Tak ako v predchádzajúcich rokoch, aj na prahu novej sezóny prinášame bilanciu tej predchádzajúcej. Našich pravidelných recenzentov sme opäť požiadali o percentuálne hodnotenie repertoárových prírastkov sezóny 2016/2017: prvé z čísiel patrí hudobnému naštudovaniu, druhé číslo divadelnej zložke inscenácií. Popritom sme im položili otázku, čo považujú za najväčší prínos / najvýraznejšie pozitívum a čo za najväčšie sklamanie / najvýraznejšie negatívum sezóny.
Čo považujete za najväčší prínos / najvýraznejšie pozitívum sezóny?
Robert Bayer: Opera SND má za sebou sezónu, v ktorej sa jej dramaturgia odvážila nielen hudobne, ale aj produkčne vykročiť za horizont zabehnutých organizačných procesov a inštitucionálnych štruktúr. Okrem Židovky Fromentala Halévyho v pôsobivom hudobnom naštudovaní Roberta Jindru, ktorú slovenskému publiku prerozprával v dramaturgicky silnej režijnej poetike už stály hosť Opery SND Peter Konwitschny, to bola najmä novodobá premiéra Vivaldiho Arsildy, ktorá zaujala vysokou profesionalitou a originalitou umeleckých aj organizačných zložiek divadla. Nielen voľba barokovej dramma per musica, ktorá je v Opere SND príliš málo zastúpená, ale hlavne jej inscenácia v réžii Davida Radoka, šikovne interpretujúca estetiku a dramaturgiu barokovej opery vo vysoko erudovanom historicky poučenom naštudovaní Václava Luksa a s medzinárodným prominentným speváckym obsadením ukázali, aká dôležitá je v prevádzke moderného operného divadla synergia viažuca jednotlivé hudobno-dramatické i produkčné zložky inscenácie. Nezanedbateľný je pritom dramaturgický rámec Dní starej hudby, ktorý podporil inscenáciu odbornou exegézou v práci s publikom vo forme textov v bulletine či úvodu do inscenácie pred predstavením. Arsilda sa tak stala estetickým, interpretačným aj organizačným počinom Opery SND medzinárodného významu. Jej export na zahraničné operné scény je v novodobej histórii bratislavskej opery jedinečným fenoménom.
Vladimír Blaho: Pri pomenovaní najväčších pozitív a negatív sezóny ide o dve strany rovnakej mince. Na jednej strane je výborné, že sa darí pripravovať inscenácie aj v koprodukcii so zahraničnými divadlami (Arsilda, Židovka). Rubom mince ale je, že napríklad Arsildu mohli bratislavskí operní priaznivci pred jej odchodom na zahraničné turné vidieť iba v troch predstaveniach. Vzniká riziko, najmä pri známych nedostatkoch manažmentu, že inscenácia už po návrate do Bratislavy nebude udalosťou, čo ohrozí jej návštevnosť. Aj nápad priniesť premiéru tejto Vivaldiho opery, ktorá bola udalosťou nadnárodného významu, v priamom televíznom prenose, bol síce skvelý, no opäť dvojsečný. Priaznivci barokovej hudby sú na Slovensku v takej menšine, že voľba daného titulu mi pripadá, ako keby Činohra SND organizovala televízny prenos filozofickej absurdnej hry Samuela Becketta. Nemyslím si, že by Opera SND získala týmto spôsobom veľa nových divákov.
Jozef Červenka: Na kvalite uplynulej sezóny sa pozitívne podpísalo niekoľko hosťovaní zahraničných tvorcov. V prvom rade účinkovanie dirigenta Roberta Jindru, ktorý „zabodoval“ hneď dvomi skvelými hudobnými naštudovaniami, bratislavskou Židovkou a košickými Vílami. Ďalším pozitívom bola možnosť uviesť špičkový medzinárodný projekt Arsilda režiséra Davida Radoka a dirigenta Václava Luksa v SND. A napokon, Židovka ako piata inscenácia špičkového režiséra Petra Konwitschného v SND (štyri z nich sú v aktuálnom repertoári) posúva slovenskú opernú scénu do pozície takmer profilového divadla tohto tvorcu.
