Začiatkom druhej polovice júla sa v bratislavských štúdiách RTVS rozbehol výnimočný projekt Slovenského mládežníckeho orchestra (SMO). Výnimočný preto, že v treťom roku od jeho vzniku nás prvýkrát čakali aj dva koncerty mimo domácej pôdy – v Prahe, v Kostole Sv. Šimona a Júdu v rámci koncertného cyklu Musica Orbis, a v Berlíne, na 20. ročníku medzinárodného festivalu Young Euro Classic vo Veľkej sále Konzerthausu.
Vidina príležitosti zahrať si a reprezentovať našu krajinu v takej významnej sále bola lákavá. Našu už viac-menej stálu zostavu doplnili v tomto roku noví členovia, vybraní na konkurzoch, ktoré sa konali vo februári. Medzi nami bolo aj šesť výrazných mladých posíl z Turecka, zo Španielska či z Portugalska, ktoré prišli z partnerských mládežníckych orchestrov vďaka spolupráci Hudobného centra s Európskou federáciou národných mládežníckych orchestrov (EFNYO). Vyzeralo to teda na silnú zostavu. Program bol pestrý: na začiatok hudba k baletu Vôl na streche od Daria Milhauda, Koncert pre klavír a orchester Ľubice Čekovskej, ktorý mal v Nemecku i v Česku odznieť po prvýkrát, Clarinettino pre klarinet a sláčikový orchester Ondřeja Kukala a na záver Symfónia č. 2 D dur op. 36 Ludwiga van Beethovena, ktorú sme mali možnosť naštudovať s dirigentom Benjaminom Baylom už minulé leto.
Začíname delenými skúškami
Začal sa týždeň intenzívnej práce. Ako obyčajne, delenými skúškami, ktoré viedli skúsení profesionálni hudobníci. Prvé husle mali na starosti Jozef Horváth a Juraj Tomka, ktorý bol zároveň jedným z dvoch hrajúcich lektorov; tým druhým bol Martin Ruman, ktorý viedol delené skúšky viol. Novým lektorom bol Michal Ďuriš, ktorý pripravoval druhé husle. Lektorom violončiel bol Andrej Gál a s kontrabasistami pracoval Samuel Alexander. Hráči na sláčikových nástrojoch mali pred tutti skúškami ešte aj niekoľko ansámblových skúšok, na ktorých sa Milhaudovmu dielu venoval Jozef Horváth, Beethovenovej symfónii a Kukalovmu Clarinettinu Michal Ďuriš. Delené skúšky dychových nástrojov viedol Ronald Šebesta s pomocou Matúša Veľasa a s hráčmi na bicích nástrojoch, ktorí to tento rok nemali jednoduché, pracovali Kiril Stoyanov a Peter Kosorín. Posilou bol aj asistent dirigenta Marco Vlasák, ktorý dirigoval niektoré delené skúšky a neskôr Benjaminovi Baylovi hlásil svoje postrehy.
Naše dychárske delené skúšky sa niesli vo veľmi príjemnej a priateľskej atmosfére. Bol to už šiesty projekt, na ktorom nás viedol Ronald Šebesta, a za ten čas sme si k sebe našli cestu z ľudskej aj profesionálnej stránky. Systém práce spočíval najmä v dôslednom vylaďovaní akordov, čo bolo nevyhnutné predovšetkým v harmonicky priezračnej Beethovenovej symfónii. Teóriou sme sa veľa zaoberali už na predchádzajúcich sústredeniach a myslím si, že dostať teóriu do praxe nám ide čoraz ľahšie a lepšie. Noví členovia sekcie dychových nástrojov sa rýchlo prispôsobili, preto netrvalo dlho, kým prišli výsledky, a aj napriek náročnosti a občasnej únave nás práca bavila.
