Trnavská rodáčka Elena Kittnarová (2. 6. 1931) odohrala svoje posledné predstavenie na javisku Opery Slovenského národného divadla 12. 6. 1995. Už iba ako hosť sa predstavila v azda najhranejšom titule národnej scény v predošlom storočí – v Gyermekovej inscenácii Verdiho Nabucca so svojou veľkou kreáciou Abigail. Odvtedy ubehlo šestnásť rokov... Vymenili sa generácie spevákov aj divákov. Ani jedni ani druhí by však nemali zabúdať na veľké postavy minulosti našej prvej divadelnej scény.
Dlhoročná heroína národnej opernej scény, popredná mladodramatická a neskôr dramatická sopranistka Elena Kittnarová oslávila pred krátkym časom osemdesiatiny.
Je jedinou slovenskou speváčkou, ktorá pôsobila najprv ako operetná primadonna – v spevohre bratislavskej Novej scény (1953–1966), a vzápätí sa dokázala presadiť v tej istej pozícii i ako operná umelkyňa na doskách Slovenského národného divadla (1966–1993). „Život na dvoch scénach“ – tak znel napokon i názov mojej publikácie o Elene Kittnarovej, ktorá vyšla v roku 2004 vo vydavateľstve ARMI 333 v Bratislave.
Na Novej scéne vytvorila Elena Kittnarová dvadsaťštyri operetných rolí, v SND mala na svojom konte štyridsaťdva premiér – niektoré z nich, pravda, predstavovali opakovaný titul či rolu v novej inscenačnej podobe. V každom prípade úctyhodná bilancia! V časoch oživenia klasickej operety a prvej éry muzikálu na Novej scéne vytvorila Kittnarová celý rad prvosopránových rolí v domácom i svetovom repertoári (Rosalinda v Netopierovi, Anička v Hrnčiarskom bále, Zuzka v operete Nie je všedný deň, Barbara v Noci v Benátkach, Iduna v Ohňostroji, Lili v Pobozkaj ma Katarína, Hana Glavariová vo Veselej vdove, Christina v Parížskom živote, Eliza Doolittlová v My Fair Lady a iné). Jej prierazný, farebný, zvučný soprán, prirodzený šarm, herecký talent a pohybová kreativita zarezonovali v produkciách Novej scény tak výrazne, že si ju už po niekoľkých rokoch začala všímať Opera SND (na jej scéne sa, mimochodom, umelkyňa po prvý raz prezentovala ešte ako elévka – absolventka bratislavského konzervatória z triedy prof. Anny Korínskej). Ako primadona Novej scény začala v SND najprv hosťovať, pevné angažmán však prijala už o krátky čas, v októbri 1966.
V SND sme ju potom videli a počuli v celom rade veľkých sopránových postáv. Spomenutá inscenácia Verdiho Nabucca pritom sprevádzala speváčku po celý čas jej pôsobenia v Opere SND; predstavenie zaznamenalo rekordných štyristodvadsať repríz, pričom Kittnarová v úlohe extrémne náročnej Abigail odspievala úctyhodných dvesto večerov! Veľkými písmenami zostane v análoch našej opernej histórie zapísaná aj jej Emília Marty v Janáčkovej Veci Makropulos (1973), bezpochyby jeden z vrcholov jej spevácko-hereckého umenia, Floria Tosca v Pucciniho opere (1973 a 1987), romantická hrdinka, ktorej Kittnarová dodala v speve i hereckom prejave vyžadované „grande sentimento“, ako aj dve vokálne i psychologicky „krkolomné“ Straussove hrdinky Salome (1975) a Elektra (1980). Okrem wagnerovských postáv (Irene v Rienzim, Elsa von Brabant v Lohengrinovi, Senta v Blúdiacom Holanďanovi), vytvorila všestranná a hlasovo nezlomná sopranistka celý rad štýlovo odlišných romantických postáv: Lízu v Pikovej dáme P. I. Čajkovského, Leonoru vo Verdiho Trubadúrovi, Jenny v Brittenovej Žobráckej opere, Aidu v rovnomennej opere Giuseppe Verdiho, dve inscenačné podoby jeho Lady Macbeth (všetko úlohy v réžii Júliusa Gyermeka), ďalej Tatianu v Čajkovského Eugenovi Oneginovi, Madeleine de Coigny v Giordanovom Andrém Chénierovi, v troch inscenáciách naštudovala Beethovenovu Leonoru vo Fideliovi a bola i Suchoňovou Ľutomírou vo Svätoplukovi.
