Lacno predaná nevesta

Pohnútky k novému inscenovaniu Predanej nevesty v Slovenskom národnom divadle sú, povedal by som, zahalené tajomstvom. Bol to snáď úmysel zámerne konfrontovať nedávnu gýčovitú inscenáciu Václava Věžníka so súčasnejšou divadelnou poetikou? Alebo to bola len bezradnosť nad hracím plánom? Mám vážne obavy, že je to skôr druhý spomenutý dôvod. Pritom nevravím, že by sa Smetana nemal hrať (bolo by dobré vidieť v Bratislave niektoré majstrove menej hrávané, no veľmi originálne opery, napr. Čertovu stenu), hoci si z českej tvorby viem predstaviť vzrušujúcejšie obdobia, ktoré zostávajú slovenskému publiku viac-menej dobre ukryté (v podstate celá tvorba Janáčka a Martinů, o skladateľoch ako Ostrčil, Hába, Krejčí, o „terezínskych“ autoroch a ďalších osobnostiach ani nehovoriac). Ak však už k uvedeniu Predanej nevesty došlo, je dôležité vedieť prečo a ako tento titul uviesť, čo ním možno povedať o dnešnom svete. A to režisér Pavel Mikuláštík nevedel. Je však paradoxom Slovenského národného divadla, že napriek tomu sa jeho inscenácia radí k tomu lepšiemu, čo sa dá v Bratislave vidieť. Treba predovšetkým privítať, že sa divadlo nevydalo zradnou cestou folklórnej prehliadky z Plzenska (mimochodom, tradícia, ktorá nemá so Smetanom nič spoločné), ale našlo tvorcu, ktorý vie pracovať so súčasnejšími výrazovými prostriedkami.

Avšak rovnako ako pražský Don Pasquale, aj bratislavská inscenácia trpela tým, že Mikuláštík sa sústredí väčšmi na jednotlivé detaily a obrazy, pričom mu uniká celok. U Predanej nevesty má tvoriť rámec celkového diania akási dedinská zábava pod šiatrom. Hneď v úvode prichádza miestny zbor v civilných kostýmoch, ktorý pod vedením Kecala nacvičuje číslo „Proč bychom se netěšili“. Vzápätí je však táto myšlienka divadla v divadle opustená a už sa k nej režisér nikdy nevráti, rovnako ako k úlohe Kecala v tomto divadle. Do tejto úvodnej situácie prichádza Jeník ako sveták na motorovom skútri, na ktorý dedinčania zízajú ako zadubení sedliaci. Mařenka naskakuje a „Věrné milování“ sa následne odohrá počas spoločnej „jazdy“ na skútri (naznačenej prítmím na javisku a mihotaním sa bočných svetiel) – nie je však veľmi logické, pokiaľ sa behom tejto „jazdy“ Jeník s Mařenkou nikam nepremiestnia a skončia presne na tom mieste, z ktorého „vyštartovali“. I ďalej inscenácia sleduje jednotlivé čísla opery, ktoré ilustruje – za všetky uveďme napríklad dueto „Znám jednu dívku“, s Jeníkom a Kecalom, močiacimi na záchodoch. Jediný okamih, ktorý možno chcel trochu provokovať, desakralizovať tento obľúbený obraz, no v danom kontexte vyznel opäť celkom nelogicky: Jeník a Kecal popíjajú pri laviciach pivo, no načúva im zbor po Jeníkovi dychtivých dievčat.

Chlapi si teda idú svoje povedať na záchod, asi preto, aby ich dievčatá nepočuli. Z nepochopiteľných príčin sa však o chvíľku vracajú a číslo dospievávajú opäť verejne... Navyše, ak sa režisér púšťa do takýchto situácií, mal by si dávať pozor, aby jeho humor neskĺzol do nižšej cenovej skupiny, ako sa to stalo v tomto obraze – režisérovi nestačil vtip s močením pri spievaní, musel ho primitívne, vulgárne a hlavne bez akejkoľvek súvislosti s javiskovým dianím, dopovedať scénkou opilca, ktorý si načapuje tečúci moč do krígľa a vypije ho. Logika a previazanosť chýba i ďalším číslam – napríklad áriu „Jak možná věřit“ Jeník spieva s rockerskou pózou pred mikrofónom zo 60. rokov, ktorý je však hluchý (asi aby si divák vychutnal spev?). Keď však do toho istého mikrofónu neskôr hovorí Kecal, rozozvučí jeho hlas ozvenou. Prečo ale režisér zrazu robí mikrofón realisticky funkčným, keď predtým nechal diváka domýšľať si v jeho fantázii, že funguje? Inokedy zase nechá opakovane po sebe písať Kecala na stroji jednu a tú istú zmluvu s Jeníkom, takže nie je jasné, čo tam môže Kecal stále dookola vypisovať. Súhrn všetkých týchto (trochu zmätených) jednotlivostí však ešte nie je inscenačnou koncepciou. Skoro sa zdá, že táto fragmentárnosť a rozdrobenosť je režisérov „postmodernistický“ zámer – ako inak si totiž vysvetliť, že sa v inscenácii používajú rôzne rekvizity od starobylého telefónu cez kostýmy pripomínajúce 60. roky až k celkom súčasnému skútru?

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.