Mária Glocková: Z produkčne úrodnej sezóny troch súborov sa mi podarilo vidieť a počuť štyri inscenácie v banskobystrickej a košickej opere. Prv než zrešeršujem vlastné názory, oceňujem dramaturgiu SND (nespadá do hodnotenia), ktorá ponúkla náročné tituly naprieč celou opernou históriou. Z počutého ma nadchlo hudobné naštudovanie Tosky v Banskej Bystrici. V Petrohrade domestikovaný Talian Fabio Mastrangelo vytiahol z orchestra dlho nepočutú kvalitu, vypracované detaily aj komplexnosť pojatia. Priniesol závan novej dirigentskej renesancie. Jeho vklad bol evidentný aj pri speváckych výkonoch, dominovala domáca sólistka Patrícia Solotruková ako Tosca. Mimoriadne šťastná bola odvaha ŠD Košice, ktoré ponúklo dramaturgicko-divadelný experiment: Wagnerovu prvotinu Víly, pripravenú kreatívnym českým tímom (réžia Lubor Cukr, dirigent Robert Jindra, dramaturg Daniel Jäger), s herecky aj spevácky dominantným Tituszom Tóbiszom v dvojúlohe Arindala/Ľudovíta II.
Vladimíra Kmečová: Delenie na najlepší a najhorší zážitok v prostredí, ktoré nie je vyprofilované a nedrží si stabilne vyššiu úroveň, je skôr akademické, a aj tých pár plusov kalia neoddeliteľné mínusy. Najviac oceňujem Arsildu. Hoci – možno titul s kompletne externým tímom, ktorý po troch predstaveniach zmizol z repertoáru na (zatiaľ) dva roky, považovať za regulárnu slovenskú premiéru? Najsmutnejšie je však uvedomenie, že takýto zážitok, opisovaný superlatívmi, by mal byť na prvej národnej scéne skôr pravidlom než výnimkou, nad ktorou padne sánka. Podobne sa pýtam pri kvalitnej inscenácii Židovky: Prečo popri Konwitschného „second-handových“ réžiách nemôže náš divák vidieť aj prácu iného režiséra svetového mena?
Rudolf Leška: Ako najväčší prínos vnímam dramaturgickú pestrosť sezóny, keďže všetky divadlá vykročili zo stereotypného repertoáru pozostávajúceho z pár obohraných titulov. Nejde však len o to, vytiahnuť „zaprášené“ diela, musí ísť o konkrétnu víziu tvorivého tímu – iba tak môže nastať skutočná divadelná udalosť, akou boli Židovka alebo Arsilda. Práve Arsilda vyčnieva v sezóne ako Mont Everest a je možno našou inscenáciou desaťročia (od Orfea a Eurydiky, SND 2008). Dokonalé hudobné naštudovanie Václava Luksa (pravda, s jeho orchestrom Collegium 1704) a vokálne výkony sa tu snúbili s premyslenou režijnou koncepciou Davida Radoka, ktorý v zdanlivo nudne odťažitom barokovom librete našiel modernú tému a dokázal ju podať. Priznávam, že išlo o jeden z mojich životných zážitkov, a som rád, že sa udial práve v Bratislave (a to som ako „neprajník“ barokovej opery neprišiel nijako ústretovo naladený). Práve vďaka Arsilde sa opera konečne dostala aj do RTVS (priamy prenos premiéry). Kontwitschného Židovka sa ocitla v tieni Arsildy. Jej dirigent Robert Jindra (podľa ohlasov kolegov úspešný aj pri naštudovaní Wagnerových Víl v ŠD Košice) sa tiež ukázal ako „prínos sezóny“ – dúfam, že sa na Slovensku uplatní ešte viac.