V Milhaudovom Volovi na streche sme sa okrem intonácie zaoberali predovšetkým rytmickou stránkou. V skladbe je niekoľko rôznorodých rytmických figúr znejúcich súčasne, o ktorých bolo treba vedieť, správne ich zadeliť a pochopiť. Poslednou skladbou programu s účasťou dychových nástrojov bol Koncert pre klavír a orchester Ľubice Čekovskej. S ním nám (aj ostatným nástrojovým skupinám) prišiel pred príchodom Benajmina Bayla pomôcť Anton Popovič, ktorý ho v minulosti s rovnakým sólistom, Mikim Skutom, dirigoval. Na skúškach pod jeho vedením sme sa venovali zadeleniu a zosúladeniu rytmicky náročnejších úsekov a pochopeniu súvislostí medzi rôznymi partmi, na prvý pohľad nesúvisiacimi. Na prvú tutti skúšku prišla aj Ľubica Čekovská, ktorá nás povzbudila v práci a predostrela svoje postrehy a požiadavky k interpretácii svojej skladby. Ešte pred začiatkom sústredenia poslal Anton Popovič všetkým hudobníkom odporúčania pre naštudovanie partov. Upozornil na technicky a rytmicky náročné miesta a pridal návrhy na ich zvládnutie. Rovnako postupoval aj Benjamin Bayl, v liste zdôraznil dôležitosť nastávajúceho projektu a s ním súvisiacej individuálnej prípravy, pripojil aj zoznam odporúčaných nahrávok. Ukázalo sa, že individuálna príprava pred spoločnými skúškami je naozaj dôležitá. Program bol náročný, skúšky prebiehali dvojfázovo, doobeda aj poobede, a teda jediný voľný čas na individuálne cvičenie pripadol na večer, keď sme už boli po celom dni skúšania vyčerpaní, alebo si bolo treba privstať, čo však pre mňa, hráčku na dychovnom nástroji, tiež nebolo ideálne riešenie.
Prichádza Benjamin Bayl
Po troch dňoch intenzívnych delených skúšok prišiel dirigent Benjamin Bayl – ako vždy, pozitívne naladený a sršiaci zdanlivo nevyčerpateľnou energiou a nápadmi. Začali sa tutti skúšky. Myslím si, že môžem povedať za všetkých, že Benjamin Bayl je obľúbený nielen ako dirigent, ale aj ako človek. Priateľský a otvorený voči novým podnetom, no zároveň vyžadujúci. Najmä na koncentrácii na skúškach trval aj v momentoch, keď už sme boli myšlienkami po celom dni skúšania niekde inde. Na to, že dirigent príde v procese skúšania rád s niečím novým, sme už boli zvyknutí z minulých projektov. Tento rok bolo zaujímavým ozvláštnením napríklad rozsadenie dychárov medzi hráčov na sláčikových nástrojoch počas skúšania Milhauda. To sa ukázalo ako nielen zábavné, ale aj užitočné. Ďalší deň, pri Beethovenovi, mali všetci hudobníci možnosť sadnúť si na miesto podľa vlastného výberu. Tak sme si my hobojistky vyskúšali, aké to je sedieť za pultmi prvých huslí vpredu vpravo (z pohľadu hudobníka) a dobre počuť len nástroje v bezprostrednej blízkosti, no mať bližší kontakt s dirigentom. Alebo naopak, violončelisti zistili, aké je hrať za vyvýšenými pultmi vzadu v strede orchestra a mať všetkých pred sebou, ale s väčším odstupom od dirigenta…
Skúšky dopĺňali semináre, prezentácie či besedy; napríklad s Michalom Ďurišom, ktorý rozprával o svojej hudobnej ceste a o tom, aký je život hudobníka v špičkovom zahraničnom orchestri. Huslista a husliar Peter Michálik rozprával o výrobe huslí a rozdieloch medzi barokovým a moderným nástrojom, priniesol na ukážku aj niekoľko exemplárov, ktoré si hráči mohli vyskúšať. Zaujímavá bola tiež prednáška Juraja Berátsa, ktorý nám v krátkosti priblížil, ako funguje VENI ACADEMY.
Nezabúdalo sa ani na voľnočasové aktivity. Jeden voľný podvečer sme si spravili kolektívny výlet do príjemného podniku na Peknej ceste nad Račou, kde sme si spolu s lektormi posedeli na čerstvom vzduchu a prebrali aj mimohudobné témy, pretože všetkého veľa škodí. Podobných večerných stretnutí bolo viac, prevažne v podnikoch v centre Bratislavy v blízkosti hotela, v ktorom sme boli ubytovaní. Niekedy sme však uprednostnili pokojné večery na izbách, strávené oddychom a rozhovormi s priateľmi, s ktorými sme sa vďaka SMO opäť po čase stretli. Postupne sa medzi nás zapájali aj naši noví zahraniční priatelia, o ktorých sme sa mali možnosť dozvedieť niečo bližšie už na začiatku sústredenia vďaka moderovanej diskusii.
