmä v kresťanskom duchu. Rozlišuje umenie krásnocitu (svojbytné, vyššie umenie) a umenie užitočnosti (užité umenie), ktorým je práve ľudové umenie. Kým o umení krásnocitu platí, že „oduševnenie k umeniu je oduševnenie k prírode“, umenie užitočnosti „hľadá svoj obživujúci zdroj v samom človeku, v jeho srdci“ – tvrdí Medvecký, hoci s poznámkou, že ani tu nevylučuje podvedomý ohľad na vonkajšie tvary prírody.
Žiada sa poznamenať, že takéto zatriedenie v skutočnosti celkom nezodpovedá ani Medveckého obdivu k detvianskym drevorezbám (črpáky, fujary, kríže) a výšivkám, ale tým menej by sa dalo bez výhrad aplikovať na ľudové piesne a hudbu, ktorých umeleckú svojbytnosť si intenzívne uvedomoval a vyzdvihoval. Autorovi však išlo predovšetkým o obhajobu veľkosti „nášho na prvý pohľad skrovného, chudobného ľudového umenia“. Preto ďalej píše: „Hovorím o našom a vôbec o ľudovom umení, umení to užitočnosti, že je ono len na prvý pohľad tak skromné, áno nepatrné; lež v podstate sotva by človek s čistým svedomím mohol znepovažovať ľudové umenie k vyvýšeniu umenia krásnocitu. Veď tieto dva druhy umenia, vzdor tomu, že zdanlive z rozličných prameňov ťahajú svoju životnú šťavu, sú tí rodní bratia, súdelníci na poli vzdelávania ducha ľudského, spolupracovníci na zdokonaľovaní človeka, ktorému jeho najväčší zákonodarca, Božský Spasiteľ, dokonalosť vytknul za cieľ, rieknuc: ,Buďte dokonalí, ako aj otec váš nebeský dokonalý je.‘“
U Medveckého sa spája „umelecký cit“, estetické cítenie, s morálkou, so zbožnosťou a mravnosťou. Odsudzuje „streštencov“, ktorí „v mene zle pochopenej morálnosti bezpodmienečne zavrhovali umenie“ (Platón, Rousseau, Tolstoj). V ľudovom umení vidí autor zdroj životodarnej sily, ktorá môže umenie a život vytiahnuť zo závozu dekadencie (tu používa termín secesia). Tieto riadky sú vlastne výzvou na zbieranie ľudového umenia a úvodom k slovám venovaným novému prostriedku na túto záslužnú činnosť – fonografu. Medvecký ho predstavil zhromaždeniu týmito slovami:
„Strojom takýmto pracujú teraz už všade, kde seriózne študujú ľud, kde pestujú tak dôležitú vedu, ako je etnografia. Pomocou tohto stroja zachytíme a pred zahynutím zabránime jeden najvzácnejší, najdrahocennejší výplod ducha slovenského: naše čarokrásne ľudové piesne. Zaopatrením tohto pre slovenský folklór tak potrebného stroja – tak dúfame – pošinieme našu mladistvú etnografickú vedu zase o jeden čo ako nepatrný krok ďalej; my budeme pomocou tohoto stroja výdatnejšie môcť pracovať paralelne s ostatným kultúrnymi národami na poznaní samých seba; lebo len poznajúc i oceniac seba samých môžeme očakávať a žiadať, aby nás ocenili, uznali, rešpektovali aj iní.
Mohlo by sa proti tomuto ináč k biednym pomerom našim pridrahému stroju namietať, že ľudové piesne môžu sa aj bez fonografa pozbierať. Áno, môžu sa, lež s fonografom naše zbieranie aj usnadní sa i stane sa dôkladnejším. Usnadní sa, bo veď koľko máme ináč k práci neúnavných ľudí, ktorí by radi zbierali ľudové nápevy, lež znotovať ich nevedia! Potom, nájdite mi, prosím vás úctive, v každom etnografickom kraji takých spevákov z ľudu, ktorí vám budú ochotne päť až šesťkrát opakovať jednotlivé ťažšie odstavce nápevu, ktoré odrazu na noty zložiť nenie možno! Ledva vám ju raz zaspieva, viackrát k spevu – často ani za drahé peniaze – ho nedostanete. (Náš ľud myslí si pritom: ja spievam pre vlastnú zábavu, pre útechu, ktorú mi poskytuje spev – a neukazujem sa za hocčie groše.) Ostiecha sa. Do fonografu zaspieva sa pieseň jedenkrát a je už v opravdovom zmysle slova – po ľudsky rečeno – zvečnená. Tvrdím ďalej, že fonografom zozbierajú sa piesne presnejšie. Školovaných, to jest hudobne vzdelaných spevákov ešte nikde neuverejnených ľudových piesní nenájdeme. Nech teda počúva niekto, čo by bol akýkoľvek veľký hudobník, našich jednoduchých dedinských spevákov a dľa prvého-druhého počutia nech hneď notuje, zriedka zachytí celkom presne rozdiely jednotlivých tónov a stupníc – zriedkavejšie pôvodný takt – lež pôvodná nuansa, čo je opravdový špik ľudovej piesne, uletí mu navždy. Túto zachytiť a presne zachytiť vstave je jedine fonograf, na ktorom okrem toho zachytí sa aj nárečie osnovy.