Michaela Mojžišová: Za najvýznamnejšiu udalosť sezóny 2016/2017 jednoznačne považujem svetovú novopremiéru Arsildy. Už samotná skutočnosť, že sa bratislavská opera sa dokázala iniciatívne postaviť na čelo koprodukujúcich divadiel a projekt dotiahnuť do šťastného konca, poskytuje slovenskému opernému prostrediu dôvod na zvýšenie sebavedomia. O to viac, ak sa Vivaldiho dielu dostalo hudobno-divadelného stvárnenia, aké SND vo svojej novodobej histórii nezažilo. Je však nevyhnutné, aby sa divadlo o podobné dramaturgicky i hudobno-divadelne významné udalosti pokúšalo pravidelne a systematicky. Inak by sa Arsilda mohla zapísať do jeho dejín ako síce mimoriadne cenná, avšak pre budúcnosť SND jalová rarita s krátkodobým životom.
Pavel Unger: Sezóna celoplošne nepriniesla zreteľnejší posun v smerovaní slovenskej opery. Azda jediný pozitívny trend možno badať v rastúcej úrovni hudobných naštudovaní. Škoda, že najväčšia výhra sezóny, Vivaldiho Arsilda, sa v Opere SND len mihla a na dva roky zmizla. Napokon, inscenáciu kompletne (s výnimkou jedinej sólistky) pripravili zahraniční umelci, čo trocha relativizuje podiel prvej slovenskej scény na jej úspechu.
Lýdia Urbančíková: Do môjho hodnotenia spadá opera košického divadla, ktorá bola ako celok bohatá, dramaturgicky nápaditá a rozmanitá. Z predchádzajúcich rokov zotrvali v repertoári viaceré výnimočné tituly: najmä Händlova baroková opera Alcina a dvojvečer opier s mozartovskou tematikou od autorov rôznych svetov, Nikolaja Rimského-Korsakova a Mariána Lejavu. K nim pribudli dve inscenácie, ktoré ako chýbajúce kamienky dotvorili mozaiku súčasného umeleckého obrazu košickej opery. Boli to predovšetkým Wagnerove Víly, ktorých zvládnutie vo všetkých zložkách naplnilo autorovu predstavu o Gesamtkunstwerku. Až hrdinský výkon podal Titusz Tóbisz, ktorý sa však stal „skokanom roka“ už pred tromi rokmi v Komediantoch. Skvelí boli aj ďalší interpreti (Frédérique Friess, Barbora Řeřichová, Michaela Várady a i.). Réžia Lubora Cukra by si zaslúžila zvláštny rozbor, neoceniteľný je prínos dirigenta Roberta Jindru a zbormajstra Lukáša Kozubíka. Popri veľkom úspechu Víl sa v rámci sezóny dostala trochu do tieňa nová inscenácia Bohémy, pri ktorej je potrebné s obdivom a uznaním ohodnotiť výkon mladého dirigenta Maroša Potokára.
Čo považujete za najväčšie sklamanie / najvýraznejšie negatívum sezóny:
Robert Bayer: Výrazným negatívom (nielen) tejto sezóny je internetová stránka Opery SND, ktorá nezodpovedá moderným štandardom ani po technickej, ani po estetickej stránke.
Vladimír Blaho: Za negatívum, ktoré je sčasti odrazom úrovne bratislavského operného publika, považujem, že sa v aktuálnom repertoári Opery SND stále držia inscenácie, ktoré sú staré 15 až 25 rokov (Nabucco, La traviata, Carmen, Don Giovanni). Ide síce o súčasť kmeňového repertoáru, ale aj tak presluhujú. Navyše, keďže Opera SND z finančných dôvodov uviedla štyri z piatich premiér sezóny 2016/2017 až v jej druhej časti, nové inscenácie mohli diváci vidieť len v 19 predstaveniach.
