Opatrné wagnerovské rendezvous

Nejeden kritik vyslovil podozrenie, či slovenská národná scéna vôbec disponuje potrebnými kapacitami pre uvedenie diela wagnerovského typu, voči ktorému sa jej dramaturgia za dlhé roky zadlžila do astronomických výšok. Májové premiéry inscenácie Lohengrina pripravenej v koprodukcii s Litovským národným divadlom opery a baletu vo Vilniuse tieto pochybnosti nepotvrdili. Treba však povedať, že ani nevyvrátili.

Koprodukčná spolupráca je dnes v opernom biznise bežná. Deje sa tak predovšetkým pri novších či menej frekventovaných dielach svetového repertoáru a divadlá po nej siahajú najmä ako po poistke v prípade komerčného neúspechu, ktorého cena vzrastá priamo úmerne s (finančnou) náročnosťou scénickej realizácie. S prihliadnutím na manko v uvádzaní diel Richarda Wagnera v Opere SND a na významné skladateľovo jubileum však koprodukcia s Vilniusom vyznela v Bratislave značne zbabelo. Vedenie divadla opäť potvrdilo, že mu chýba dramaturgická invencia a odvaha k žánrovej konfrontácii – aspekty, ktoré by prvej národnej scéne nesmierne pristali. O to viac, ak kumulácia umeleckých synergií koproducentov nepriniesla žiadaný efekt vo forme výnimočnej inscenácie.
Réžia Andrejsa Žagarsa zaujala nanajvýš nedotiahnutým inscenačným konceptom a – čo je frapantnejšie – bezradnou  réžiou postáv, ktorá sa odrazila v rušivej heterogenite hereckého prejavu. Najneskôr pri alternácii druhej premiéry sa nedalo prehliadnuť, že režisérova koncepcia spočívala najmä v jeho neprítomnosti. Rozdiely v chápaní postáv boli odlišné presne tak, ako hlasový materiál ich protagonistov. Pritom inscenácia mala potenciál byť prínosom k inscenačnej praxi diela i reflexiou vysoko problematickej dramaturgie národného mýtu jedného z najpozoruhodnejších diel wagnerovského repertoáru v slovenskom spoločenskom a kultúrnom kontexte.
Lohengrin už nejednému režisérovi zlomil väz. Ambivalencia partitúry prejavujúca sa v početných moduláciách tónin a ich častých zlomoch a striedaniach, korešpondujúc s libretom o idealizovanom nemeckom kráľovstve, v ktorom stoja reálny a mýtický svet v ostrom protiklade, robí z Lohengrina mnohovrstvové, avšak krehké dielo. Tím Andrejsa Žagarsa dal v pochopiteľnej obave z gýčovosti prednosť (neinvenčnému a otrepanému) náznakovému formalizmu monochromaticky šedej, neumne nasvietenej scény a inscenovať nechal radšej diváka. Pritom nápad ukotviť dobový kolorit inscenácie do začiatku minulého storočia, čiže zlomového obdobia aj pre Slovensko, oslobodzujúce sa spod ťarchy dunajskej monarchie a neskôr jarma klérofašistického Slovenského štátu, bol takmer geniálny. Brabant stojaci na prahu medzi démonickou pohanskou kultúrou Ortrud a Telramunda a osvietenou reformou Elsy a Gottfrieda za asistencie Lohengrina by sa dal chápať aj ako prerod vtedajšej politickej kultúry v strednej Európe. Žagarsov Lohengrin, ktorý pristal na Elsinom dvore po zoskoku s padákom, by sa v tomto kontexte mohol vnímať aj ako predstaviteľ odboja vracajúci sa zo zahraničného disentu lietadlom s emblémom či krycím menom labute.
Uvedené čítanie však v kontexte Žagarsovho (ne)uchopenia inscenácie vyznieva ako nadinterpretácia. Divák bol konfrontovaný s takmer kompletným katalógom režijných klišé, počnúc Elsiným patetickým vrhaním sa k zemi, cez výmenu kabátov Ortrud a Telramunda, až po neinvečnú a nepochopiteľne okostýmovanú zborovú promenádu na začiatku tretieho dejstva. Projekcia leteckých čiernobielych záberov Vilniusu na zatvorenú oponu počas prestavby jednotlivých scén pôsobila skôr odťažito a samoúčelne než vysvetľujúco. Toľko k dramaturgii inscenácie, ktorá v hodnotení celku zostala ďaleko za speváckymi výkonmi sólistov.

