Cyklus komorných koncertov Galérie hudby v Nitre otvoril 18. 9. recitál dua – violončelistu Petra Nouzovského a klaviristu Davida Hausknechta. Dramaturgia ich koncertu priniesla ukážkový štýlový prierez violončelovej literatúry s klavírom od 19. do začiatku 20. storočia a predstavila tri odlišné hudobné svety: Sonátu d mol C. Debussyho, Fantasiestücke op. 73 R. Schumanna a Sonátu A dur op. 69 L. van Beethovena.
Nouzovský i Hausknecht prejavili pre tieto odlišné štýlové svety a ich výrazové nuansy vo svojom interpretačnom prístupe hlboké hudobné pochopenie a zmysel. V Debussyho sonáte, napríklad v úvodnom Prológu, vynikol vďaka úspornému klavírnemu zvuku Nouzovského emfatický violončelový part, ktorý v úzkej zhode s Hausknechtom umocnil a kreatívne domyslel rapsodicko-deklamačný charakter hudby. Členením, akcentovaním, agogikou a výrazne pomalším tempom uplatnil v jej melodicko-rytmických mikroštruktúrach bohatú škálu nuáns a odtieňov. Oslovila tiež Nouzovského schopnosť vystihnúť Debussyho jemné farebné i výrazové rozdiely, kontrasty medzi striedajúcimi sa motivickými segmentmi a jeho takmer expanzívne sýte, široké recitatívne sólo v Poco animando/Dolce sostenuto, s charakteristickým akcentovaním synkopickej rytmiky. V parodizujúcej Serenáde a vo Finale s typicky debussyovskou „klaunovskou poetikou“ sa však interpretom nie vždy darilo dosiahnuť zvukovo-rytmickú kompatibilitu a plastickosť medzi jadrnými pizzicatovými pasážami vo violončele a basovými staccatovými ostinátami klavíra. Violončelo v niektorých detailoch občas akoby zvukovo „vypadávalo“, zanikalo oproti zreteľnejším líniám v tých častiach, kde bola predpísaná sláčiková artikulácia.
V ďalšom pokračovaní vystúpeniazaujali členovia dua takmer sugestívnym poňatím romantickej fantazijnosti v prvej skladbe Schumannových troch Fantasiestücke (Zart und mit Ausdruck); bol to značne voľný štýl frázovania, charakteristický „dynamickým porušovaním“ hudobného textu. Violončelista robil „nádychy“ uprostred celistvých legatových fráz a, naopak, predlžoval ich konce do predpísaných páuz, čím ich výrazne spomaľoval. Prekvapivo frázoval kantabilnú melodickú líniu v bodkovanom rytme aj tam, kde ho text neobsahuje, alebo nasadzoval nečakané fermáty na melodických vrcholoch. Táto uvoľnenosť frázovania vynikla na pozadí oveľa pravidelnejšieho a diskrétneho klavírneho sprievodu. V 2. časti Lebhaft, leicht sa nositeľom tejto oživujúcej jemnej rytmickej fluktuácie v rámci živšieho tempa stal predovšetkým Hausknechtov klavír. Violončelo tentoraz „držalo“ pravidelnú rytmickú pulzáciu a vytváralo tak hybný kontrast. Tento interpretačný prístup považujem za nekonvenčný a zaujímavý. Evokoval mi možno skôr atmosféru Brahmsových ako Schumannových skladieb. V 3. časti Rasch und mit Feuer nasadili interpreti prudké tempo s vyhrotenou bodkovanou rytmikou. Jednoznačne tu dominovalo violončelo, do istej miery na úkor klavíra, ktorý tu s ním (pôvodne s klarinetom) má znieť takmer unisono.
V poslednej skladbe recitálu – Beethovenovej 3. sonáte A dur op. 69 pre violončelo a klavír prejavili hráči vzácny zmysel pre disciplínu, rovnováhu a vzájomný rešpekt. Bol to zvukovo vyvážený a umiernený Beethoven, s jasne počuteľnými detailami a presvedčivými kontrastmi.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.