Téma aktuálneho ročníka medzinárodného festivalu Dni starej hudby reflektovala 500. výročie Lutherovej reformácie, historickej udalosti, ktorá – vrátane hudby – výrazne a natrvalo poznačila Európu 16. a 17. storočia a ktorú si celý svet tento rok pripomína.
Festival sa v rámci štyroch z celkovo šiestich koncertov venoval skladateľom, ktorí v 16. až 18. storočí aplikovali vo svojej tvorbe myšlienky Lutherovej reformácie. Jej základnou ideou bolo zaviesť do liturgie národný jazyk, ktorý hudba umocňovala, a zapojiť do hudobnej praxe veriacich prostredníctvom spevu chorálov. Vystúpením renomovaného francúzskeho súboru Ensemble Gilles Binchois s omšou Missa Virgo Prudentissima v Klariskách (31. 5.) vzdala festivalová dramaturgia hold 500. výročiu úmrtia Heinricha Isaaca (c1450–1517). Súčasťou Dní starej hudby bol aj koncert Bratislavského chlapčenského zboru pod vedením Magdalény a Gabriela Rovňákovcov, ktorý sa uskutočnil pri príležitosti 35. výročia založenia zboru, a okrem zborovej a organovej tvorby protestantských skladateľov J. S. Bacha a G. Ph. Telemanna obsahoval tiež ukážky zo sakrálnej tvorby súčasných slovenských skladateľov (Ľ. Bernáth, S. Šurin). Ako sólisti sa na koncerte v Katedrále sv. Martina (3. 6.) predstavili organista Marek Vrábel so speváčkou Miriam Garajovou. Už tradične sa s veľkým záujmom stretlo sprievodné podujatie festivalu – tvorivé dielne pre žiakov bratislavských ZUŠ.
Resonate & Plaudite
Úvodný koncert festivalu predstavil hudobnú kultúru Bratislavy 17. storočia ukážkami viacerých druhov a štýlov duchovnej hudby: od veľkých ceremoniálnych kompozícií po malé duchovné koncerty. Dramaturgia tak poskytla výnimočnú príležitosť vypočuť si málo známe, no významné diela späté s mestom, vrátane viacerých novodobých premiér s bohatým vokálno-inštrumentálnym obsadením. Koncert bol výsledkom spolupráce Musiky aeterny (um. vedúci Peter Zajíček), zboru Czech Ensemble Baroque Choir (zbormajsterka Tereza Válková) a svetoznámeho, na Slovensku po prvýkrát účinkujúceho dychového ansámblu Les Cornets Noirs pod vedením Davida Gebharda. Podujatie bolo zavŕšením nahrávania CD Resonate & Plaudite, dramaturgicky identického s programom koncertu a iniciovaného Katedrou muzikológie FiF UK a o. z. Ars Musica, ako jedného z výsledkov projektu APVV s názvom Hudba v Bratislave. To, že sa nahrávalo bezprostredne pred festivalom, umožnilo interpretom skutočne detailnú prípravu diel. Na druhej strane umelci, predovšetkým speváci, vystupovali po niekoľkých dňoch náročnej a intenzívnej práce, čo sa však na výkonoch podpísalo len minimálne. Ústrednou skladateľskou osobnosťou programu koncertu bol Samuel Capricornus (1628–1665). Jeho bratislavské skladby z reprezentatívnej zbierky Opus Musicum (1655) sú stále len málo známe, časť z nich nebola doposiaľ koncertne uvedená. Medzi také patrila aj veľkolepo obsadená Capricornova omša (in B). Novodobá premiéra čerstvo spartovaného diela plného kontrastných pasáží, gradácií či neobvyklých harmonických postupov bola výzvou, ktorú interpreti zvládli na vysokej úrovni. Ako zaujímavé možno spomenúť viaceré úseky, napríklad zhudobnenie „Qui tollis peccata mundi, miserere nobis...