Adriana Kohútková ponúkla kultivovanú, po vokálnej i hereckej stránke pateticky dramatickú Elsu. Ako jediná z obsadenia prvej premiéry bola schopná prespievať zvukový závoj znejúci z orchestrálnej jamy. Miroslav Dvorský jej bol výrazovo rovnocenným partnerom. Jeho mäkko sfarbený a lesklý tenor pekne konvenoval aj s jemnou „italianitou“ Kohútkovej Elsy. Lohengrina od samého začiatku uchopil so štýlovo charakteristickým hrdinským nasadením a vervou, ktoré mu vydržali až do konca posledného dejstva. Pekne zaokrúhlené výšky vyvážili aj občasné nedostatky v rytmickej a intonačnej rovine (Rozprávanie o svätom gráli v 3. dejstve). Alternujúci Felix von Bothmer kreoval neobyčajne zrozumiteľného a intonačne dobre zvládnutého Lohengrina. Dôsledne sa vyhýbal patetickým gestám, čím svojej postave dodal ľudský rozmer. Opatrnosť, s akou sa pustil do prvých tónov s cieľom rozložiť si sily, sa však podpísala na tenšej a oproti Dvorskému menej skvejúcej sa vyššej polohe, ktorú naplno rozvinul až v treťom dejstve. Jolana Fogašová dodala Else viac dievčenskej naivity. Publikum zaujala najmä plnou farbou, dramatickým výrazom a citlivou prácou s dynamikou. Zatiaľ čo sa Mona Somm v úlohe Ortrud pokúsila prílišnú ostrosť vyššej polohy prekryť exaltovaným herectvom skĺzavajúcim miestami až do komickej roviny, Denisa Hamarová ponúkla vnútorne precítenú Elsinu antagonistku, ktorej démonický rozmer pramenil v objemnom a zvučnom hlbokom registri. Iba prílišná fixácia na dirigenta vyvolávajúca dojem neistoty ostala drobným, určite však nie neprekonateľným mankom jej kreácie. Kráľ Heinrich Petra Mikuláša bol ukážkou špičkovej úrovne wagnerovského dramatického spevu. Inteligentným hlasovým prejavom, charakterizovaným zvučnými hĺbkami aj istotou vo vysokej polohe, zrozumiteľnosťou spievaného slova a intonačnou precíznosťou naštudovaného partu ukázal, že slovenské hlasy majú aj v tomto fachu čo ponúknuť. Jozef Benci mal v druhej premiére čo robiť, aby to dotiahol na vysoko položenú latku. Napriek pomoci orchestra znel najmä vo vyššej polohe rozkolísane a neisto. V postave Telramunda viac zaujal Jakub Kettner, ktorý bol oproti Antonovi Keremidtchievovi zrozumiteľnejší, priebojnejší i výrazovo plnší.

Za osobitnú zmienku stojí Orchester Opery SND, ktorý pod svižnou taktovkou Friedricha Haidera (v jednej z najrýchlejších interpretácií, aké som kedy počul) podal umelecky vyzretý a hodnotný výkon. Napriek výhradám voči nepresnosti flažoletových tónov, ktoré boli v úvode predohry len slabým odleskom legendárneho strieborného prebleskovania sláčikov majstrovsky skomponovanej ouvertúry, a voči mnohokrát príliš rýchlemu tempu s cieľom vyhnúť sa romantickému impetu zvukového prejavu, ktorý by sa bil so scénickou koncepciou, je bratislavský Lohengrin legitímnou interpretáciou opernej partitúry s jasne sformulovanou myšlienkou i precíznosťou umeleckej výpovede. Vyzretosť orchestrálneho partu je spolu s vynikajúco naštudovaným zborom (Pavol Procházka) i chlapčenským zborom (Magdaléna Rovňáková) hlavným dôvodom úspechu inscenácie. Ruka v ruke s nadšenou reakciou premiérového publika prinášajú presvedčivý dôkaz, že by sa Richard Wagner mohol konečne udomácniť aj na slovenskej opernej scéne.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.