Jozef Červenka: Za najväčšie negatívum považujem nekoncepčnosť dramaturgie Opery SND. Akoby k voľbe titulov a tvorbe repertoáru dochádzalo náhodne, bez dlhodobejšej vízie a bez toho, aby sa bral do úvahy potenciál domáceho súboru. Dramaturgická línia je potom nečitateľná a pripomína hod šípkami – čo trafíme, to sa bude hrať. V uplynulej sezóne sa v slovenských divadlách, chvalabohu, podarili minimálne tri šťastné zásahy (Triptych, Arsilda, Židovka), no pohľad do plánu premiér novej sezóny dáva tušiť menej šťastnú ruku.
Mária Glocková: Sklamaním sezóny bolo podcenenie príprav a realizácia ruského (v podstate účelového) dvojtitulu Aleko/Iolanta v ŠO Banská Bystrica v réžii talianskeho (ne)režiséra Marcella Lippiho. Inscenácia bola príkladom nemohúcnosti a nepochopenia inscenačných možností oboch opier.
Vladimíra Kmečová: Oceňujem snahu oblastných scén oživiť repertoár slovenskými premiérami – hoci by pri neveľkej početnosti regionálneho publika mohli v záujme finančnej istoty vsadiť na „kassaštyky“. Naproti tomu, prvá scéna nie je schopná vytýčiť a udržať dlhodobú dramaturgickú líniu, ak len za takú nemáme považovať repertoár zložený z obohraných trvaliek, dovoľujúci už dokonca ponúkať monotematickú pucciniovskú abonentku. Bratislava nie je schopná konkurovať dramaturgiou nielen porovnateľným scénam v nemecky hovoriacom prostredí, ale v kontexte česko-slovenského operného priestoru zaostáva o celé kolo aj za oblastnými divadlami (Brno, Ostrava, Plzeň). A niet sa na čo tešiť ani od septembra.
Rudolf Leška: Sklamaním bol pre mňa bol Únos zo serailu: Peter Valentovič, napriek všetkému úsiliu, nebol adekvátnou náhradou za pôvodne plánovaného Friedricha Haidera a réžia Jána Ďurovčíka pôsobí bezradne.
Michaela Mojžišová: Za alarmujúci trend nielen v uplynulej sezóne, ale v horizonte viacerých rokov, považujem prerušenie generačnej kontinuity domáceho odborného prostredia. Operný kritik či erudovaný publicista venujúci sa hudobnému divadlu je u nás ohrozeným druhom. Z vysokých škôl umenovedného, prípadne umeleckého zamerania nevychádza žiadny dorast, vekový priemer aktívnych slovenských operných recenzentov sa priblížil k šesťdesiatke.
Pavel Unger: Dramaturgický záber sezóny sa síce na prvý pohľad môže javiť ako relatívne širší (Vivaldi, Halévy, Wagner, Rachmaninov), v skutočnosti však najmladší operný titul pochádza z roku 1918! Ignorovanie celého storočia je dôkazom bezradnosti. Počet letných operných festivalov klesol z jedného na nulu. Smutnejšiu vizitkou nekultúrnosti sme si ani nemohli vystaviť. Problémom sa javí byť absencia nových slovenských režisérov, ochotných popasovať sa s operou. Jediná svetlá výnimka: „objav“ Jána Ďurovčíka. Vo všeobecnosti však vizuálna zložka inscenácií sezóny ťahala za kratší koniec, čím sa nám svet aj naďalej vzďaľuje. V Opere SND pretrváva zakonzervovaný model prevádzky, v repertoári prešľapujú tituly v trápnych réžiách a opozeraných obsadeniach. Zastaraná a neaktualizovaná webová stránka divadla – bežne najúčinnejšieho komunikačného kanála s verejnosťou – je doslova hanbou. Mediálne výstupy o výsledkoch výberového konania na nový web z júna 2016 (!) sa ukázali byť typickým blufom. Pochopiteľne, zodpovednosť nenesie nikto.
Lýdia Urbančíková: V rámci košickej sezóny 2016/2017 najviac sklamala opereta. Noc v Benátkach je režijne slabou inscenáciou – a tunajší divák, znalý tohto žánru, to veľmi pozorne zaznamenal.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.