Ešte na jeseň minulého roku prenikli do médií informácie o projekte Národného osvetového centra Viva zbor!, za ktorý sa zasadili aj Ministerstvo kultúry a Ministerstvo školstva. Projekt sa spájal s „renesanciou hudobnej výchovy” a „novými učebnicami”. Jeho spôsob schválenia i obsah by sa mali aspoň ex post stať predmetom verejnej diskusie.
Podľa podkladov, ktoré sme dostali k dispozícii, je zámerom projektu s názvom „Viva zbor! Legenda o rytieroch zo Sitna“ vytvoriť pôvodné hudobno-scénické dielo pre veľký, 700-členný detský zbor (zložený zo žiakov 4. a 5. ročníkov základných škôl), Orchester Viva Musica! a sólistov – hercov, medzi ktorými možno nájsť mená ako Zuzana Kronerová, Táňa Pauhofová, Marián Čekovský alebo Lukáš Latinák. Činoherné predvedenie veršovanej adaptácie slovanskej legendy pod režisérskou taktovkou Juraja Nvotu dopĺňa desať popových piesní so sprievodom orchestra od autorskej dvojice Oskar Rózsa (hudba) a Peter Kollár (texty). Autorom idey projektu, ktorého pilotná časť v súčasnosti prebieha na ôsmich bratislavských školách, je manažér, organizátor festivalu Viva Musica! a riaditeľ agentúry Viva Musica! Matej Drlička. „Mnohí si to nechcú pripustiť, ale aj v klasike existuje princíp píplmetrov. Ak program nemá sledovanosť, zrušia ho. Pokiaľ nebudú mať inštitúcie ako Slovenská filharmónia alebo Slovenské národné divadlo návštevnosť, tak je ich ďalšia existencia ohrozená. A musí ísť o spontánnu návštevnosť, nie o dotované podujatia, kultúrne poukazy a podobne. Znie to kruto, ale je to tak,“ povedal mi počas rozhovoru. Jeho ambíciou je preto motivovať deti k spevu a priviesť ich tak s pomocou veľkorysej štátnej dotácie, celebrít zvučných mien a s mediálnou pompou k hudbe. Len takto podľa neho možno zasiahnuť relevantnú cieľovú skupinu, inej cesty niet. „Keby bola na Slovensku fungujúca metóda a keby tu boli ľudia, ktorí ju vedia robiť, tak by asi vyzeral stav nášho hudobného školstva inak. Prečo tu nie je projekt, ktorý je schválený, podporený, aplikovaný, funkčný?“ pýta sa dramaticky dynamický manažér. Chytil sa preto ponúknutej šance: „Celý projekt urýchlilo, že Národné osvetové centrum malo zadanie zrealizovať niečo podobné. Prišiel som teda v správnej chvíli, presnejšie na poslednú chvíľu, v podstate ma ihneď nasmerovali, aby som išiel za pani Kresákovou z NOC. Tam sa ma opýtali, či by som to vedel spraviť takto expresne. Mám skúsenosť, že veci treba robiť okamžite.“
Veľkorysá podpora
Pokiaľ by v prípade Viva zboru! išlo o voľnočasovú aktivitu ponúkanú na komerčnej báze, veci by vyzerali trochu inak. Na prioritný projekt Národného osvetového centra, ktorého výsledkom bude spevohra (s Nogom a Skrúcaným v úlohách Cyrila a Metoda sic.) prezentovaná politickým špičkám pri príležitosti osláv 20. výročia Slovenskej republiky, však bolo z rozpočtu Ministerstva kultúry ešte v roku 2012 vyčlenených 70 000 eur. (Len pre porovnanie: renomované festivaly klasickej hudby existujúce na Slovensku viac než desaťročie každoročne bojujú o grant MK SR, ktorý nie je ani polovicou tejto sumy.) Podľa neoficiálnych informácií celkové náklady na Viva zbor! dosiahnu do ukončenia projektu pravdepodobne sumu 300 000 eur. K financovaniu sa má pridať Ministerstvo školstva i privátni sponzori. Okrem skutočnosti, že možnosť uchádzať sa o realizáciu tohto projektu nebola vo verejnej súťaži poskytnutá všetkým rovnako, Viva zbor! nebol posudzovaný odborníkmi z oblasti hudobnej pedagogiky, ktorí by zhodnotili jeho umelecké a edukačné kvality. „Z hľadiska samotného projektu sme boli pre ministra odbornými garantmi my. Vie, kto je Jakub Nvota, vie, kto je Oskar Rózsa, vie, kto som ja a to mu v danej chvíli stačilo,“ vyhlásil sebavedome Drlička, ktorý Viva zbor! podľa vlastných slov navrhol priamo ministrovi Maďaričovi počas osobného stretnutia. „Tento prístup určite nie je dobrým východiskom pre ďalšie vzťahy ministerstiev s odbornou verejnosťou, svedčí tiež o povedomí politikov o práci, ktorá bola na Slovensku v oblasti hudobnej výchovy vykonaná,“ myslí si profesor Juraj Hatrík, ktorý