Že fonograf ako čiastočné napodobnenie ľudského organizmu nie je dokonalý, rozumie sa samo sebou; stvorenie nenapodobní nikdy dokonalosť Stvoriteľovu. A či, jestli vynaliezavosť ľudská vynájde konečne riaditeľný stroj k vetroplavbe, bude ten aj len zďaleka tak dokonalý, ako dokonalé sú len kriedelká najmenšieho vrabca?! Konečne nástroj tento zakúpený je nie k rozkošným predstaveniam, lež k cieľu čisto vedeckému, a tomuto iste zodpovie.“
Karol Anton Medvecký si uvedomoval prednosti nahrávania pred priamym zapisovaním piesní do nôt azda tým väčšmi, že sám by zrejme takéto zápisy nevedel robiť alebo si v tom aspoň nedôveroval. Ale význam nahrávania obhajoval aj pred pochybovačmi o tejto novej metóde – podobne ako ho obhajovali zakladatelia berlínskeho a viedenského archívu fonogramov. Kládol dôraz i na možnosť rozšírenia radov zberateľov spomedzi záujemcov, ktorí by túto prácu nemohli robiť bez fonografu. Jediné, čo si zrejme dostatočne neuvedomoval, bola jedinečná možnosť zachytiť konkrétnu realizáciu spevného či hudobného prejavu a nezbierať teda ideálny variant. Ale túto okolnosť si dlho neuvedomovali ani mnohí zberatelia, ktorí prišli po ňom.
Ďalej Medvecký hovoril o príprave a okolnostiach nahrávania a o potrebe založenia archívu fonogramov v rámci múzea, aby tak postupne vznikla zvuková zbierka v ktorej by bola priamo z úst ľudu zachytená „každá slovenským ľudom spievaná pieseň a každé slovenské nárečie“. Za najcharakteristickejšie detvianske piesne pokladá fujarové a znovu vyjadruje ľútosť, že sa mu tento nástroj nepodarilo nahrať. (Najstaršie fujarové nahrávky z Gemera z roku 1906 sú od Bélu Bartóka, ktorého tento nástroj až natoľko nezaujal.) Ďalej Medvecký pokračoval charakteristikou troch skupín detvianskych nápevov podľa podkladov Milana Licharda. Jednotlivé typy dokumentoval ukážkami nahrávok štyroch piesní: Nebou som pri milej už štyri nedele; Ej, šetci ľudia vravia, že som zbojníček; Ej, čo mám robiť, čo mám robiť s tým pekným Janíčkom a Preletev fták čez očovské vŕšky. V tlačenej podobe prednášky sú na príslušných miestach notové transkripcie od Milana Licharda.
Ďalšiu časť prednášky venoval Medvecký detvianskemu nárečiu a frazeologizmom a napokon aj obdivným opisom rezbárskeho a výšivkárskeho umenia v Detve. Všetky tieto charakteristiky, názory i obdiv nájdeme neskôr rozvinuté v Medveckého monografii Detva z roku 1905, ale tu boli predovšetkým pozvaním na prezretie výstavky z jeho zbierok: „Ráčte, prosím, predmety tu zozbierané láskave obzrieť; ony vám vylíčia umelecké nadanie, originálnosť motívov toho ľudu omnoho výmluvnejšie, než by som to ja vykonať mohol.“
Prednášku ukončil Medvecký slovami: „Slávne valné zhromaždenie! Necítim v sebe ani dostatočných vlôh, ani potrebných k tomu predznámostí, meritórne a vedecky oceniť význam a stupeň jednotlivých odvetví ľudového umenia v Detve. Toto teda nemohol byť ani cieľ prítomnej prednášky. Chcel som ňou povzbudiť mojich milých rovesníkov k práci užitočnej pre národ, vlasť i celé človečenstvo; vzdelancov ale našich upozorniť na tú dosiaľ tak málo poznanú, ešte menej povšimnutú, no krásnu, telom i duchom mohutnú vetev nášho rodu, na Detvu. Preto nemôžem príhodnejšie zakľúčiť stať túto ako slovami básnika mojej Detvy:
Rod môj, ty ľúb si svojho Detvana,
V ňom duša tvoja je zmaľovaná,
Zhrej obrazom tým, čo schladlo!
