Úvod koncertu (5.–6. 11.) orchestra a zboru SF s dirigentom Danielom Raiskinom a violistom Maximom Rysanovom patril sporadicky sa objavujúcemu dánskemu skladateľovi Carlovi Nielsenovi a jeho predohre Helios op. 17 FS 32. Pri počúvaní tejto desaťminútovej programovej post romantickej impresii som si uvedomil, že konštrukcia celého diela je len profesionálne zvládnutou inžinierskou prácou. Technicky zdatne načrtnutou ilúziou vychádzajúceho slnka nad Egejským morom a potom únavnou cestou slnka smerujúceho k západu a ponoreniu sa do mora. Naviac dychové nástroje neladili. Nielsenov Helios nechcem úplne zatracovať, hoci podľa môjho názoru ide o dielo druholigového skladateľa.
Do úplne iného sveta nasmerovala poslucháčov slovenská premiéra Kančeliho Styxu pre sólovú violu, miešaný zbor a orchester. O tejto veľkej hudobnej vízii treba povedať, že zhmotňuje to, čo je neznáme a nepoznané. Z gréckej mytológie vieme, že Styx je rieka predstavujúca hranicu medzi svetom živých a mŕtvych. Kančeli kreuje svoju víziu priam do nových netušených štruktúr. Prebúdza čudesné hlasy a zvuky evokujúce svet záhrobia, alebo inak povedané hlasy z iných nepoznaných svetov. Z hudobného hľadiska je tu dôsledne rozvinutá zložka dynamická, tematická a sonórna. Tento fenomén bol dôsledne a tvorivo dokreslený v znamenitej interpretácii. Kančeliho hudobné vízie navigujú našu pozornosť za hranice poznania. Po extatickom vytržení, ba priam orgiastických výkrikoch, prichádza priepastné ticho, alebo len doznievanie jedného tónu (ľudského hlasu, či nástroja). Všetko smeruje k pohľadom za hraničnú čiaru nášho zmyslového nazerania. V najtajomnejších farebných a dynamických zoskupeniach hrá viola úlohu akéhosi predspeváka a koordinátora medzi orchestrom a zborom (od čias Bašmeta som nepočul tak famózneho violistu, akým bol Rysanov). Bol dušou a duchovným strojcom celého diela. Kančeli tu priam objavil čaro tohto nástroja, ktorý rozpráva netušené hudobné príbehy. Pri počúvaní tejto hudby som pocítil, že skladateľ si v plnom rozsahu uvedomil človeka ako duchovnú bytosť fanaticky túžiacu po nesmrteľnosti (stvorenú na obraz Stvoriteľa). Religiozita tejto hudby je nasmerovaná nevyhnutne splynúť s univerzom. Ticho je symbolom pokoja. Hedonistická extáza otvára zmyslové fabulácie. Len po počúvaní tejto hudby sa otvára slovník, ako pokus vyjadriť pocity z prežívania. Zbormajster Jozef Chabroň skvele pripravil zbor SF na túto náročnú úlohu. Interpretácia bola zvládnutá znamenite s veľkou dávkou muzikality a tvorivosti. Dirigent Raiskin vdýchol interpretácii neopakovateľnú celistvosť a pravdivosť.
Finále koncertu patrilo Čajkovského Orchestrálnej suite č. 3 G dur op. 55. Ocitli sme sa vo svete romantizmu, ku ktorému sa vlastne hlásil aj Kančeli. Čajkovského hudba v priebehu času rastie a stúpa na hodnote a suita je toho dôkazom. Naviac v skvelej interpretácii, ktorú sme mali možnosť počuť. Raiskin a orchester SF vytvorili čarovnú atmosféru, ktorú bolo pôžitkom počúvať. Všetko bolo vyvážené, výrazovo zosúladené a zažité, romantická hudba mala priam klasický výklad. Bez pátosu, bez preexponovanej dynamiky, rubáta pochopené s mierou a zažitou muzikalitou. Jednotlivé časti (Elégia, Valčík, Scherzo, Variácie) boli v plnom rozsahu interpretačne dotvorené. Bol to krásny zážitok.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.