Rossini Opera Festival v talianskom Pesare nie je zaujímavý len monotematickým zameraním, ale najmä cieľom vrátiť do života kompletný javiskový odkaz skladateľa. Tridsať deväť opier, z ktorých najmä tragédie po krátkom a často úspešnom uvádzaní v 19. storočí zmizli z programov divadiel, sa najmä vďaka festivalu stáva opäť známymi. Nejde tu len o mechanické oprašovanie zabudnutých partitúr, ale tiež o ich kritické revízie, podpísané vedeckou inštitúciou Fondazione Rossini. Z titulov, u ktorých sa zachovali autografy, ostáva revitalizovať už len Sigismonda (stane sa tak o rok, počas jubilejného 30. ročníka), v štyroch ďalších sú k dispozícii len kópie rukopisov. Na ich základe sa pripravujú nové edície partitúr. Sumarizovaním javiskového diela Gioachina Rossiniho dostáva verejnosť zároveň pravdivý obraz o žánroch, ktorým sa skladateľ venoval.
Tradovanú povrchnú definíciu Rossiniho ako majstra len opery buffy každoročne spochybňuje uvádzanie skvostných, zväčša neznámych diel tragického charakteru. Dve z nich, skomponované počas sedemročnej neapolskej periódy, sa objavili počas dvoch posledných augustových týždňov. Sú plodmi „zrelého“ Rossiniho, ktorý v 27 rokoch mal na svojom konte už bezmála tri desiatky opier. Ermione pochádza z roku 1819 a Maometto II (Mohamed II) je o rok mladší. Ich spoločným znakom je neúspech na premiérach, pričom druhú z nich skladateľ neskôr prepracoval pre Paríž pod názvom Obliehanie Korintu. Hlavné sopránové party, titulnú Ermionu a Annu v Mohamedovi II, skomponoval pre vtedajšiu belcantovú primadonu a neskoršiu manželku Isabellu Colbranovú, takže ich technické parametre sú na hrane ľudských možností. Ale Rossini nešetril ani iné hlasové odbory, tenorové výšky či mezzosopránové koloratúry tiež nie sú hocikomu dostupné.
Pesarský festival však myslí aj na spevácky dorast a každoročne v rámci projektu Accademia Rossiniana cibrí interpretačnú vyspelosť mladých sólistov z celého sveta. Tohto roku sa na nej zúčastnil a v produkcii Cesty do Remeša vystúpil aj český basista a hosť košickej Opery Jan Martiník. Najväčšiu pozornosť z festivalových produkcií pútala tragická opera Ermione, ktorá sa do Pesara vrátila po 21 rokoch. Tentokrát ju pripravili dvaja Abbadovci, blízki príbuzní slávneho Claudia – syn Daniele (réžia) a synovec Roberto (dirigent). Česť mena „nepoškvrnili“, inscenácia bola po každej stránke vydarená. Daniele Abbado na scéne Graziana Gregoriho a v kostýmoch Carly Tetiovej abstrahoval z príbehu zasadeného do trójskych dejín dramatickú ľúbostnú zápletku. Predstavil ju v nadčasovom a dobovými ilustráciami nezaťaženom prostredí.
Veľké, hoci technicky jednoducho vybavené javisko Adriatickej arény (v športovej hale sú postavené dve samostatné divadelné pódiá), dokázal horizontálne pôsobivo rozčleniť. Do podzemia ukryl skrývajúcich sa zajatcov, nad neho kráľovský palác s otáčavým horným pódiom a prostredia menil v nadväznosti na tok deja. Majstrovská scénografia a ostré modelovanie charakterov v centre s Ermionou ako démonickou obeťou protichodných vášní a tragickým záverom (Pirrova krv na rukách vraždiaceho Oresta), v Abbadovej réžii priam mrazili. Roberto Abbado na čele orchestra bolonského Teatro comunale dal večeru náležitý dramatický pátos, ale rovnako precízne vykreslil všetky virtuózne finesy partitúry. V titulnej úlohe excelovala Sonia Ganassi, v rossiniovskom teréne aprobovaná mezzosopranistka, ktorá bez zaváhania a s extrémnym dramatickým nasadením zvládla aj vypätý sopránový part.
