Historická národná operná dráma v štyroch dejstvách s prológom Boris Godunov je najväčším tvorivým odkazom Modesta Petroviča Musorgského. Tento skladateľ nepatrí k častým hosťom na javisku Opery SND, a tak o to viac potešil fakt, že sa naša prvá operná scéna odhodlala monumentálny kolos opäť zaradiť do svojho repertoáru.

Dej historickej hudobnej drámy sa rozvíja v niekoľkých súbežných plánoch. Prvý plán tvorí dráma Borisa, ktorý sa stal cárom za tragických okolností – nesie bremeno viny a napokon umiera s výčitkami svedomia. Musorgskij túto postavu predstavuje v troch výstupoch v detailnej psychologickej štúdii. Druhý plán tvorí bizarný príbeh samozvanca Otrepieva a jeho vzostup na cársky trón. Na treťom mieste je ťažký osud ruského ľudu, ktorý je Borisovi rovnocenným partnerom. Tým sa v opere zásadne mení úloha zboru ako priameho účastníka drámy. Skladateľ napísal libreto k opere na Puškinov námet sám. Svojrázny spevný recitatív jednotlivých postáv vystaval v patričnom kontraste. Archaizujúce modálne obraty v spojení s nepravidelnou štruktúrou spievanej frázy, zvláštna štylizácia ľudovej piesne i sakrálneho spevu vytvárajú nenapodobiteľnú atmosféru.

 

Donedávna sa vo svete dielo uvádzalo najčastejšie v úprave N. Rimského-Korsakova, ktorý ho značne zromantizoval. Podstatne pietnejšou je úprava D. Šostakoviča. V Opere SND sa ambiciózne rozhodli, v súlade s aktuálnym svetovým trendom, pre originálnu Musorgského verziu.

Ústredným protagonistom novej inscenácie sa stal slovenský basista Sergej Kopčák, ktorý sa po úctyhodnej kariére na najvýznamnejších svetových scénach rozhodol postavou Borisa v Bratislave rozlúčiť s divadelnými doskami. Do titulnej úlohy vložil hlavne expresívny deklamačný prejav, výrazne naturalisticky charakterizoval komplikovanú postavu v scénach šialenstva, v pokojnejších miestach, hlavne v strednej a hlbokej polohe sa zaskvel aj spevákov nádherný bas. Podstatne odlišným Godunovom je alternujúci Peter Mikuláš, ktorý je silnejší v kantabilných pasážach a obsiahne celý hlasový rozsah postavy. Herecky je menej efektný, no psychologicky je jeho Boris prepracovanejší. Aj ostatné spevácke obsadenie bolo vzácne vyrovnané. Ivan Choupenitch v postave samozvanca Grigorija zaujal mocným slovanským tenorom kovovej farby, špičkovým zvládnutím Musorgského deklamačnej frázy a suverénnym herectvom, z ktorého cítiť veľké svetové javiská.

 

Vynikajúci sú obaja predstavitelia Pimena, Gustáv Beláček a hlavne Jozef Benci, majiteľ unikátneho mohutného basu, ktorý dokáže ukážkovo „krotiť“. Hereckou striedmosťou a pomalým pohybom vytvorili obaja skvelý kontrapunkt „akčného“ Borisa. Obe predstaviteľky Mariny Mniszek, Jolana Fogašová a Denisa Hamarová, sa svojich úloh hudobne i vizuálne zhostili na výbornej úrovni. Výrazná charakterová postava kniežaťa Šujského evidentne potešila oboch protagonistov. Jozef Kundlák ostrým tenorom priam reže intrigy, jemnejší Ľudovít Ludha nenápadne, no hrozivo ťahá za nitky. Dojímavou kreáciou epizódnej postavy Jurodivého sa blisol Ondrej Šaling, spevácky i herecky ideálne obsadený. František Ďuriač solídne, ale bez výraznejšej stopy zvládol postavu potulného mnícha Varlaama a zostal zatienený ostatným sólistickým ansámblom. Strhujúci výkon podal zbor Opery SND (zbormajster Pavol Procházka), hlavne v monumentálnych scénach.

Režisér Marián Chudovský sa zaskvel v jednej zo svojich najlepších prác. Podarilo sa mu pozoruhodne skĺbiť súčasnú progresívnu scénografiu s tradičnými kostýmami i hereckým vedením postáv. Špičková minimalistická scéna Jozefa Cillera s obnaženou technikou svetelného parku, surové reťaze visiace z ťahov a takmer neustále prítomné zakrvavené plachty slúžiace aj ako koberce tvoria silnú metaforu neslobody ruského ľudu, často platiaceho krvavú daň za ilúziu lepšej budúcnosti. Jediným ilustratívnym prvkom na scéne je obrovský zvon (kópia známeho zvonu „Car-kolokol“ z moskovského Kremľa), ktorý je Borisovým spolupútnikom – verne kopíruje jeho vzostup na trón, životné poryvy i smrť.

 

...viac v aktuálnom čísle HŽ...

Aktualizované: 11. 05. 2020
x