už desaťročia patrí u nás ku klasikom hudobnej pedagogiky. „Malo by byť prirodzené, že o podobných aktivitách prebehne diskusia,“ dodáva. Štátny pedagogický ústav, ktorého pracovníčka Eva Nevedelová projekt Viva zbor! „expresne“ odobrila, disponuje napríklad predmetovými komisiami, v ktorých sú zastúpení nezávislí odborníci. Výchovné koncerty Hudobného centra (tých musí mimochodom táto inštitúcia urobiť za sumu, ktorá sa na Viva zbor! minula od júna do decembra 2012, ročne štyristo) posudzuje tiež niekoľkočlenná odborná komisia vrátane dvoch profesorov didaktiky hudby. „Odborná verejnosť je pre mňa až na druhom mieste, lebo tam sú často prítomné súkromné záujmy. Pokiaľ uvidím 700 nadšených detí a 1400 nadšených rodičov, tak budem považovať projekt za úspešný. Konečné slovo budú však mať ministerstvá a NOC,“ hovorí Drlička. „Je to samozrejme nezmysel. Roky pripravujem pre učiteľov semináre, vediem skladateľov i študentov VŠMU k práci s deťmi a mládežou. Mnohé z mojich projektov aj vďaka nim dnes žijú svojím vlastným životom. Takýto pohľad na vec je typický pre komerčné prostredie, v ktorom namiesto spolupráce vládnu individualizmus a súťaživosť,“ odmieta tézu o profesionálnej nevraživosti Hatrík.
Prieskum?
Matej Drlička sa s odborníkmi síce neradil, ale so svojím tímom si počas augusta urobil na vybraných školách prieskum: „Cez osobné linky sme si zohnali telefónne čísla na učiteľky z niekoľkých bratislavských škôl. Opísal som im, čo chceme urobiť, a ony na to: ‚S tým sa rozlúčte, decká nespievajú! Sedemstočlenný zbor?! Čo ste sa zbláznili? Máme v triede dvoch, čo spievajú.‘ To bola skepsa. Skôr som čakal, že nám budú otrieskavať o hlavu fakt, že robia za 400 eur mesačne a my ich chceme ešte zaťažovať. Väčšina z oslovených učiteliek mala vyštudovanú hudobnú pedagogiku a boli frustrované z toho, že sa jej nemôžu venovať. Študijný plán a učebnice sú podľa nich postavené tak, že obsah je pre deti náročný alebo nudný. Hudobná výchova deti skrátka nebaví, nemotivuje. Dnes sú mienkotvorní rodičia, ktorí chodia za učiteľmi s otázkami ‚Prečo nútite moje deti spievať, keď nechcú, čo sú to za kraviny?‘ Boli to smutné učiteľky, ktoré na začiatku neverili. No vždy sme našli jednu osobu, ktorá nás odporučila ďalej.“ Napriek značne diskutabilnej metodike získavania údajov je na tomto konštatovaní nepochybne niečo relevantné a súčasne aj alarmujúce. „Hudobnú výchovu často učia ľudia bez hudobného vzdelania. Tak ako sa potom ideme baviť o tom, že budeme deti učiť klasickú hudbu a rozoznávať jednotlivé štýly, keď ich nerozoznajú ani samotní pedagógovia?“ berie si Matej Drlička ako argument existujúci problém siahajúci k príprave učiteľov na pedagogických fakultách, ale aj k postaveniu hudobnej výchovy a jej hodinovým dotáciám na školách. V širšom kontexte až k všeobecnému povedomiu o klasickej hudbe, ktoré dobre vystihujú slová amerického muzikológa Lawrenca Kramera: „Problém klasickej hudby nie je ani tak problémom financií ako problémom hodnôt a povedomia o jej význame.“ Určite by sa ale na základe pár telefonátov nemali veci zovšeobecňovať. Marginalizuje sa tak každodenné snaženie tvorivých a inšpirujúcich pedagógov, ktorí na Slovensku denne robia svoju prácu. S minimálnym finančným ohodnotením a bez celebrít, v niektorých prípadoch i s medzinárodným presahom, čo je napríklad prípad projektu Supertrieda. (Viac v otvorenom liste prof. Felixa.) V snahe získať relevantné údaje ohľadom kvalifikácie pedagógov hudobnej výchovy na základných školách som sa obrátil na Tlačový odbor Ministerstva školstva, z ktorého ma vo veci štatistík odporučili na Ústav informácií a prognóz školstva. Na otázky týkajúce sa spätnej väzby na výchovné koncerty a učebnice hudobnej výchovy, ktoré od 2. až po 9. ročník pripravila dvojica profesorov v odbore didaktika hudby Eva Langsteinová a Belo Felix, mi prišla nasledujúca odpoveď: „Ministerstvo školstva nemá spätnú väzbu ohľadom organizácie výchovných koncertov na školách ani používania učebníc hudobnej výchovy.“
Unikátny, inovatívny, jedinečný...