Gregory Kunde (Pirro) zažiaril dramatickými vysokými tónmi, ale aj ohybnosťou hlasu v koloratúrach. Antonino Siragusa dal Orestovi drsné charakterové črty, vyjadrené ostrejšou farbou hlasu s prenikavými výškami. Ušľachtilým mezzosopránom a precíznymi koloratúrami upútala Marianna Pizzolato ako Andromaca. Aj ďalší titul zo žánru opera seria, uvedený na tohtoročnom festivale, Mohamed II, má historickú dejovú osnovu. Po prvý raz ho uviedli v neapolskom Teatro San Carlo roku 1820 a bola to v danom roku jediná Rossiniho novinka. V predchádzajúcich totiž premiéroval až tri či štyri tituly za sezónu. Mohamed II sa však neujal, zakrátko zmizol z javísk a v talianskom origináli (francúzska verzia s názvom Obliehanie Korintu o šesť rokov neskôr mala v Paríži veľký úspech) ho vrátila až vlna rossiniovskej renesancie roku 1985. Terajšiu inscenáciu pripravil v koprodukcii s divadlom v Brémach nemecký tím na čele s dirigentom Gustavom Kuhnom a režisérom Michaelom Hampem.
V Kuhnovom bohatom životopise síce prevažuje v ostatnom čase Wagner, no ani na pesarskej pôde nie je nováčikom. Zmysel pre dynamiku a rytmiku Rossiniho partitúr mu rozhodne nechýba, Mohameda vystaval s náležitými gradáciami a inšpiratívnymi gestami podnietil Haydnov orchester z Bolzana a Trenta (pravidelne hrajúci na tomto festivale) k štýlovému výkonu. Pod úspech premiéry sa podpísal aj ďalší stály hosť, Pražský komorný zbor, pripravený Lubomírom Mátlom. Vizuálna stránka sa vďaka scénografovi Albertovi Andreisovi až priveľmi upla na kreslenie dobového koloritu, vyhla sa síce gýčovitosti, ale oproti moderným prostriedkom tvorcov Ermiony pôsobila až anachronicky. Réžia veterána Michaela Hampeho sa podriadila výtvarnému obrazu, nič nekomplikovala a sólistom dala absolútnu zelenú pre koncentráciu na vokálnu zložku. Tá je opäť mimoriadne náročná a štyria protagonisti musia zdolávať akrobatické koloratúry aj extrémny rozsah partov.
Rossiniovské stálice, basbarytonista s ušľachtilým timbrom Michele Petrusi (Maometto) a v koloratúrach i dramatickom výraze bravúrna Daniela Barcellona (Calbo), nad technickými nástrahami hravo víťazia. Sú to modelové rossiniovské kreácie. K nim sa priradil aj mladý Francesco Meli (Erisso), ktorého tenor znie mimoriadne kovovo a dramaticky priebojne. Absolútnym nováčikom bola lotyšská sopranistka Marina Rebeka (Anna), hlas s jasnou a zvučnou vysokou polohou, perlivou koloratúrou, no zatiaľ s nepostačujúcim dramatickým nábojom v tóne a výraze. Dvom tragickým operám kontrastovala repríza inscenácie komickej opery L´equivoco stravagante (Výstredné nedorozumenie) z roku 2002, teraz v novom obsadení. Réžia Emilia Sagiho presádza vtipnú buffu 19-ročného Rossiniho (po premiére ju pre cenzúru a neúspech stiahli a zreštaurovaná sa objavila až pre šiestimi rokmi) do súčasnosti a v moderných kostýmoch sa prihovára celým radom nenásilne humorných scénok.
Dokazuje, že s naivným libretom sa dá pohrať a aktualizácia mu neublíži. Jedinou podmienkou je úcta k hudobnému materiálu, čo dirigentovi Umbertovi Benedetti Michelangelimu nie je ničím cudzím. Hudobníci muzicírovali s chuťou a v náročných úlohách sa zaskveli viacerí. Prekrásne sfarbený, šťavnatý a v každej polohe zvučný tenor Dmitrija Korchaka (Ermanno), plnokrvný basbarytón Marca Vinca (Buralicchio), s dramatickým akcentom vedený mezzosoprán Mariny Prudenskej (Ernestina) a vkusná komika Bruna de Simoneho (Gamberotto) sa postarali o ešte kvalitnejšiu interpretáciu ako pred šiestimi rokmi. V rámci série troch koncertov bel canta v čase mojej návštevy vystúpila talianska sopranistka Carmela Remigio, ktorá v klavírnom partnerstve s Leone Magierom v ukážkach z tvorby Mozarta, Rossiniho, Liszta a Verdiho hlboko zaujala timbrom, technikou a najmä majstrovským tieňovaním výrazu.
...viac v aktuálnom čísle HŽ...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.