Po mladistvej Rusalke, s ktorou ako absolventka konzervatória hosťovala v SND, prevzala v zrelom veku v tejto úchvatnej Dvořákovej opernej rozprávke postavy Cudzej kňažnej a Ježibaby. Bolo to pod režisérskou „taktovkou“ Miroslava Fischera, s ktorým naštudovala potom i svoje vrcholné vokálno-herecké kreácie Salome a Elektry. V absolútnom kontraste s nimi potom prišla jej komediálna Argia v Hazonovej opere Sobášna kancelária, Verdiho klasická Alžbeta z Valois v Donovi Carlosovi i vrúcna Milada v Smetanovom Daliborovi. S Braňom Kriškom – ďalšou režisérskou legendou Opery SND – vytvorila už spomínanú Emíliu Marty v Janáčkovej Veci Makropulos, a v tom istom roku (1973) vokálne vyšperkovanú Toscu, koketnú Musettu v Bohéme (!) a Ľutomíru vo Svätoplukovi (1970, 1985 a 1990). K vrcholom jej interpretačného umenia možno bezpochyby priradiť i Ráchel v opere Hostina od slovenského skladateľa Juraja Beneša (1984) a Kostolníčku v Janáčkovej Jej pastorkyni (1986), v ktorej vytvorila, v úplnom protiklade k svojmu charakteru citlivej, láskavej a vtipnej ženy, fascinujúci obraz ľudského chladu a strohej, nehumánnej, konvenciami predurčenej morálky.
Elena Kittnarová spolu s niekoľkými ďalšími kolegami svojej generácie (Papp, Martvoň, Hanáková, Hazuchová, Hanák, Malachovský, Hrubant a ď.) výrazne posunula vpred moderné operné herectvo. Nielen detailne premyslenými štylizovanými prvkami, bez veľkých gest a pátosu, so zmyslom pre priestor, partnera, javisko, ale aj schopnosťou porozumieť a pretlmočiť inscenačnú koncepciu režisérskych osobností, ktoré spolu s ňou vytvárali veľkú éru Opery SND v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia. Režiséri s ňou spolupracovali veľmi radi, pretože okrem talentu disponovala aj disciplinovanosťou, húževnatosťou a kreativitou.
Kittnarovej kovovo strieborný hlas sa niesol ponad hľadisko historickej budovy SND ako laserový lúč, s ktorým dokázala na jednej strane fascinujúco tlmočiť mrazivé a pod kožu idúce agresívne výrazové polohy a inokedy zasa modelovať najsubtílnejšie pianissimové „vlákna“. Kittnarová je v spomienkach jej súčasníkov i mladšej generácie milovníkov opery, ktorí zažili čo i len časť jej kariéry, mimoriadnou osobnosťou, ktorá rovnakou mierou oslovovala hlasom i hereckým umením. A ako povedal Július Gyermek, jej vrstovník, režisér, dramaturg, libretista a prekladateľ (a taktiež tohoročný jubilant): „Každú prácu, ktorú robila počas dlhoročnej sólistickej kariéry, odviedla stopercentne. Ani po dlhých rokoch praxe sa nezbavila zdravej trémy a napätia pred predstavením... Vždy dokázala svoj vnútorný motor naštartovať v pravej chvíli a oddať sa úplne javiskovej práci a hudbe. Bola to nielen veľká profesionálka opernej scény, ale predovšetkým inšpiratívna umelkyňa a vzácna kolegyňa.“
Elena Kittnarová bola osobnosťou vzácnej generácie, aká sa v tak šťastnej umeleckej konštelácii v Opere SND sotva zopakuje...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.