“ v Glorii, kde sa z výrazného homofonického zvolania vo forte prechádza do pôsobivého polyfonicko-harmonického „chaosu“ medzi hlasmi a dychovými nástrojmi na slove „miserere“. Pozoruhodné boli aj záverečné takty v časti Agnus Dei. Záverečné slová „Dona nobis pacem...“ nechali interpreti namiesto veľkolepej finálnej gradácie doznieť v pianissime. Takýto nezvyčajný koniec opodstatňuje prekvapivá disonantná harmónia na „pacem“, ktorá mala zrejme svoj rétorický význam. V podobnom „hudobnom teréne“ a pri účasti viacerých telies hrozí, že pluralita interpretačných názorov jednotlivých umelcov neumožňuje dosiahnutie konsenzu. To však nebol prípad tohto koncertu, kde aj napriek veľkému počtu interpretov vládla koncepčná jednota. Nakoľko je však Musica aeterna súborom zameriavajúcim sa ťažiskovo na hudbu 18. storočia a Les Cornets Noirs telesom špecializujúcim sa na repertoár raného baroka a koncertantný štýl, bolo pri spoločnej hre (najmä zdobení) možné vnímať isté rozdiely. Capricornove skladby sa často nevyznačujú len kompozičnou invenciou a zručnosťou, ale aj virtuozitou s vysokými nárokmi na interpretov. Ako príklad možno uviesť malý duchovný koncert pre dva soprány, husle, cink a basso continuo Judica Domine zo zbierky Opus Musicum (1655). Hoci sa o realizácii tejto skladby uvažovalo už skôr, vždy sa ako problém ukázala náročnosť partu pre cink. Gebhard David však výzvu nielen prijal, ale hraničné polohy nástroja a rýchle passaggi dokonale „skrotil“. Skladbu hral na klasickom cinku, nie na menšej „sopraninovej“ podobe nástroja, tzv. cornettine, pre ktoré Capricornus obvykle písal svoje neskoršie diela. Silnými stránkami Capricornových malých duchovných koncertov sú subjektívna výrazovosť a intímna stránka prežívania viery, ktoré bolo azda najintenzívnejšie možné vnímať v Domine Jesu Christe. Emóciami nasýtený part sólistu si vyžaduje precítený prednes s dôrazom na afekty a rétorickosť hudby, predovšetkým pri slovách ako „desolatus“ (ja zúfalý) alebo „obliviscere iniquitatis meae“ (zabudni na moju nespravodlivosť) vyjadrujúcich úprimnú ľútosť, čo sa Lenke Cafourkovej-Ďuricovej do istej miery podarilo. Kompozície Laudate Dominum zo zbierky Concentum sacrorum quaternis... (1669) od Johanna Kussera (1626–1696) a Alma Redemptoris Mater zo zbierky Prodromus melicus... (1673) Nicolausa Mauritia Pollentaria (?–1681) patria medzi diela, ktoré v Bratislave zazneli v rekonštruovanej podobe: prvá vo verzii od hudobného historika Ladislava Kačica a druhá od talianskej hudobnej historičky Marini Toffettiovej. Obe sa vyznačujú vokálnou virtuozitou a živými melodickými frázami. Kvality sopranistiek Lenky Cafourkovej-Ďuricovej a Romany Kružíkovej z Czech Ensemble Baroque Choir preverila široko klenutá koloratúrna melodika, obidve však aj napriek vyťaženiu v predošlých dňoch odspievali skladbu s úctyhodným nadhľadom. Skladby Jesu dulcis memoria a Jesus in pace imperat zo zbierky Jubilus Bernhardi (1660) bolo síce pomerne nedávno možné počuť v Slovenskej filharmónii, na Dňoch starej hudby skladby zazneli v rekonštruovanej bratislavskej verzii s dvojicou huslí a continuom namiesto obligátneho sprievodu štyroch viol, ako je to v tlači. Záverečné moteto Cantate gentes viedenského dvorského kapelníka Giovanniho Valentiniho (1582/3–1649) bolo napísané pri príležitosti zasadnutia Uhorského snemu v Bratislave v roku 