Košice spoznali Richarda Straussa

Nie je to tak dávno, čo repertoár košickej opery čerpal výlučne zo studnice titulov považovaných za divácke ťaháky. S príchodom staronového šéfa Karola Kevického a jeho spolupracovníčky Lindy Keprtovej sa dramaturgické kormidlo rázne otočilo. Vlani sme vďaka Štátnemu divadlu zažili slovenskú scénickú premiéru Poulencových Dialógov karmelitánok, v aktuálnej sezóne sa košickí diváci a interpreti zoznámili s Richardom Straussom.

Ariadna na Naxe vznikla roku 1912 ako tretí plod spolupráce geniálneho skladateľa s nemenej geniálnym literátom Hugom von Hofmannsthalom. Pôvodná verzia kombinujúca činohru s operou nemala úspech a dnes sa uvádza iba sporadicky (napríklad na Salzburských slávnostiach 2012). Na svetových scénach sa etablovala prepracovaná verzia z roku 1916, ktorú v marci uviedla aj košická opera ako inauguračný akt Straussovej tvorby na svojom javisku. Ariadna na Naxe je nielen prvým stretnutím Štátneho divadla s Richardom Straussom, ale vôbec prvým kontaktom mimobratislavských divadiel s opernou tvorbou jubilujúceho skladateľa (nar. 1864), ktorý je aj v Slovenskom národnom divadle zriedkavým hosťom. Banskobystrická Štátna opera si zapíše prvý bod v júni 2015, kedy je naplánovaná premiéra Salome.
V poradí šiesta z pätnástich Straussových opier je mimoriadne náročná po hudobnej aj inscenačnej stránke. V sólistickom obsadení vyžaduje dva plné dramatické hlasy (Ariadna, Bacchus) a jednu špičkovú koloratúrnu sopranistku (Zerbinetta). V orchestri počíta s hráčmi koncertných kvalít a s dirigentom schopným rozkryť rafinované inštrumentačno-výrazové finesy. Dramaturgický pôdorys diela kombinuje reálne situácie s princípom divadla v divadle a zároveň žánrové prostriedky opery seria i opery buffa. Ide teda o neľahkú výzvu pre všetky zložky inscenačno-interpretačného tímu.
K druhej slovenskej inscenácii Lindy Keprtovej, ktorej debutové Dialógy karmelitánok (2013) ovenčila divadelná cena DOSKY, sa vzťahovali nemalé očakávania. Žiaľ, mladej režisérke sa ich nepodarilo naplniť. Z viacvrstvového tematického pletiva diela, ktorého nitky sú tvorené antagonizmom lásky (archetypálne tragický cit reprezentovaný Ariadnou verzus nestála pôžitkárska zmyselnosť sveta Zerbinetty) a konfliktom medzi „vysokým“ a „nízkym“ umením či medzi duchom a matériou, Linda Keprtová vytiahla na povrch len manipuláciu umelcov a ich bezmocnosť voči tlaku bezohľadného konzumu.
Postavy sa po javisku po celý čas pohybujú v bizarnej štylizácii živého bábkového divadla, smiešne kývajúc rukami a hlavami, vysielajúc do hľadiska strojené úsmevy. Sporadicky mihnúci sa gróf (dokomponovaná nemá činoherná postava v podaní fyzicky atraktívneho Petra Cibulu) používa bájnu Ariadninu niť ako vôdzku zotročených plniteľov tupého zadania: opera seria a opera buffa, ktorú si objednal od dvoch rôznych divadelných spoločností, sa musia zahrať súčasne a v skrátenom čase, aby si hostia večierka stihli užiť ohňostroj. V závere panoptikum postavičiek ovisne ako pokazené hračky a gróf, triumfujúci vo svetelnom stĺpe, nechá javisko i hľadisko zasypať bankovkami. Pointa demonštrujúca arogantné presvedčenie zbohatlíkov, že všetko a všetci sa dajú kúpiť, je zrejmá, no pre nosnosť dva a polhodinovej inscenácie nepostačuje.
Hlavným nedostatkom Keprtovej Ariadny je totiž absencia kontrastu, tak vo výkladovej, ako aj v realizačnej rovine. Škoda – keď sa na okamih naruší groteskná jednotvárnosť, je zrejmé, že režisérka vníma aj hlbší rozmer príbehu: zneuctený Skladateľ, ktorého tragické dielo majú sprzniť buffózne vložky, nie je taký pružný ako zvyšok osadenstva – nedokáže bez mihnutia oka deformovať svoje idey (ani vyložiť nohu na baletnú tyč, kde už strúhajú pózu ostatní umelci). Aj Zerbinetta, vodiaca svojich kolegov ako štvorlístok vokalistov z lacného kabaretu, odhalí na zlomok sekundy smutnú stránku vlastnej existencie – rozmarná speváčka je iba peknou hračkou a zdrojom zisku.
Žiaľ, podobných poľudšťujúcich momentov sa ponúka poskromne. Navyše, ich pochopeniu dôsledne bráni kostýmová zložka, ktorá rovnako ako réžia tlačí výklad do groteskno-bizarnej roviny. Pri niektorých postavách je opodstatnená: Zerbinettina róba s trojrozmernými dlaňami na sukni signalizuje „obchytanosť“ svojej nositeľky, čierne zastrihnuté parochne komediantov ich lacnosť a úlisnosť. Iné (najmä tie „kladné“) však doslova zabíja: komicky maskovaný Skladateľ či Učiteľ hudby s hyperbolizovanou „beethovenovskou“ hrivou ťažko vzbudia divákovu empatiu. A keďže do tretice sa tvarová a farebná hyperbola dotkla i kulís (javisku dominuje obrovská gitara a bujaro kolorované svietenie), nádej na kontrast ostala pochovaná. Linda Keprtová sa poetikou Ariadny prihlásila skôr k pitoresknosti brnianskej Marie di Rohan, ktorú prebrala po chorej Barbare Klimovej, než k múdrej prostote a výtvarnej čistote svojich Dialógov karmelitánok.
Hrdinom košickej inscenácie sa tak nestala režisérka, ale dirigent. Nie však hosťujúci Rakúšan Konrad Leitner, ktorý figuruje ako autor hudobného naštudovania, ale Marián Lejava na poslednú chvíľu preberajúci dirigentskú paličku (dôvod Leitnerovho odchodu sme sa nedozvedeli). Košický orchester, ktorému náročné výzvy zjavne prospievajú, hral pod Lejavovým vedením čisto, inštrumentálne prehľadne a dynamicky i farebne pestro. Na výbornej hudobnej úrovni prvej premiéry mala významný podiel aj väčšina sólistov. Louise Hudson bola vokálne neohroziteľnou, dramaticky účinnou Ariadnou. Michaela Várady obdarila Zerbinettu pekným tmavším timbrom lyrického sopránu, pričom ju nezlomili ani koloratúrne nástrahy postavy. Jaroslav Dvorský naplnil nepríjemnú tessitúru Bacchovho partu znelým spinto tenorom (najexponovanejšie výšky múdro prekryl Lejavov orchester – klobúk dole pred muzikantskou empatiou dirigenta). Lucie Kašpárková dala do služieb Skladateľa príjemne sfarbený soprán, exportnými interpretmi svojich postáv boli Marián Lukáč (Učiteľ hudby) a Ondrej Šaling (Tanečný majster).
Prvý kontakt košických umelcov s náročným straussovským štýlom dopadol (aj pri výhradách voči inscenačnej zložke) veľmi uspokojivo. Ostáva veriť, že vyvinuté úsilie náležite ocení i domáci divák.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.