Reflektujúc sté výročie vzniku Československej republiky otvorila Opera SND predjubilejnú 99. sezónu večerom, ktorý spojil tretie dejstvá zo slávnostných opier oboch národov – Smetanovej Libuše a Suchoňovho Svätopluka. A aby bola vzájomnosť kultúr ešte väčšmi zdôraznená, za dirigentským pultom sa udiala národnostná výmena: Libušu dirigoval Slovák Rastislav Štúr, Svätopluka Čech Jaroslav Kyzlink. Výborný dramaturgický zámer otváracieho koncertu (7. 9.) sa však naplnil len spolovice.
Orchestrálny part Libuše znel najmä v prvej časti tretieho dejstva ako „nahodený“ – síce v dobrej hudobno-dramaturgickej koncepcii, ale bez technickej a zvukovej precíznosti. V sólistickom oktete (pre objektivitu treba poznamenať, že nie všetci z protagonistov mali objektívnu možnosť sa „ukázať“) zadosťučinili úrovni prvej národnej scény len Jolana Fogašová ako vznešená, vo vysokej polohe ušľachtilá Libuša (aj keď part českej kňažnej nebol tým najlepším, čo sme v jej podaní v ostatnom čase počuli), a sýtym plným hlasom vládnuca Adriana Kohútková (Krasava). Gustávovi Beláčkovi postava Přemysla typovo nesadla, totálnym „falschbesetzungom“ bolo obsadenie Jána Gallu, v ten večer pozbaveného aj zvyškov vokálnej sviežosti. Pozíciu medzi prvými protagonistami súboru (dedukujem, že im by mala patriť česť otvárať sezónu) neopodstatnil ani Martin Malachovský (Lutobor), ktorého materiálu chýbali farba i objem. Pri chvíľami až útrpnom čakaní na záverečný akord ma prenasledovala myšlienka: odborári pranierujú vedenie opery pre nedostatočné využívanie domáceho potenciálu. A kde sa im v tom stratil poslucháč?
Po prestávke akoby sme sa ocitli v inom divadle. Pod zanieteným gestom Jaroslava Kyzlinka hral orchester ako vymenený, obsadenie bolo doslova snové. Vokálne nestarnúci Peter Mikuláš je synonymom Svätopluka – z jeho psychologicky prepracovanej, emocionálne bohatej kreácie duševne rozorvaného vladára išli zimomriavky. Prierazná, farebne znejúca Adriana Kohútková rozohrala v parte Ľutomíry zvodné aj intrigánske strunky, trojicu špičkových výkonov dopĺňal Tomáš Juhás ako kantabilný, výrazovo bohatý igric Záboj. Na rozdiel od Libuše sme protagonistom rozumeli každučké slovo, čo ešte umocňovalo strhujúcu Suchoňovu drámu.
Otvárací koncert odzrkadlil viaceré zo slabín SND. Napríklad nedostatočnú dôslednosť pri vypracovaní inštrumentálnych partov či ne(seba)kritickosť pri obsadzovaní spevákov (Libuša), aj nevyrovnanú úroveň predstavení (kvalitatívny nepomer medzi prvou a druhou časťou večera). Ani poloprázdne hľadisko nevysielalo najoptimistickejší signál. Problémov má naša prvá operná scéna nad hlavu, no ich riešenie sa zdá byť, vzhľadom na nesystémové zmeny vo vedení, v nedohľadne. Storočnica SND klope na dvere – a nikto netuší, čo ju za nimi čaká.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.