„Tento projekt je príkladom originálnej cesty, ako viesť deti pri výučbe hudobnej výchovy na základných školách, a tým efektívnejšie rozvíjať ich vzťah ku kultúre. Tak isto má veľký potenciál cez námet – príbeh o rytieroch zo Sitna posilniť aj ich vzťah k našej histórii,“ povedal na tlačovej konferencii k projektu Viva zbor! v Národnom osvetovom centre začiatkom októbra minister školstva Dušan Čaplovič. Aj v popise projektu možno nájsť charakteristiky ako „jedinečný svojho druhu v regióne Strednej Európy“, „vyzdvihuje inovatívny prístup k výučbe a je zameraný na široké masy obyvateľstva, pre ktoré je ľahko stotožniteľným“. (Žiadalo by sa mi zacitovať niečo z Adornových myšlienok v knihe Schéma masovej kultúry, ale nechcem pôsobiť elitársky. Veď ide o deti.) „Výučba“ spočíva v tom, že vybrané triedy dostanú od organizátorov každý mesiac notové i hudobné podklady k piesni, text a komiks, ktorý má deti uviesť do deja. Tieto materiály sa dajú nájsť aj na webe projektu. Učitelia s deťmi pieseň nacvičia a raz do mesiaca sa v škole objaví známy herec, prípadne ambasádorka projektu Adela Banášová, a ich úlohou je deti motivovať. „Rozmýšľal som nad tým, akou formou priblížiť hudbu detskému poslucháčovi a pritiahnuť ho k nej. Nemám vyštudovanú pedagogiku, preto som k tomuto problému nepristupoval vedecky,“ povedal mi Matej Drlička, ktorého k výberu námetu zo sveta legiend inšpiroval historik Pavel Dvořák, a dodal: „Idem na to svojsky, možno zle, ale myslím, že to zatiaľ funguje. Určite som nechcel robiť výchovné koncerty, pretože podľa mňa v súčasnej podobe (posadiť deti do sály a hrať im niečo bez interaktívnosti) ide o prežitok. Táto forma nefunguje, respektíve má veľmi malý dopad na ich vzťah k hudbe.“ Takýto obraz o tzv. výchovných koncertoch patrí len k čiastočne pravdivým. Inštitúcie ako Slovenská filharmónia i Hudobné centrum, pokrývajúce výchovnými koncertmi všetky regióny Slovenska, sa dlhodobo snažia o komunikatívne projekty, ktoré sa stretávajú so záujmom mladých poslucháčov. V Redute už takmer dve dekády koncerty pre deti a mládež moderuje herec Martin Vanek, zúčastňujú sa na nich tanečníci, bábkoherci, sprevádza ich videoprojekcia. A nehrá na nich za štátne peniaze súkromné teleso, ale Slovenská filharmónia, ktorej vedenie dáva priestor aj orchestrom Konzervatória a VŠMU. (Viac v krátkom rozhovore s Luciou Luknárovou.) „Spätnou väzbou je pre nás skutočnosť, že ak raz v škole či škôlke usporiadame predstavenie, vždy sa tam vrátime. Je množstvo škôl, ktoré si naše koncerty objednávajú pravidelne aj niekoľkokrát za rok,“ hovorí o výchovných koncertoch Jana Popluhárová z Hudobného centra. „Takmer všetky naše projekty sú interaktívne a vťahujú deti do diania,“ odpovedá na otázku ohľadom interaktívnosti. „Oddávna robím programy, kde počítam so zapojením detí, učiteľov a ich rodičov. Odpovedajú, spievajú, muzicírujú, vstupujú do deja a ovplyvňujú jeho priebeh. Rozhodne nejde o žiadnu inováciu,“ hovorí profesor Hatrík. Avizovaná „renesancia“ preto tak trochu pripomína „objavovanie Ameriky“. Takže projekt Viva zbor! je prinajlepšom istou formou zážitkového a projektového vyučovania. O cielenom, systematickom a všestrannom rozvíjaní hudobnosti príliš hovoriť nemožno. Ivan Šiller, ktorý sa projektom pre mládež intenzívne venuje a jeho koncerty pre deti na festivale Konvergencie bývajú pravidelne vypredané, v prípade Viva zboru! tiež veľkú interaktívnosť nevidí: „Deti sa počas roka naučia jednohlasne desať piesní, ktoré predvedú s orchestrom, herci budú hrať divadlo. S výnimkou monumentálnosti, mediálnej pozornosti a celebritných tvorcov i spoluúčinkujúcich ide o produkciu, aká na Slovensku predsa nie je ničím výnimočným. Otázkou pre mňa je, akú trvácnosť má takáto motivácia, a či sa vynaložené prostriedky skutočne odzrkadlia v rozvoji detskej hudobnosti. S popom sa predsa stretávajú denne.“ Drlička oponuje: „Považujem za zásadný omyl východisko, že jediný správny spôsob hudobnej výchovy je klasickou hudbou. Klasika predsa nie je posvätná krava. Ak budeme úspešní a deti sa začnú venovať hudbe aktívne, začnú spievať a hrať, prvý krok je vybavený.“ Pre kontext dopĺňam, že moderná populárna hudba a jazz sú v učebných osnovách zahrnuté už pekných pár rokov, učitelia majú tiež možnosť zostaviť si časť učebného plánu podľa osobných preferencií.
