Nie som typický operný „aficionado“, ktorému sa snívajú libretá a s vášnivosťou zanieteného obrábača kovov obľubuje v súvislosti s hlasom slová ako „nástroj“ či „materiál“. Októbrový koncert opernej divy Cecilie Bartoli s talianskymi búrlivákmi Il Giardino Armonico v novej budove SND som si však nemohol nechať ujsť.

Dôvodom bol najnovší projekt svetoznámej mezzosopranistky s názvom Sacrificium.  Nahrávka z roku 2010 pre vydavateľstvo Decca bola medzičasom ocenená Grammy a Bartoli s Il Giardino Armonico tak nadviazali na triumf  z roku 2000, kedy rovnakú cenu získalo CD The Vivaldi Album (Decca, 1999). Album Sacrificium obsahuje okrem iných skladieb jedenásť novodobých svetových premiér operných árií, ktoré pre najznámejších kastrátov 18. storočia skomponovali skladatelia ako Nicola Porpora, Leonardo Leo, Leonardo Vinci, Francesco Araia alebo Karl Heinrich Graun.  
Koncertná prezentácia čerpala vizuálne (kostýmy) a čiastočne i hudbou (inštrumentálne skladby Porporu a Veraciniho, ktoré sa na CD nenachádzajú) z filmu Oliviera Simmoneta  Sacrificium: The Music of the Castrati (Decca, 2010), ktorý vznikal v nádhernom kráľovskom paláci Caserta v blízkosti Neapola. Nechýbali preto vysoké jazdecké čižmy a trojrohý klobúk, zlatý korzet či extravagantné červené pávie perá. Vďaka mužskému kostýmu s tmavým vejúcim plášťom bol príchod hlavnej protagonistky na scénu po doznení úvodného ritornelu z tzv. simile árie Come nave z Porporovej opery Siface mimoriadne efektný. Cecilia Bartoli vládne technikou, ktorá musí byť snom každého zvukového režiséra. Najkrkolomnejšie pasáže, brilantné zdobenie (ocenil som, že ozdoby v „da capo“ dieloch sa väčšinou od nahrávky líšili), dychvyrážajúce trilky i veľké intervalové skoky zvládala s maximálnou precíznosťou, dokázala v nich pracovať s artikuláciou i frázovaním a popri tom ešte vyzerať, že si spev skutočne užíva. Repertoár kastrátov, vyžadujúci si rozsah dve až dve a pol oktávy v rozmedzí alt – soprán, však okrem techniky kládol mimoriadne nároky aj na vyrovnanosť, resp. dnes nedosiahnuteľné spájanie registrov.

Tie súčasní speváci väčšinou nedokážu bezvýhradne naplniť. Ide najmä o sýtosť hlasu (tu sa však dobové predstavy o vysokých tónoch značne líšili od tých súčasných: pri nízkych tónoch sa vyžadoval plný okrúhly tón, smerom vyššie sa intenzita hlasu zmenšovala, aby nedošlo k forsírovaniu), schopnosť jeho dynamickej i výrazovej diferenciácie v krajných polohách a plynulosť prechodov medzi jednotlivými registrami. Kto to považuje za dôležité, môže ex post meditovať o tom, či je fiktívnemu ideálu hlasu kastrátov bližšie hviezda z Aljašky Vivica Genaux, fenomenálny kontratenorista Philippe Jaroussky alebo „Frankenstein“, ktorého vyrobili tvorcovia filmu Farinelli spojením hlasu sopranistky Ewy Mallas-Godlewskej a kontratenoristu Dereka Lee Ragina. Charizma, muzikalita a hudobná inteligencia Bartoli ma v ten večer jednoducho úplne prevalcovali. Zvlášť som si vychutnal jemné gradácie, rafinovanosť doznievania tónov a afekty vychádzajúce z dokonalého porozumenia štýlu i obsahu v pomalších áriách ako bola napr. Porporova Usignolo sventurato s virtuóznymi arabeskami dvojice fláut v ritorneloch, Caldarova Quel buon pastor z oratória Smrť Ábela či Misero pargoletto z Graunovej opery Demofoonte. Vyrovnaným partnerom speváčky bol orchester Giovanniho Antoniniho, ktorý v akustickom mizériu novej budovy SND nemal so starými nástrojmi vôbec ľahkú úlohu. Na problematickú akustiku v prvých skladbách najviac doplatila dvojica hráčov na prirodzených (invenčných) rohoch. Tieto nástroje sú ešte bez ventilov a tóny vychádzajúce z radu alikvotných tónov sa tvoria len prostredníctvom nátisku.

Ich zvýšenie či zníženie možno v určitých prípadoch dosiahnuť zasunutím pravej ruky do ozvučnice, na zmenu ladenia sa používajú výmenné trubice. Odmenou za intonačnú náročnosť je špecifická kvalita tónu, ktorú preferovali ešte skladatelia v 19. storočí. Dnes sa okrem historicky poučenej interpretácie možno stretnúť s trendom používania týchto nástrojov aj pri uvádzaní diel klasicizmu a romantizmu modernými orchestrami.  Keď sa hornistom podarilo zorientovať v akustike zaplnenej sály, spôsob zvládnutia náročných partov v predohre z Porporovej opery Germanico in Germania ukázal, že ide o virtuóznych hráčov. To isté možno skonštatovať i o dvojici hobojistov. V nástrojovom obsadení 21-členného orchestra, kde zo zakladajúcej zostavy z roku 1985 figuruje už len violončelista Paolo Beschi, bolo možné obdivovať i dvojicu rozmerných barokových viol a päťstrunový kontrabas s črevovými pražcami. Fascinujúcu inštrumentálnu „tour de force“ predstavovalo Allegro zo Sammartiniho Koncertu pre zobcovú flautu, sláčiky a basso continuo F dur, v ktorom sa ako sólista predstavil Giovanni Antonini. Orchester pod vedením tohto umelca hral až na drobné výnimky presne ako švajčiarske hodinky, dynamickým tieňovaním vnášal do hudby dobovými teoretikmi vyžadované „chiaroscuro“, dokázal podčiarknuť rétorickosť hudobnej štruktúry akcentovaním expresívnych harmónií alebo inštrumentálnych figúr, no v sprievodoch na seba nikdy nestrhával zbytočnú pozornosť, ktorá sa tak koncentrovala na hlavnú hviezdu večera.
Na záver dvojhodinového koncertu som ani nečakal iné ako bravúrnu áriu Son qual nave, ktorú pre legendárneho Farinelliho napísal jeho brat Riccardo Broschi (c. 1698–1756). Ako jeden z prídavkov nemohla chýbať ani skladba, kde ľudský hlas vstupuje do dialógu s virtuózne koncipovaným partom sólového nástroja, v tomto prípade hoboja. V árii M'adora l'idol mio z Händlovej opery Teseo exceloval hobojista Andrea Mion. Koncert skončil ováciami, pripomínajúcimi vystúpenie rockovej hviezdy. Je dobré vedieť, že na Slovensku existujú súkromní sponzori, ktorí namiesto ďalšieho auta či luxusného sídla dokážu investovať do kultúry. Keby sa koncert uskutočnil v príjemnejšie pôsobiacej i akusticky o niečo vľúdnejšej historickej budove SND a drahý bulletin za sedem eur neobsahoval z odborného hľadiska problematický preklad materiálov stiahnutých z internetu, navyše s viacerými preklepmi, nebolo by azda ani čo vytknúť.     

Aktualizované: 11. 05. 2020
x