- - - - - - - - “
Aký ohlas mala u publika Medveckého prednáška spojená s ukážkami fonografických nahrávok a s národopisnou výstavkou? O tom máme dve protichodné svedectvá priamo od Medveckého – jedno bezprostredné, ďalšie s odstupom viac ako dvoch desaťročí. Deväť dní po zhromaždení sa ho Kmeť pýta: „Akože ste prišli domov; fonografu sa neublížilo, a či ho už máte u seba? Akože ďalej budeme pokračovať? Vidíte, však nikto nehlásil sa, že by chcel oboznámiť sa so strojom, aby zbierať mohol v inom kraji nápevy?“ (16. 8. 1901)
Na tento lístok odpovedá Medvecký ešte v ten istý deň: „Fonograf šťastne bez úrazu prišiel. Dr. Ivan Turzo z Bystrice sa veľmi interesoval oň a sľúbil, že Vám pošle na čiastočné zakrytia trov istý obnos. Jeho pani, rod. Medvecká, bola celkom uchvátená piesňami.[...]
V pondelok som ale zadal p. Socháňovi balík detvianskych opleciek, chlapských košieľ, šatiek, čepcov – spolu 13 kusov – k odfotografovaniu. Len keby ich nedokrčil, aby ich už do nedele mali patričné požičiavateľky doma neporušené! – Obávam sa, že on s tým odkladať bude, kdežto ja som sa zaviazal ich hneď odoslať. Tak tieto výšivky ako aj odveta dôstojného pána Šujanského došli do Krupiny deň-dva po mojom odchode do Martina – a tak tam použité byť už nemohli. Ináčej mrzí ma, že moja výstavka malú pozornosť a žiadno ocenenie nedocielila. Keby si bol niekto aspoň tie predmety bližej obzrel, zápisky z nich robil, ma okritizoval; lež naši ľudia len politizujú a etnografia, veda to budúcnosti, je im Hekubou. Ozaj sme my len muzeálnym predmetom, cudzím ľuďom zaujímavým, lež sami neuznávame našu cenu.[...] Fonografom mienim neskorej zberať piesne ľudu v Babinej a v Sásoch, tam ma p. Trúchly tým cieľom povolal, len čakám ešte, kým sa nejako financiálne na nohy postavím, aby som mohol zadovážiť čistých valcov.“ Medveckého príklad by bol azda príťažlivejší pre ďalších zberateľov, keby bol ako prednášateľ vystupoval sebavedomejšie, s menšou skromnosťou. Zrejme mal stále na mysli to, čo kedysi napísal Kmeťovi: „Ja neviem nič, jedine zberať.“ Trochu inak si na prednášku spomínal Karol Anton Medvecký vo svojej knihe Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám z roku 1935, ktorá nebola určená iba blízkemu kolegovi a priateľovi, ale širokému okruhu čitateľov: „Prednáška i s výstavou vzbudila značnú pozornosť [...].“ Lenže tu má autor „pozornosťou“ na mysli aj skutočnosť, že prednáška sa stala zámienkou na jeho prenasledovanie.
Je isté, že o prácu s fonografom ani neskôr nikto neprejavil záujem, pretože Medvecký si ho odniesol aj do Beňuša, kde pôsobil niekedy medzi rokmi 1901–1904 a kde nahral pieseň Tie dobšinske dievky, ktorú v roku 1923 zaradil do svojej knihy Sto slovenských ľudových balád. Nemáme nijaké správy o tom, či uskutočnil plánované nahrávanie v Dobrej Nive, Babinej a v Sásoch, prípadne na ďalších miestach. Zrejme jedinou nádejou na získanie týchto informácií by bolo identifikovanie ďalších fonogramov v zbierkach SNM v Martine. Iba šťastnou náhodou sa zachovali citované Kmeťove listy adresované Medveckému, ktorý po vypuknutí prvej svetovej vojny spálil svoju korešpondenciu.
Medveckého nahrávanie v Detve získalo na spoločné zbieranie detvianskych piesní Milana Licharda, ktorý k Medveckého prednáške a do monografie Detva vypracoval rámcovú charakteristiku troch typologických skupín nápevov detvianskych ľudových piesní na základe tónových systémov, spojenú s vývinovou hypotézou. Takmer o štvrť storočia tým predstihol práce Bélu Bartóka. Aj Bartók neskôr využíval Medveckého zbierku pri svojej folkloristickej práci a piesne Bol by ten Jánošík, bol by ten bojoval; Hej, pofukuj, povievaj, vetríček voňavý a Hej, ten stoličný dom z monografie Detva ho inšpirovali aj pri skladateľskej tvorbe.
Citáty z listov K. A. Medveckého a A. Kmeťa sú spracované podľa transliterácie Hany Urbancovej.
Text článku vznikol s podporou Literárneho fondu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.