1647. Ceremoniálny charakter slávnostnej skladby podporuje 7-hlasné inštrumentálne obsadenie. Úvodná sonáta poskytla vhodný priestor na uvedomenie si profesionality a vysokej úrovne telesa Les Cornets Noirs. Tá sa prejavila stabilnou intonáciou (takou problematickou pri barokových dychových nástrojoch), tónotvorbou a zvukovou charakteristikou najmä pri dynamických rozdieloch. Moteto Cantate gentes je charakteristické svojou gradáciou, a teda interpreti zvolili začiatok sonáty v piane. Tu výborne vyznela kombinácia dvoch cinkov, tichého cinku (špeciálnej podoby cinku tzv. cornetto muto s nátrubkom vysústruženým do tela nástroja za účelom stíšenia a zjemnenia jeho tónu) a trombónov, ktorá mala v tichej dynamike obzvlášť príjemnú zvukovú farebnosť. Vrcholom gradácie je pôsobivé a veľkolepé zvolanie tutti na „Quoniam“ (pretože) a následné široké polyfonicky-imitačné „est Rex Regum et Dominus Dominatium“ (je Kráľ kráľov a Pán pánov), ktoré zaznelo aj ako prídavok. Projekt CD nahrávky a koncert Resonate & Plaudite patrí nepochybne medzi dôležité a reprezentatívne príspevky v recepcii diel skladateľských osobností pôsobiacich v minulosti na území dnešného Slovenska. Vyplnil značnú medzeru v uvádzaní závažných a mimoriadne zaujímavých bratislavských skladieb 17. storočia, z ktorých hneď niekoľko patrilo medzi novodobé premiéry s bohatým obsadením, vrátane historických dychových nástrojov. Zážitok umocnila vysoká interpretačná úroveň, ktorá bola v konečnom dôsledku výsledkom sústredenej práce nielen zo strany hráčov a spevákov, ale aj hudobných historikov.
Ensemble Polyharmonique
Jedným z tých, ktorí približne sto rokov po Martinovi Lutherovi (1483–1546) do dôsledkov realizovali jeho ideu liturgickej cirkevnej hudby ako zvestovateľky Božieho slova, bol v Drážďanoch vo funkcii dvorného kapelníka pôsobiaci Heinrich Schütz (1585–1672). Skladateľova nevyčerpateľná invencia dokázala počas jeho celého dlhého života poznačeného nielen udalosťami Tridsaťročnej vojny, ale tiež stratou sluchu a zraku v starobe vždy nanovo vynaliezavým spôsobom zaodievať slová Lutherovho prekladu Biblie do originálnej hudby, rešpektujúc pritom správnu deklamáciu nemeckého jazyka. Kompozične a štýlovo Schütz vyšiel z pozícií neskorej nemeckej renesancie, ktorú obohatil o podnety z aktuálnej talianskej hudby raného baroka (Monteverdiho madrigaly, benátska polychória Gabrieliovcov). Reprezentatívny, výrazovo pestrý výber z jeho rozsiahlej tvorby pre 2, 6 a 8 hlasov (dvojzbory), konkrétne zo zbierok Geistliche Chormusik, Psalmen Davids, Kleine geistliche Konzerte a z jeho posledného diela Schwanengesang pripravil pre Dni starej hudby pod názvom Denn Dein Wort erquicket mich... (Pretože Tvoje slovo ma obživuje...) nemecký kontratenorista Alexander Schneider, ktorého bratislavské publikum pozná z umeleckej spolupráce pri uvádzaní Bachových kantát so súborom Solamente naturali. Na princípe „primus inter pares“ (prvý medzi rovnými) Schneider umelecky vedie Ensemble Polyharmonique, medzinárodný kolektív sólových spevákov a skúsených špecialistov na interpretáciu vokálnej polyfónie renesancie a baroka. Bratislavský koncert súboru z tvorby Schütza (1. 6., Jezuitský kostol) bol o to vzácnejší, že v rámci festivalu mohli záujemcovia z radov poslucháčov navštíviť otvorenú komentovanú skúšku súboru (31. 