Ide skutočne o deti?
Projekt Viva zbor! má podporu dvoch ministerstiev, odsúhlasil ho Štátny pedagogický ústav, zastrešilo Národné osvetové centrum, stotožnili sa s ním známe osobnosti verejného života. Matej Drlička hovorí, že zafungovala chémia: tvorcovia sa vypli k výnimočným výkonom, učiteľky sú nadšené a deti sa na hodiny hudobnej výchovy opäť tešia. Ambiciózny, sebavedomím a optimizmom sršiaci šéf sa zmieňuje o dokumente Viva zbor!, ktorý pripravuje v spolupráci s RTVS a o niekoľkých produkciách, o. i. aj v rámci oficiálnych osláv 20. výročia vzniku Slovenskej republiky. Zvažuje sa tiež cesta do Košíc, ktoré je Európskym hlavným mestom kultúry, a preto je dobre mediálne pokryté zo zahraničia. Ak všetko pôjde dobre, budúci rok by chcel so svojím tímom rozšíriť Viva zbor! na celé Slovensko. Adela v najnovšej upútavke hovorí, že by kvôli Viva zboru! hrýzla do lavice. Ja by som si rád zahryzol do jazyka, ale na projekte Viva zbor! je veľa vecí, ktoré ma ako rodeného skeptika a bývalého absolventa Pedagogickej fakulty zneisťujú. Napríklad spôsob financovania, pedagogická vágnosť, monumentálnosť, zavádzajúce PR, ale aj politicky podfarbené charakteristiky projektu („bude realizovaný v období nástupu súčasnej vládnej koalície, ktorá potrebuje dlhodobé, stabilné, verejnosťou dobre vnímané a nekonfliktné projekty“) v texte, kde chýba akákoľvek zmienka o získavaní hudobných zručností a prostriedkoch, ktorými by to chceli tvorcovia projektu dosiahnuť. Hudobný život preto od budúceho čísla rád poskytne priestor všetkým, ktorí sa budú chcieť k téme Viva zbor!, ale aj k témam výchovné koncerty či hudobná pedagogika na Slovensku a vo svete vyjadriť. „Stotožňovať odbornosť s nudou nie je správne,“ povedal mi profesor Hatrík nedávno pri rozhovore. Budeme sa v redakcii tešiť presne na takéto texty.
Post scriptum
Namiesto záveru som vybral citát Romana Bergera, ktorý ma počas práce na článku sprevádzal. Význam jeho zaradenia ako akéhosi komplementárneho epilógu spočíva v príkrom kontraste k predchádzajúcemu textu: „Škola nového typu by mala vychovávať mravného človeka. Preto by ho mala viesť ku kreativite (bifľovanie poučiek z traktátov o etike nepomôže, nestačí!). Iba tak sa dostanú – škola i žiak – do kontextu kultúry. Do oblasti boja o kultúru. Boja proti ideológii konzumu. Proti barbarstvu a hlúposti. Nekonečné hromadenie konečných vecí je dôsledkom straty perspektívy Nekonečna. Boj o kultúru sensu stricto je bojom o Transcendenciu. Bez Transcendencie sa egocentrický človek scvrkáva na čiernu dieru – stáva sa slepým a hluchým na volanie SOS! ozývajúceho sa sveta.“
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.