(15. 10. 1931 Martin – 2. 2. 2007 Bratislava)
Kláru Havlíkovú zažila generácia dnešných päťdesiatnikov až sedemdesiatnikov na koncertných pódiách počas niekoľkých desaťročí minulého storočia ako umelkyňu plnú vnútornej energie, známu svojou húževnatosťou i fenomenálnou pamäťou – na hudbu i jazyky. Dlhé roky bola poprednou reprezentantkou slovenského klavírneho umenia doma i v Európe. Bola vernou propagátorkou najmä klavírneho odkazu Eugena Suchoňa. Od jeho Kontemplácií (v r. 1964) premiérovo naštudovala (a v nadväznosti aj nahrala) každé Suchoňovo nové klavírne dielo. Hoci postupne (niekedy i súbežne) začali prinášať svojské pohľady na Suchoňa aj mladší interpreti, Klára Havlíková bola dlho prvá a do konca Suchoňovi verná. Ale študovala a s nadšením uvádzala aj ďalších európskych skladateľov 20. storočia. Na pani Kláru si budeme spomínať v kontexte uvedenia viacerých skladieb nielen Šostakoviča, ale aj Debussyho, Martinů, Prokofieva, Honeggera, Bartóka, Hindemitha, Brittena, Stravinského či skladieb slovenských autorov (Cikkera, Jurovského, Kafendu, Kardoša, Paríka, Hrušovského...) Zo starších štýlových období jej brilantnej prstovej technike, odchovanej zvlášť pianistickou školou Anny Kafendovej (Konzervatórium v Bratislave) a R. Macudzińského (VŠMU) „sadla“ tiež baroková a klasicistická literatúra (Scarlatti, Händel, Bach, J. A. Benda, Rameau, J. K. Vaňhal, Haydn, Mozart...). Rada sa venovala i romantizmu (Schumann, Brahms, Chopin, Franck...), z ktorého si vyberala uvážene najmä komornejšie, subtílnejšie diela.
Hrala vo vyše 20 krajinách Európy a Ázie. Popri tom naštudovala každý rok jeden recitálový program a 1-2 klavírne koncerty. Jej bezprostrednosť a otvorenosť v komunikácii boli príznačné. Tešili ju nadšené slová poslucháčov, ale aj recenzentov. Zvlášť opakovala tie slová, kde sa písalo, že „hrá na klavíri s technikou muža, ale senzitívnosťou dámy“ (The Tehran Journal, 10.III.1973), či chválu prísneho dr. Igora Podrackého (Hudobný život 1973, č. 5), ktorý ocenil, že „...jej Suchoň je osobný a osobnostný... dynamické vrcholy a náhle akcenty, sforzáta uplytňuje výrazne, ale vždy so zreteľom na celok.“
Od sezóny 1972/73 bola viac rokov sólistkou Slovenskej filharmónie. Veľa nahrávala pre Supraphon, rozbiehajúci sa a následne neobyčajne produktívny OPUS, ale aj pre Slovenský rozhlas a bývalú Československú televíziu.
Nestihla som zájsť na poslednú návštevu k pani Kláre, netušiac, že sa zberá na odchod. A tak chcem aspoň odkázať, že nech už bola generácia klaviristov „po nej“ akokoľvek technicky a výrazovo dokonalejšia či iná, Klára Havlíková zostáva pre naše koncertné umenie nezabudnuteľnou osobnosťou: v mnohom prvou a neopakovateľnou...
Terézia Ursínyová
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.