Opera SND svojim divákom zrejme nedôveruje, keď už roky presadzuje páčivú dramaturgiu pozostávajúcu z tých (až na pár výnimiek) najžiadanejších a najobohranejších operných titulov. To je aj prípad Verdiho Traviaty z roku 1992 v réžii Mariána Chudovského, ktorá sa v repertoári udržala do r. 2019. Na konci októbra ju vystriedalo v poradí siedme bratislavské uvedenie tohto diela.
Isté rozpaky zo skorého návratu k Traviate by mohla rozptýliť zaujímavá scénická podoba inscenácie a vysoká úroveň interpretácie, oboje však dojem z bratislavských premiér nedovoľoval.
Ešte predprázdninové vedenie operného súboru prizvalo k spolupráci na inscenácii menej známych talianskych umelcov. Súdiac podľa podoby diela, ktorú mu dodali v severotalianskom Come a ktorú teraz prispôsobili pre Operu SND, ich devízou malo byť to, že to bude na slovenské pomery Traviata iná. Možno jedným z hlavných problémov mladého režiséra Roberta Catalana bolo práve to, že „recyklácia“ inscenácie na bratislavskom javisku príliš nefungovala. Takmer maloformistickej, či pre malé divadlá typickej, poetike prenos do veľkých priestorov novej budovy s akusticky nie najlepšími parametrami a minimalistickou scénografiou vôbec nesvedčal. Výklad diela smerom k neokázalej scénickej verzii príbehu, potlačenie tradičného kritického sociálno‑morálneho aspektu, ale aj odmietnutie jeho lacnej erotickej príťažlivosti viedlo k presunu váhy na individuálny rozmer roztopašného života kurtizány. Violettinu stratu osobnosti po každom jednom styku s milencami vyjadril Catalano trieštením fotografie jej tváre na črepiny, ktoré sa opäť scelia až efektným gestom hrdinky v závere opery ako akt vykúpenia čistou láskou. Ak by sa režisér venoval tejto metafore len počas predohry, v prvom dejstve a v závere, dalo by sa to akceptovať. Inscenácie prvého a posledného dejstva pôsobili naozaj prijateľnejšie. V tom prvom zaujalo pôsobivé aranžovanie slávneho Alfredovho prípitku a tiež odchod Violettiných hostí s fotografiami výsekov jej tváre. Veď sú to oni, čo ju zbavujú jej osobnostnej integrity a ženú ju do záhuby. Prvý obraz druhého dejstva v mimoriadne chladnej scénografii vyprázdnenej a neosobnej scény (Emanuele Sirini) je miestom, kde najviac pulzujú city lásky, obete a utrpenia. Aleš Votava v Chudovského inscenácii dobre vedel, prečo tento obraz hniezdočka lásky milencov zredukoval na výsek javiska pripomínajúci klietku. V Catalanovej réžii sa city vyjadrujú „na diaľku“ či akoby vo vzduchoprázdne. Najproblematickejším bol druhý obraz druhého dejstva plný rébusov. Je sympatické, že režisér nie je doma len v literatúre, ale nechá sa inšpirovať aj filmom (Kubrick, Antonioni), no nápad zmixovať výjavy rituálu akejsi sekty s príbehom Violetty je málo pochopiteľný a samoúčelný. Rýdzo vizuálne však zaujal záver pohybovej etudy cigánok a matadorov a napriek nezrozumiteľnosti výjavov som si až teraz (nevnímajúc zborovo‑tanečný výstup ako povinný ornament pre oči) uvedomil, že je adoráciou mačizmu. Efektne bol zahraný Alfredov afekt, v ktorom Violette platil za lásku. Estetika kostýmov Ilarie Ariemmeovej smerovala skôr k súčasnosti, hoci ženský zbor v prvom dejstve mi pripadal ako z nejakej Pirandellovej inscenácie a jednotné biele mundúry (inšpirované Vesmírnou Odyseou?) v scéne u Flory pôsobili zmätočne.
Inscenácia vzbudzovala skôr dojem intelektuálskeho zahrávania sa s príbehom, než snahy priblížiť ho dnešnému divákovi. K menším nedostatkom patrí sporný preklad na titulkovacom zariadení. To, že preklad textu nekorešponduje so scénickým stvárnením diela, je bežné takmer v každej modernejšej inscenácii. Chýba mu však precíznosť a presnosť. Napríklad v preklade listu Violette čítame, že barón bol v súboji „porazený“ namiesto „poranený“ a podobne...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 12/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.