5., VŠMU) a sledovať spôsob jeho práce v procese hľadania správnej interpretačnej podoby študovaných diel. Opätovné a opätovné skúšanie, otázky a následné rozhovory s cieľom ustáliť správne tempo, dynamické proporcie, nájsť hudbe a slovu čo najadekvátnejší výraz. Sprevádzať ten-ktorý úsek organom alebo čembalom, s gambou alebo bez nej, alebo len gambou? Členovia súboru sa pri nácviku programu stretli len pár dní pred koncertom, pričom mal, samozrejme, každý starostlivo individuálne naštudovaný svoj part. O to obdivuhodnejšia bola ich úžasná flexibilita, skúsenosti a profesionalita, s akou program predstavili publiku. Čistá intonácia, dynamická rovnováha hlasov, dokonalé súznenie melodicky i rytmicky komplikovanej spleti hlasov, bohatstvo výrazových odtieňov... Medzi najsilnejšie zážitky z koncertu zaraďujem zvukomalebný efekt slov „das Meer brause“ (nech hučí more) v úvodnom 8-hlasnom Singet dem Herrn ein neues Lied (Spievajte Hospodinu novú pieseň) SWV 35, priestorové stvárnenie 8-hlasného dvojzboru Jauchzet dem Herrn, alle Welt (Zvučne plesaj Hospodinovi celá zem) SWV 36 (štyria speváci s gambou tvoriaci druhý zbor spievali voči publiku z podstatne väčšej vzdialenosti), dramatizmom nabitú skladbu An den Wassern zu Babel (Pri riekach babylonských) SWV 37 s obzvlášť pôsobivým harmonickým vybočením pri slovách „ako sme mohli spievať pieseň Hospodinovu v cudzej krajine?“ a neskutočne krásnu pokornú 6-hlasnú smútočnú hudbu Selig sind die Toten (Blahoslavení sú mŕtvi), SWV 391 s bohatými prieťahmi v nádherných moduláciách.
Telemann 250
O ďalšie storočie neskôr pôsobil v Nemecku Georg Philipp Telemann (1681–1767), ktorého tvorbe bol venovaný koncert tvoriaci dôstojný záver festivalu. Uskutočnil sa 6. 6. v Malej sále Reduty, 20 dní pred 250. výročím skladateľovho úmrtia. Telemann, vo svojej dobe známejší a viac oceňovaný ako J. S. Bach, bol jedným z najplodnejších komponistov v dejinách hudby, človek veľmi rozhľadený, kultivovaný a činný aj v literárnej oblasti. Dramaturgia koncertu bola limitovaná relatívne skromným interpretačným aparátom (sólový soprán, 9 sláčikov a nástroje continua), čo spomínam preto, lebo Telemann s obľubou a často predpisoval vo svojich dielach najrozmanitejšie dychové nástroje, violy da gamba a vokálny viachlas. Navzdory tomu sa podarilo zostaviť program, ktorý dostatočne reprezentoval variabilitu žánrov zastúpených v jeho tvorbe – ouvertúru (suitu), inštrumentálny koncert a diela cirkevnej hudby v latinčine i nemčine. Súbor Musica aeterna pod umeleckým vedením Petra Zajíčka naštudoval Telemannove skladby s veľkou zodpovednosťou, zápalom a tvorivou energiou, z hry súboru vyžarovala pridaná hodnota. Program uviedla Ouvertúra-Suita „Burlesque de Quixotte“ TWV55:G10 inšpirovaná populárnym Cervantesovým románom. Skladba bola ukážkou z približne tisícky skladateľových suít. Premyslená interpretácia podčiarkovala výraz a charakter jednotlivých častí – románových epizód – v tempách, dynamickej škále od pianissima po fortissimo a v nápaditom až zvukomalebnom striedavom používaní nástrojov continua – čembala (Peter Guľas) a chitarrone (Jakub Mitrík). V skladbe bolo počuť názvuky na ľudovú hudbu Sliezska a Hanej (severná Morava), kde