Zatiaľ čo špičkoví svetoví dirigenti a inštrumentalisti sa do slovenskej metropoly dostávajú prostredníctvom Bratislavských hudobných slávností, spevácka elita v čase umeleckého zenitu býva spravidla nedostupná. A keď sa aj výnimočne objaví (svojho času Carreras a Pavarotti v Košiciach, Domingo nedávno v Inchebe), prichádza prineskoro a vystupuje v ozvučených halách či amfiteátroch. Mikrofóny a opera sa však v láske nemajú. Vzácnou výnimkou boli „naše“ sopranistky Lucia Poppová a Edita Gruberová.
Tretí február znamenal prelom. Na operné pódium Novej budovy SND — vďaka iniciatíve usporiadateľskej agentúry Kapos — vkročil tenorista, ktorému na parkete bel canta patrí v súčasnosti jednoznačný primát. Juan Diego Flórez, 38-ročný peruánsky rodák, je už pätnásť rokov „vysneným“ predstaviteľom najexponovanejších partov predverdiovskej literatúry. Objavil ho Rossini Opera Festival v Pesare, keď náhle zaskočil za chorého kolegu ako Corradino v semiserii Matilde di Shabran (inscenáciu sme recenzovali v HŽ č. 17/1996). Za noc sa zrodila hviezda. V súpise Flórezových postáv dominuje práve rossiniovský repertoár, či už komický (Barbier zo Sevilly, La Cenerentola, Il signor Bruschino, GrófOry) alebo vážny (Otello, La Donna del Lago, Zelmira, Semiramide). A v rámci neho party písané pre vysoký tenor (v dielach komponovaných pre Neapol sú spravidla minimálne dve náročné tenorové roly) s rozsahom prevyšujúcim trojčiarkové C. Bratislavský večer bol súčasťou umelcovho európsko-amerického koncertného turné, počas ktorej striedal vystúpenia s orchestrom a klavírom.
U nás išlo o prvú alternatívu, takže sme zažili kolekciu plnohodnotne prednesených árií z talianskych a francúzskych opier. Sedem z nich v oficiálnej časti programu, tri ako prídavky. Vskutku štedrá nádielka optimálneho, štýlovo a výrazovo autentického bel canta. Prvý vstup na javisko patril Domenicovi Cimarosovi (ária Paolina z Tajného manželstva), vhodnému „zahrievaciemu“ číslu s priestorom pre legatové frázy, mezza voce i ozdoby v závere. Nasledujúce dve ukážky pochádzali z dielne Gioachina Rossiniho, z opery Otello a z Messa di Gloria. Postava Rodriga je v Otellovi najexponovanejšou (titulná rola zodpovedá dobovo využívanému typu „barytenora“) a presahuje hranicu vysokého C. Ária z 2.dejstva Che ascolto! je bohato šperkovaná koloratúrami, behmi, výškami. Podobne Qui tollis z Messa di Gloria má všetky atribúty neapolskej opernej árie, gradovanej efektnou kabaletou, pričom v origináli znie so zborom. V oboch Flórez dokumentoval, v čom je jeho interpretácia technicky a štýlovo dokonalá. Vybavil ich štíhlym a koncentrovaným tónom, každú „notičku“ poctivo vyspieval, po žiadnom behu sa nekĺzal, každý „skok“ bol intonačne absolútne čistý. Kvalita hlasu je úplne jednoliata, tón má plnohodnotnú rezonanciu vo výške, v strede i v hĺbke. Perfektne vypracovaná technika dychu mu umožňuje „pohrávať“ sa sa s koloratúrami a do výšok vzlietnuť bez akéhokoľvek tlaku. Druhú časť večera otvoril áriou Georgesa z La dame blanche (Biela dáma) Françoisa-Adriena Boieldieua, diela po prvýkrát uvedeného pol roka po Rossiniho Ceste do Remeša v parížskej Opéra Comique. Z nej si popularitu podnes uchovala ária Viens, gentille dame, do ktorej vložil Flórez neskutočnú dávku vrúcnej lyriky a emocionality.
Dvojicou ukážok z Verdiho Rigoletta (Questa o quella a Ella mi fu rapita) naznačil, akým smerom je možný jeho hlasový vývoj, hoci on sám v najbližšom čase odklon z belcantovej dráhy nepovažuje za aktuálny. Prvú predniesol s ľahkosťou a zvodným šarmom, v druhej hlas farbil sýtejšie, objemnejšie, adekvátne k jej textu. Z Verdiho ranej komickej opery Un giorno di regno (Jeden deň kráľom) zaspieval efektnú, v donizettiovskom slohu komponovanú áriu Edoarda. Po oficiálnej časti nasledovala trojica prídavkov rekapitulujúca dramaturgické zameranie koncertu. Áriu Romea z Gounodovho Romea a Júlie nasýtil cituplným výrazom, frázy "tiekli" ako po masle, vo výškach svietil a žiaril. Po esencii francúzskej lyriky prišiel na rad virtuózny Tonio z Donizettiho Dcéry pluku. Deväť bravúrnych vysokých C znelo, akoby nešlo o tón, ktorý býva aj pre lyrických tenoristov mantinelom rozsahu. Boli suverénne, kovovo lesklé a výraz árie mal vtip a švih.
Charizmatický Flórez sa rozlúčil s búrlivo skandujúcim publikom populárnou La donna e mobile z Verdiho Rigoletta. Koncert bol veľkou skúškou pohotovosti orchestra Opery SND. Teleso, zvyknuté hrať stále rovnaký repertoár, stálo pred neľahkou úlohou a taliansky dirigent Alessandro Vitiello (manžel častej Flórezovej javiskovej partnerky, skvelej mezzosopranistky Daniely Barcellonovej) vynaložil k dosiahnutiu prijateľného výsledku nemálo úsilia. Najmä obe rossiniovské predohry (Otello, Tancredi) mali síce „vyľahčený“ zvuk, no nie všetky drobné noty boli zahraté precízne a zavše chýbal jas a dôraznosť. Podstatne istejšie sa cítili hráči v známejších číslach (Meditácia z Massenetovej Thaïs, Rigoletto, Dcéra pluku) a potešila aj technická istota "plechov" v Boieldieuovi. Alessandro Vitiello je s Flórezom zohratý, vie aktuálne reagovať na umelcove frázy, dýchať s ním a sprostredkovať hladký kontakt s orchestrom. Bratislavské publikum zažilo nezabudnuteľný večer. Zaplnené hľadisko vytvorilo sympatickému a skromne pôsobiacemu umelcovi vďačnú kulisu. Opera SND sa tak na chvíľu stala vskutku „metropolitnou“.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.