Minulý ročník opernej časti Zámockých hier zvolenských bol natoľko vydareným (ak odhliadneme od nepriaznivého počasia), že zopakovať jeho úroveň nebolo ľahké. Aj keď program každého ročníka je len kompromisom medzi zámermi organizátorov a ich (predovšetkým finančnými) možnosťami, do historických análov vstúpi vždy len konkrétny umelecký výsledok. A ten tohtoročný (až na jedinú výnimku) nebol jedinečný, ale v každom prípade uspokojivý. Dramaturgicky sa niesol v znamení dvoch veľkých mien talianskej opery: Giuseppe Verdiho a Giacoma Pucciniho.
Festival otvorila premiéra Verdiho titulu La traviata (22. 6.) v naštudovaní domáceho banskobystrického súboru. Za najvydarenejšiu zložku inscenácie pokladám scénu Chorváta Darka Petrovica. Jej obrovské posuvné (a ľahko manipulovateľné) panely vytvárali variabilný zadný horizont a dodávali príbehu potrebnú atmosféru. V prvom dejstve ich výtvarník pokryl reprodukciami impresionistických obrazov parížskych ulíc, v druhom prírodných zátiší, v treťom erotických plátien vrátane Picassových Slečien z Avignonu a v poslednom dejstve už ponechal len bezútešné prázdne zadné steny panelov. Režisérsky prínos Grazie Pulvirentiovej, pôsobiacej najmä v sicílskej Catanii, nevybočil z tradičných koľají, istou inováciou bolo prepojenie ouvertury s prvým obrazom a tretieto obrazu so štvrtým prítomnosťou protagonistky na javisku, ako aj náznaky práce so symbolmi (sypanie lupienkov kamelie na „odpísanú“ Violettu počas ouvertury k štvrtému obrazu).
Práca s hercom sa pozitívne prejavila na oboch predstaviteľkách Violetty. Hudobné naštudovanie Igora Bullu (málo dotiahnuté v detailoch) rešpektovalo skutočnosť, že sólistické trio disponovalo obmedzeným vyjadrovacím diapazónom, a tak jeho koncepcia mala síce jasné, no predsa jednostranne lyrické kontúry. Výkon titulnej predstaviteľky Kataríny Perencseiovej si zaslúži uznanie, ak vychádzame z faktu, že sa v sólistických úlohách (po pôsobení v zbore) len udomácňuje. Jej Violetta však nenaplnila ani jednu z dvoch najčastejších poňatí vokálneho partu – netriumfovala bravúrnou koloratúrou v závere prvého a ani nevládla tragizujúcim vokálnym výrazom v ostatných dejstvách. Bola konštantne lyrickou, vo výraze rezignovanou, zlomenou hrdinkou, i keď viacerým pasážam (Addio del passato) dokázala vdýchnuť patričnú dávku nehy.
Tenoristovi Dušanovi Šimovi sa vo výškach darilo o čosi menej než vo vlaňajšej premiére Belliniho Kapuletovcov a Montekovcov, no part odspieval vcelku štýlovo. Barytonista Šimon Svitok bol prijateľný, pokiaľ spieval v mezza voce a nevysúval svoj part zbytočne do popredia. Na druhej premiére (27. 6.) bolo istým sklamaním hosťujúce talianske duo, ktoré jedine v autenticite frázovania predstihlo domácich alternantov. Patrizia Zanardi vlastní príliš komorný hlas, ale za Perencseiovou zaostala aj zvládnutím koloratúr, tenorista Andrea Cesare Coronella mal síce efektné, no príliš vyrážané výšky a v ostatných polohách znel jeho hlas málo farebne. Pri oboch lyrických interpretoch pôsobil Zoltán Vongrey (G. Germont) ako „velikán“, jeho kreácii však chýbala „italianitá“, a to vo farbe i v interpretácii.
Lepšie sólistické duo sa predstavilo v záverečnom predstavení festivalu, ktorým bola Pucciniho Bohéma (28. 6.), spolu s odborným seminárom (25. 6.) poňatá ako hold blížiacemu sa 150. výročiu narodenia skladateľa. Rodolfo talianskeho tenoristu Antonina Interisana síce nedosiahol úroveň rovnakej kreácie Stefana Secca (na ZHZ v roku 2006), ale jeho lyrický hlas vo výškach získaval patričný kovový lesk. Rakúska Arménka Anna Ryan ako Mimi bola miestami až nezvyčajne dramatická, ale v nástupoch dosť neistá. Úloha Fleany, ktorú stvárňuje v banskobystrických Leoncavallových Cigánoch, viac vyhovuje jej naturelu než krehká Mimi, žiadajúca si väčšiu ľúbeznosť v prejave i v charaktere hlasu. Predstavenie trpelo častými rytmickými kolíziami, z domácich interpretov najviac zaujal Martin Popovič ako Schaunard.
Na festivalových večeroch nazvaných Mladosť na zámku vystúpili v posledných rokoch viaceré vokálne nádeje (M. Porubčinová, L. Máčiková, M. Masaryková, K. Šilhavíková). Tentoraz (23. 6.) to boli dvaja žiaci Sergeja Kopčáka: Ondrej Mráz a Michaela Šebestová. Basista (už renomovaný košický sólista) potvrdil svoje nevšedné hlasové ale aj interpretačné kvality zvlášť v oblasti vokálneho výrazu interpretáciou árií Dona Basilia, Borisa Godunova, Aleka a Mefista. Mimoriadne náročný program predviedla mezzosopranistka, vládnuca farebným hlasom vo všetkých polohách (azda okrem dvoch-troch extrémnych výšok). Na koncerte zvládla protikladné skladateľské rukopisy árií Panny Orleánskej, Cherubina, Eboli, Leonóry z Favoritky a Dalily.
Spevácky zbor Collegium Technicum patrí už štvrťstoročie k najlepším neprofe-sionálnym zborovým telesám na Slovensku. Nasledujúci večer (24. 6.) najprv predviedol náročné Requiem Zdenka Lukáša (so zbormajstrom Karolom Petróczim) a potom pod taktovkou Mariána Vacha Pucciniho Messa di Gloria (v uplynulej sezóne sa uvádzala v Bratislave i v Košiciach). V atmosfére hroziacej búrky bol výsledný dojem napokon skôr uspokojivý než presvedčivý, ba ani sólisti Stanislav Matis a Ondrej Mráz nespievali v obvyklej pohode.
Celkovú úroveň 30. ročníka operných Zámockých hier zvolenských našťastie výrazne pozdvihlo uvedenie Verdiho Zbojníkov (26. 6.), ktorým sa bližšie venuje Pavel Unger.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.