Keď som sa rozhodol na sklonku septembra navštíviť koncert k otvoreniu nového akademického roku na VŠMU, motivovala ma najmä skutočnosť, že VŠMU Modern Orchestra si do programu zvolil výlučne skladby slovenských autorov, ako aj možnosť poslucháčskeho kontaktu s umením dirigenta Mariána Lejavu, ktorý mal toto všetko „na svedomí“.
Ak v nadpise odkazujem na generačnú príslušnosť, musím hneď na úvod vyzdvihnúť charizmu čerstvého štyridsiatnika Lejavu, ktorý nestratil nič z mladíckeho zápalu pri organizovaní akcií v prospech dôležitého zástoja hudby 20. storočia, vrátane diel slovenských skladateľov na škole, kde pôsobí. Hoci ho poznám aj ako inteligentného skladateľa (odchovanca kompozičnej triedy prof. Bokesa), v posledných rokoch sa zameral na kultiváciu svojej druhej profesie, dirigentskej. K zrodu telesa zameraného na hudbu 20. a 21. storočia ho zaiste viedla snaha cibriť vnímavosť mladých interpretov, schopnosť ich vzájomnej komunikácie pri zmocňovaní sa partitúr, zodpovednosť každého člena sláčikového zoskupenia za dokonalé zvládnutie partu – toto všetko si nevyhnutne vyžadovalo komorné obsadenie telesa (15-člennú zostavu mladých hráčov posilnili skúsený huslista Ján Kružliak a violončelista Eugen Prochác).
Hneď prvá skladba koncertu – Suchoňova Serenáda op. 5 zaujala. Priznám sa, že mám radšej originálnu podobu diela pre dychové kvinteto, v sláčikovej verzii (ako som ju mal fixovanú z úctivého podania „warchalovcov“) mi zvykli chýbať tóny pôsobivej pikantnosti a grotesknosti. Lejava pristúpil k tomuto mladíckemu opusu s plným nasadením pre tlmočenie jeho hudobného odkazu a svojich zverencov doslova „nakazil“ ústretovosťou k nuansám skladateľovej expresie i zmyslu pre kontrasty (ako genéze neskoršej Baladickej suity). Suchoňova Serenáda neznela z akademickej povinnosti uctiť si slovenskú históriu kompozičnej tvorivosti, ale preto, že ide o kvalitnú a trvácnu hudbu.
Asynchrónia pre sláčikový orchester od Jozefa Sixtu je dôležitá nielen pre individualitu skladateľovho štýlu, ale aj pre širšie vývojové kontexty slovenskej hudby. Ide o náročnú partitúru, vyžadujúcu čistotu pochopenia tvorivého zámeru v dosahovaní jednoty medzi pohybmi disciplinovane konštruovaných tónových modelov, kontrastnosťou farebno-zvukovej artikulácie i tektonického poriadku. Pamätám si (ešte zo študentských čias) uvedenie tejto skladby Ladislavom Slovákom s rozhlasovým symfonickým orchestrom a jeho nahrávku na LP, ktorú Sixta hodnotil pozitívne. Lejava si bol vedomý náročnosti postihnutia tejto skladateľovej jednoty (preto sa Asynchrónia tak málo hráva) a pravdepodobne o nej s hráčmi diskutoval. Výsledkom bola určitá opatrnosť, čo sa premietlo aj do dlhšieho trvania skladby, než aké si autor predstavoval (údaj v partitúre), nedostatočne plastického stvárnenia trojoblúkovitého profilu formy i niektorých odchýlok od zápisu (hranie dlhých tónov namiesto repetovaných). Napriek týmto pripomienkam musím vyzdvihnúť výchovné pôsobenie dirigenta v oboznamovaní mladých interpretov s nekonvenčnými kompozíciami.
Zato Planctus Ladislava Burlasa bol v podaní mladých interpretov zážitkom. Vystihli ústredný lamentózny nerv skladby, profesionálne vybudovali gradácie, priblížili atmosféru tiesne i protestu. Dirigent sa ukázal aj ako dobrý dramaturg, keď do druhej časti koncertu zaradil kompozície, v ktorých dominovala vzdušnosť, elegancia, skladateľský cit pre lapidárne kontrasty, aké sprostredkoval cyklus Štyroch skladieb pre sláčiky Petra Zagara. Rovnako výstižne, s mladíckym zmyslom pre hravosť, spontánnosť a kaleidoskopickú pestrosť hudobne sviežich nápadov, pôsobili v závere koncertu Puzzle pre sláčiky Juraja Beneša. Popri ocenení umeleckého zápalu Mariána Lejavu a jeho pedagogických schopnostiach preniknutých vášnivým vzťahom k slovenskej hudbe (čo sa zračilo aj z jeho slov v programovom bulletine ku koncertu), ktorý sa usiluje prenášať aj na svojich zverencov, treba vyzdvihnúť aj skutočnosť, že podujatie tvorilo súčasť nového koncertného projektu „Slovak Sound 2016“ propagujúceho slovenskú kompozičnú tvorbu, interpretačné umenie a výchovnú prácu na umeleckých školách doma aj v zahraničí. Krátko po bratislavskej premiére (28. 9.) mal VŠMU Modern Orchestra naplánované vystúpenia aj na partnerskej pôde JAMU v Brne a na pôde Hudobnej univerzity vo Viedni.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.