Vypočujte si výsledky našej práce
V pondelok 22. 7., po troch dňoch intenzívnych tutti skúšok, nadišiel večer prvého koncertu, ktorý sa konal vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu. Nedá sa povedať, že sme mali program už stopercentne nacvičený. Viaceré miesta, ktoré sme na poslednú chvíľu docvičovali ráno na generálke, na počudovanie večer vyšli, a naopak, ukázali sa nové miesta, na ktorých bolo treba ešte popracovať. Publikum však bolo spokojné a my tiež, čo sme neskôr večer aj s dirigentom náležite oslávili.
Koncert aj generálku nahrávalo Rádio Devín. Nasledujúce dva dni boli voľnejšie, v štúdiách Slovenského rozhlasu sme donahrávali miesta, ktoré bolo treba opraviť. Cieľom bolo vytvoriť čo najkvalitnejšiu nahrávku. Sláčikári skúšali a nahrávali Kukalovo Clarinettino s novým sólistom, klarinetistom Martinom Adámkom, ktorý s nami mal odohrať koncerty v Prahe a v Berlíne, kým na bratislavskom koncerte si sólo zahral náš člen, klarinetista Matej Veselka. Popritom sme stihli aj krátku dychársku delenú skúšku s Benjaminom Baylom, pretože na koncerte sa ukázalo, že je potrebné opäť si pripomenúť a vyladiť niektoré intonačne kritické miesta v Beethovenovej symfónii.
Vo štvrtok 25. 7. sme sa vybrali do Prahy, kde nás nasledujúci deň čakal druhý koncert. Generálka neprebehla úplne hladko; akustika v kostole sa značne líšila od tej v štúdiách Slovenského rozhlasu. Menej sme sa počuli, priestoru na pódiu taktiež nebolo veľa, kvôli zvuku bolo treba spraviť aj niekoľko zmien v rozmiestnení hráčov. Myslím si však, že samotný koncert sa vydaril nad naše očakávania (i keď treba priznať, že tie tentoraz neboli postavené tak vysoko). Najlepší výkon sme si šetrili na nedeľu.
Cieľ: Berlín
Blížilo sa veľké finále. V deň príchodu do Berlína sme mali možnosť vypočuť si vystúpenie grécko-nemeckého mládežníckeho orchestra vo veľkej sále Konzerthausu, kde sa v nasledujúci deň odohralo naše vystúpenie. V nedeľu 28. 7. mal teda SMO prvýkrát odohrať koncert v nádhernej sále s úžasnou akustikou v rámci 20. ročníka festivalu mládežníckych orchestrov Young Euro Classic, ktorý je jednou z najdôležitejších platforiem pre prezentáciu najlepších mládežníckych orchestrov z celého sveta. Tú zodpovednosť sme si uvedomovali. Celé dva týždne smerovali práve k týmto dvom hodinám slávy. Niekoľkokrát sa síce spomenulo, že „cesta je cieľ“ a do istej miery to určite platilo, nevysloveným cieľom však napriek tomu ostával tento koncert. Vedeli sme, že ak by nedopadol podľa našich predstáv, minimálne by nám ubral veľkú časť spokojnosti z uplynulej dvojtýždňovej práce.
Na zbytočné úvahy však neostával čas, odbilo osem hodín a slečna z organizačného tímu nás vyzývala, aby sme nastúpili na pódium. Naladili sme sa a s istým rešpektom, opatrnosťou, ale aj radosťou začali hrať Milhaudovho Vola na streche. Mal úspech. Diváci v takmer plnej sále Konzerthausu si potleskom niekoľkokrát vyžiadali naspäť na pódium nášho dirigenta Benjamina Bayla. To bol zlomový okamih, akési utvrdenie sa v tom, že „sme tu správne“. Zvyšok koncertu sa potom niesol v podobnom duchu, akurát už išlo všetko ľahšie, uvoľnili sme sa a viac sa koncentrovali. Áno, boli aj chyby, no tie sa nám, myslím, podarilo zatieniť energiou a radosťou, ktoré sme do hry vkladali, inšpirovaní krásnym miestom okolo seba. Pocit šťastia a radosti a nadšený potlesk divákov je jasnou odpoveďou pre všetkých, ktorí majú ešte pochybnosti, na otázku – stojí to za to?
Alžbeta STRUŇÁKOVÁ
študentka HTF VŠMU v Bratislave,
1. hobojistka SMO
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.