sa Telemann pohyboval vo svojej mladosti – niekoľko rokov pôsobil v sliezskom mestečku Sorau (dnes Żary), odkiaľ pochádzala aj jeho prvá manželka. Hudba tohto regiónu sa mu popri francúzskych vplyvoch stala po celý život jedným z inšpiračných zdrojov. V ešte väčšej miere uplatnil Telemann prvky ľudovej hudby (tentokrát poľskej proveniencie) v Concerte Polon G dur, ktoré zaznelo po prestávke. Jednotlivé časti stvárnila Musica aeterna s brilantnou ľahkosťou, svižne a elegantne, bez prílišného akcentovania naturálnej ľudovosti. Ozdobou večera bol výnimočný umelecký vklad českej sopranistky Gabriely Eibenovej v dielach cirkevnej hudby. Ak sa v súvislosti s vokálnymi partmi J. S. Bacha často hovorí o ich náročnom až inštrumentálnom charaktere, čo už potom povedať o parte sólového sopránu v skladbách Telemanna, ktoré mali poslucháči jedinečnú príležitosť počuť na koncerte... Jeho zhudobnenie latinského textu 113. žalmu (Laudate pueri), no najmä slávnostná kantáta Sei tausendmal willkommen TWV13:9 požaduje od ľudského hlasu takmer nemožné. Sopránový part v tejto kantáte kladie na speváčku extrémne technické nároky – jednak dlhými rýchlymi pasážami nôt v drobných rytmických hodnotách, zriedkavými príležitosťami na dýchanie, jednak z hľadiska výdrže a potreby neustálej dokonalej koncentrácie v rozsiahlej skladbe, v ktorej po odznení úvodnej sinfonie spieva jeden hlas takmer nepretržite všetky árie, recitatívy a arióza po dobu viac ako 20 minút. Gabriele Eibenovej sa podarilo túto hudbu vyspievať so zázračnou ľahkosťou, obdivuhodnou intonačnou čistotou a v dokonalom synchróne s orchestrom aj v najrýchlejších dlhých koloratúrach. Kantátu zložil Telemann pri príležitosti osláv 200. výročia augsburského vierovyznania (základný vieroučný spis evanjelikov – luteránov) v roku 1730 v Hamburgu, kde pôsobil od roku 1721 až do svojej smrti. Druhý, fúgovaný rýchly diel inštrumentálnej sinfonie uvádzajúcej dielo bol peknou, sviežo zahranou ukážkou Telemannovej kontrapunktickej práce.
V celkovej dramaturgii festivalu s názvom „Hudba a reformácia“ mi chýbal koncert prezentujúci tvorbu tých skladateľov, ktorí boli priamymi aktérmi reformačných zápasov a hnutí v 16. storočí reprezentovaných ako nemeckou Lutherovou, tak švajčiarskou reformáciou Zwingliho a Kalvína (prekrásne viachlasné spracovania kalvínskych žalmov od Clauda Goudimela, Loysa Bourgeoisa, Pierra Certona, Pascala de l’Estocarta a ďalších autorov). Obzvlášť mám na mysli tých, ktorí stáli pri zrode tradície protestantskej cirkevnej hudby – z okruhu priamych Lutherových spolupracovníkov v oblasti hudby najmä prvého veľkého luteránskeho kantora Johanna Waltera (1496–1570) pôsobiaceho v meste Torgau, či hudbu zo zbierok, ktoré publikoval významný vydavateľ reformačných diel Georg Rhaw (žil v rokoch 1488–1548, približne 200 rokov pred J. S. Bachom, bol kantorom Thomaskirche v Lipsku, od roku 1524 bol majiteľom vydavateľstva vo Wittenbergu). Dobovú atmosféru reformačných zápasov a protirečení, vrátane prístupu jednotlivých reformátorov k hudbe a sakrálnemu umeniu vo všeobecnosti, priblížila poslucháčom vo vynikajúco napísanej úvodnej štúdii programového bulletinu festivalu hudobná historička Ľudmila Michalková.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.