Viedeň – Hold belcantu

Znie to dosť prekvapujúco, ale viedenská Štátna opera sa k prvému stretnutiu s Donizettiho Annou Bolenou dostala až začiatkom apríla tohto roku. Po dávnejšom uvedení Marie Stuardy a Robertovi Devereuxovi spred desaťročia si tak skompletizovala tzv. trilógiu tudorovských kráľovien.

Záver roka 1830 priniesol tridsaťtriročnému Gaetanovi Donizettimu, ktorý už mal na svojom konte vyše tri desiatky opier, mimoriadny triumf. Milánskou premiérou Anny Boleny sa bergamskému rodákovi podarilo nadviazať na práve uzavretú plodnú opernú kapitolu Gioacchina Rossiniho a zaujať popri Vincenzovi Bellinim reprezentatívne miesto na mape talianskej belcantovej tvorby.

Anna Bolena, čerpajúca námet z atraktívnych anglických dejín, podobne ako väčšina iných drám predverdiovskej doby (vrátane raných Verdiho opier) neskôr z divadelných javísk na dlhý čas zmizla. Vlna renesancie tragického belcanta ju vrátila do života v apríli 1957 legendárnou premiérou v milánskej La Scale (dirigent Gianandrea Gavazzeni, réžia Luchino Visconti) a Maria Callas v nej údajne zožala dvadsaťštyriminútové ovácie. Ani dnes nie je veľa sopránov, ktoré si na veľkých javiskách trúfnu na extrémne vypätú titulnú rolu (sú to najmä Edita Gruberová, Mariella Devia a najnovšie Anna Netrebko a Eva Mei), v ktorej po Callasovej prebrali žezlo osobnosti ako Beverly Sills, Leyla Gencer, Joan Sutherland či Montserrat Caballé. Viedenské naštudovanie očakávala verejnosť s enormným záujmom najmä vďaka luxusnému a prominentnému obsadeniu dvoch hlavných ženských úloh. Možnosť zažiť na javisku rusko-lotyšské duo spievajúcich krásavíc, Annu Netrebko a Elīnu Garanču, zdvihla údajne ceny vstupeniek na čiernom trhu na vyše trojnásobok tých najdrahších. Aj mnou navštívené posledné predstavenie bolo beznádejne vypredané. Rad na lístky na státie sa začal tvoriť už v skorých ranných hodinách... Tím inscenátorov viedol vo Viedni debutujúci francúzsky režisér Eric Génovèse, scénu navrhli Jacques Gabel a Claire Sternberg, autorkou kostýmov bola Luisa Spinatelli. Výsledok ich práce potešil najmä vyznávačov tradičného divadla. Vizuálny tvar bol totiž bezo zvyšku podriadený hudobnej zložke. Koncepcia vychádza z premisy, že hlavní hrdinovia prechádzajú výraznými zmenami charakterov a žiadna z dejotvorných osobností nie je vo finále takou istou ako na začiatku.

Režisér teda stavil na kartu prieniku do psychiky postáv, ponechal im však pomerne schematické pole výrazových prostriedkov. Výtvarný rámec si zachoval konzervatívny ráz a bez ilustratívnych detailov a pomocou točne načrtol atmosféru Windsoru a Londýna z polovice 16. storočia. Podobne kostýmy niesli historizujúcu inšpiráciu, boli však vzdušnejšie a viac šité na súčasných interpretov. Celkovo však Génovèseho poetika pôsobila až pristroho a spoliehala sa predovšetkým na osobnostné vklady protagonistov. V tomto prípade to síce určite nebolo málo, no azda by bolo v ich silách ísť v kresbe charakterov ešte hlbšie. Hudobne pripravil Annu Bolenu taliansky dirigent Evelino Pidò, ktorý sa predverdiovskou tvorbou dlhodobo a intenzívne zaoberá. Aj teraz dôsledne skúmal originál, plne ho rešpektoval a snažil sa čo najviac priblížiť rozmanitým psychologickým rovinám a zlomom drámy. Jeho poňatie malo potrebné kontrasty, sledovalo výrazové krivky deja, duševné záchvevy hrdinov. O jedinečnom zvuku Viedenských filharmonikov azda hovoriť netreba. Podobne aj zbor sa predstavil v najlepšom svetle. Najväčšie očakávanie sa pochopiteľne viazalo k debutu Anny Netrebko v titulnej úlohe. Hoci s predverdiovskou literatúrou už isté skúsenosti mala (Donizettiho Lucia, Adina, Norina, Belliniho Giulietta, Elvira), Annou Bolenou vstúpila na najobávanejšie teritórium tragických primadon. Bolo pochopiteľné, že si musela rozložiť sily tak, aby kulmináciou drámy dosiahla aj jej kreácia vrchol. Ak sa vo vstupnej árii Come, innocente giovine trocha šetrila, postupne naberal jej výkon na výrazovej intenzite, pútal farebnosťou i vrúcnosťou, pričom istá slovanskosť v timbri dodávala jej belcantovej estetike svojský podtón. Netrebko formuje postavu vlastným štýlom. Neinšpiruje sa ani dramatickým modelom Callasovej, nekopíruje virtuozitu Gruberovej, je to skôr zraniteľná a introvertná lyricko-tragická hrdinka, ktorá ani scénu šialenstva neponíma s vonkajškovou expresivitou.

Pre part má potrebný rozsah a hoci trojčiarkové Es na záver cabaletty Coppia iniqua nespieva (vypichli ho len niektoré soprány), s výškami sa poctivo vyrovnala a nepodcenila ani ozdobnosť partu. K vrcholným miestam večera patril duet Anny Boleny s Giovannou Seymour z 2. dejstva v partnerstve s Elīnou Garančou. Výkon lotyšskej mezzosopranistky bol po každej stránke oslnivý. Jej tón je technicky absolútne vyrovnaný od sýtych a neprehnane hrudných hĺbok po najjasnejšie výšky sopránovej polohy, do ktorých part neraz siaha. Hlas tečie voľne, bez tlaku, má veľkú dynamickú škálu, v koloratúrach je intonačne absolútne čistý a presný. Žiadna chladná krása, tón Elīny Garanče má emóciu a hlavne dokáže kresliť vývoj stvárňovanej hrdinky. Tenorista Francesco Meli sa v navštívenej repríze postupne rozospieval a sformoval part Percyho do štýlovo autentickej podoby. Len tridsaťjedenročný umelec, ktorý sa zablysol viackrát na rossiniovskom festivale v Pesare, sa postupne preorientúva na spinto odbor. Predpoklady má preň v pevnej strednej polohe, no štíhlejšími a koncentrovanými výškami je Meliho tenor zatiaľ zakotvený skôr na lyrickej pôde. Po výrazovej stránke dal postave potrebnú náruživosť. Ildebrando D'Arcangelo ako netradične fešácky Enrico VIII. frázoval noblesne a jeho basbarytón ponúkol všetky parametre belcantovej techniky. Aj napriek tomu, že jeho hlas nie je mimoriadne objemný, dynamike a výrazu neostal nič dlžný. Milým pážaťom Smetonom bola Elisabeth Kulman, disponujúca príjemne znejúcim, štíhlo vedeným a aj v hlbokej polohe zvučným mezzosopránom. Aj napriek konvenčnej réžii možno viedenskú Annu Bolenu považovať za hold belcantu.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.