Slovenská filharmónia odštartovala svoju druhú pandemickú sezónu a zároveň druhú pod vedením Daniela Raiskina nádejným výkonom. Koncert otvorila Petite ouverture solennelle od Ľudovíta Rajtera. Krátka slávnostná predohra dirigenta, zakladateľskej a kľúčovej osobnosti orchestra, zaznela sťaby vkusná, inteligentná úvodná „fanfára“ dramaturgicky masívneho programu s Beethovenovým Husľovým koncertom a Čajkovského hodinovou symfóniou Manfred.
Beethovenov koncert voňal sladkými stradivárkami Vadima Gluzmana, jeho terénom nás sólista navigoval presne, no do prvého „veľkého“ husľového koncertu nepriniesol priveľa vzruchov. Behy zneli dosť mechanicky, bez vôle pohrať sa s výrazom ich vnútornej štruktúry či artikulovať nejakú konkrétnu informáciu. Škoda, že Gluzmanov pohľad na Beethovena zotrvával v klasicistickej estetike bez ambície vykročiť na typicky beethovenovské pomedzie epoch. Veľkým vkladom však bolo zaradenie kadencií Alfreda Schnittkeho, ktoré sprievodný text v bulletine nazval zbytočne opatrne ako „provokatívne“. V progresívnom teréne znel Gluzman prebudene a ja som sa pristihla – nie prvýkrát túto jeseň – pri myšlienke, že ma na výkone sólistu viac než hlavný program (s „veľkým“ koncertom) baví prídavok, resp. v tomto prípade kadencia. Pridala sa provokatívna myšlienka, či to rovnako neprežívajú aj samotní interpreti, chtiac‑nechtiac vprataní do konvenčných dramaturgických konceptov festivalov a koncertných domov. V bleskovom déjà vu sa vynorila spomienka na nie veľmi inšpiratívny výkon Juliana Rachlina v Mendelssohnovom Koncerte e mol na nedávnych BHS, no zároveň zážitok z jeho bachovského prídavku. Žijeme dobu množstva vynikajúcich interpretov, no len zriedkavých výnimočných výkonov…
Naopak, v druhej polovici večera Daniel Raiskin predviedol, ako sa dá z interpretačného aparátu, tabuľkovo pevne pod najvyššími riadkami stĺpca pomyselnej „prvotriednosti“, vytĺcť poctivý kapitál. Čajkovského Manfred znel v jasnej štruktúre, pekne tvarovaných zväčša dramatických líniách, s potrebným drajvom. Hodinová, hráčsky i poslucháčsky náročná symfónia mala ťah, Čajkovského hudba sa vstrebávala s pôžitkom, nedovoliac príliš sa zaoberať prípadnými nedostatkami v orchestri. Veľká programová symfónia s témou nenaplnenej lásky, tenzie vnútorného prežívania jedinca voči konvencii, morálke či svedomiu, vznikla 55 rokov po Berliozovej Fantastickej a 37 rokov po tom, čo Byronov námet spracoval Schumann. Záťaž precedensov najprv spomaľovala Čajkovského rozhodnutie pustiť sa do programu, ktorý mu podsunul Milij Balakirev. Azda aj návšteva smrteľne chorého huslistu Josifa Koteka vo švajčiarskych Alpách r. 1885 Čajkovského definitívne pomkla k spracovaniu témy. Nielen pre lokalitu, v ktorej sa príbeh odohráva, ale aj jeho paralely s autorovou romantickou a spoločensky kontroverznou náklonnosťou k mladému huslistovi. Balakirev varoval Čajkovského, aby sa vyhol prvoplánovej opisnosti. Podarilo sa – Manfred nie je uvravený, jeho program je inšpiráciou, nie podrobným scenárom, je obrazom dlhých línií vedených širokým štetcom. Zaradenie tohto málo hrávaného diela sa nedá hodnotiť inak ako pozitívne, o to viac, ak je ojedinelá príležitosť využitá poctivo a s adekvátnou znalosťou. Dvojhodinová dĺžka koncertu však predsa len vyvolávala otázku, či je vhodné na vnímanie náročné hodinové symfonické diela kombinovať s dlhými sólovými koncertmi. Daniel Raiskin sa za posledné týždne v tomto rámci ocitol už druhýkrát – BHS uzatváral podobne dlhým programom s Leningradskou symfóniou a Dvořákovým Klavírnym koncertom.
Článok bol zverejnený v časopise Hudobný život 11/2021.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.