18. ročník Študentského festivalu súčasnej hudby, 22.–26. 10.
HTF VŠMU, Bratislava
Orfeus dozrel. Mladí skladatelia, študenti Katedry skladby a dirigovania na HTF VŠMU, majú v súčasnosti našťastie dostatok vôle aj priestoru na organizovanie podujatí, na ktorých môžu verejne predstavovať plody svojej práce. Popri už tradičných Prehliadkach mladých skladateľov, transformovaných na festival Asyn_C(h)ronie, zaznieva ich hudba vďaka podujatiam Kompozičného laboratória, na festivaloch Melos-Étos a Nová slovenská hudba a v neposlednom rade na Orfeovi, ktorého nenápadná prítomnosť na bratislavskej scéne koncom októbra zaznamenala svoje osemnáste pokračovanie. Existuje tu teda pravidelnosť a kontinuita, čo je jednoznačné pozitívum. Štyri koncertné večery mohli do značnej miery ťažiť z rokmi nadobudnutého organizačného podhubia, no zároveň neostali bez otvorených otázok – tak ako vždy.
Ansámblové koncerty voľne spájali dve dramaturgické idey: prvou bolo zadanie pre skladateľov vytvoriť skladby s dĺžkou nepriamo úmernou početnosti obsadenia (koncert EnsembleSpectrum „Long Story Short“), resp. naopak („Short Story Long“ v podaní Ansámblu Asynchrónie), druhou konfrontácia s hudbou členov tzv. Parížskej šestky. Druhá idea bola poučná vo viacerých smeroch, keďže najmä mladícke opusy týchto autorov pred zhruba sto rokmi systematicky vyvolávali škandály a pohoršenie, provokatívnosť tvorila neraz podstatnú súčasť autorského zámeru. Práve táto črta – súdiac podľa videného a počutého – u mladých do značnej miery chýbala; Orfeus sa v porovnaní s nedávnymi časmi, keď na scéne dominovali mená Tóth, Zavarský, Wiedermann, Chuťková, Novosedlíková a i. (napriek ich vzájomnej rôznosti a čiastočnému prekrývaniu sa s najmladšou skladateľskou generáciou), stal serióznejším, možno trocha strohejším a akademickejším, (takmer celkom) bez žartíkov a provokácií, ale aj bez smrteľne vážne mienených romantických retrospektív.
Serióznosť skladateľského prístupu bolo možné vyčítať z diel, ktorými prispeli dvaja mladí autori do programu úvodného koncertu v réžii VŠMU Modern Orchestra pod taktovkou Marca Vlasáka. Dominik Kopcsay patril k dominantným postavám aktuálneho ročníka a Samuel Hvozdík pokračoval vo svojej „spanilej jazde“: jeho kompozíciu na program svojho bratislavského vystúpenia (ktoré sa konalo iba deň predtým) zaradil renomovaný Ensemble Modern, ukážka z jeho elektroakustickej tvorby zaznela na multimediálnom koncerte o tri dni neskôr. Dva rôzne svety, dva spôsoby myslenia: u Kopcsaya (Individuation) skôr lineárny, expresívny a vo viacerých bodoch spätý s tradíciou, u Hvozdíka (Torus) viac sonoristický, budujúci na plochách a inšpiračne vychádzajúci viac zo sféry elektroniky. Interpretácia však v oboch prípadoch mohla dosahovať aj vyššie kvalitatívne parametre, ak už sa chce teleso pýšiť pomerne ambicióznym názvom. O dôvodoch sa možno iba dohadovať (nedostatok času na nácviky projektovo fungujúceho „zozbieraného“ ansámblu, jeho kvalitatívna nevyrovnanosť a nie vždy rovnaká pripravenosť hrať menej konvenčnú hudobnú štruktúru...), sotva ich možno pripočítať mladému dirigentovi. Porovnanie s Honeggerovou Štvrtou symfóniou (Deliciae Basiliensis), ktorá zaznela na záver, bolo objavné tým, že napriek všetkým interpretačným nedokonalostiam môžu skladateľove formulácie vyznievať čitateľne a orchestrálna sadzba ostať prehľadnou. Za tým nie je nič iné ako dlhoročná skúsenosť komponovania pre orchester, ktorá by sa v oveľa hojnejšej miere zišla mladým. VŠMU predsa disponuje vlastným symfonickým orchestrom, prečo ho teda neposkytnúť aj tým, ktorí na škole študujú skladbu?
Z programu koncertu EnsembleSpectrum (dirigoval Matej Sloboda), „orámovaného“ rozkošným polytonálnym lyrizmom dvoch Petites Symphonies Daria Milhauda, ma zaujali najmä dámy-skladateľky: Bacardan Barbory Tomáškovej, s autorkou za klavírom, so zaujímavým sónickým profilom a nádychom ritualizmu a výborná Sonáta pre violončelo a basklarinet Martiny Kachlovej, v ktorej pútavý komorný dialóg predviedli Mikuláš Tuhý a Barnabás Kollárik. Vybrať favoritov po koncerte Ansámblu Asynchrónie (dirigoval a na klavíri hral Peter Javorka) bolo ťažšie. Skladby Tomáša Molčana, Dalibora Hevesiho, Stanislava Pristáša, Michala Bázlika a samotného vedúceho súboru spájal motív úprimného hľadačstva, skúšania, experimentovania, pokusov nájsť vlastný kompozičný hlas, prejaviť svoju identitu – u každého z autorov na inej úrovni, v závislosti od nadobudnutých skúseností, ambícií a zámerov. Prečo nie? Študentský festival je ideálnou platformou pre takéto hľadanie. Škoda len, že tu chýbalo niečo, čo by ma výraznejšie provokovalo (v pozitívnom či negatívnom zmysle) k reakcii, zamysleniu – asi tak, ako musela svojho času dobové publikum provokovať mladícka Rhapsodie nègre Francisa Poulenca, ktorú súbor zaradil na koniec svojho vystúpenia.
Osobitným typom tvorivosti sa mohli mladí autori prezentovať na multimediálnom koncerte v Kinosále FTF VŠMU, hoci multimediálne presahy mali v rámci programu iba prvé dve kompozície, a síce z dielne Veroniky Škutovej a Samuela Hvozdíka (v prvom prípade videoprojekciu dopĺňali pohybové kreácie). Po nich prevzala iniciatívu ďalšia z nepravidelných inkarnácií Joystick Orchestra pod vedením Roberta Rudolfa a mohla byť rozohraná séria vopred pripravených a špecifickou „tabuľkovou“ notáciou zaznamenaných konceptov, pri ktorých sa elektroakustický materiál v reálnom čase ohýba, moduluje a deformuje pomocou joystickov. Nie je to celkom dirigovaná improvizácia, no výsledok sa k nej neraz blíži. Situácia sa však zmení, ak do hry vstúpi „živý“ nástroj a elektronickú abstrakciu nevyhnutne „pošpiní“ nákladom inožánrových asociácií. Z tejto konfrontácie vzniká zaujímavé napätie, mení sa aj percepčné nastavenie u poslucháča. To sa podarilo Dominikovi Kopcsayovi, keď vo svojej skladbe vymenil joystick za elektrickú gitaru, no ešte väčšmi Barbore Tomáškovej, ktorá pre svoju kompozíciu angažovala svoju sestru Rozáliu Tomáškovú, improvizujúcu na ozvučených husliach. Bol to náhly nápad, predchádzala mu iba nevyhnutná príprava – a výsledok bol čarovne spontánny.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.