Doterajší počet umeleckých telies na pôde RTVS (SOSR a DSZ SRo) sa v druhej polovici roku 2013 rozšíril o rezidenčný súbor Rádia Devín s názvom Ensemble Ricercata, ktorý vedie klavirista Ivan Šiller. Súbor tvorí otvorená množina (nielen) slovenských interpretov, ktorá sa prispôsobuje potrebám dramaturgie a požiadavkám na obsadenie jednotlivých skladieb. Okolnosti vzniku telesa nepochybne súvisia so špecifikami slovenskej hudobnej scény, no v neposlednom rade aj s potrebou Slovenského rozhlasu mať vo svojom portfóliu hudobný súbor prezentujúci súčasnú tvorbu.
Sedí sa na pódiu...
Jesenný koncertný cyklus zoskupil štyri pozoruhodné dramaturgie, ktoré osobitým spôsobom pripomenuli viaceré osobnosti slovenskej aj európskej hudby. Pozornosť publika zaujal aj celý rad premiér, čo v spojení s možnosťami nahrávania v rozhlasových štúdiách prinieslo dvojitý úžitok: priestor pre dokonalú prípravu koncertu a následne realizáciu nahrávok pre rozhlasové potreby. Určite stojí za zmienku aj fakt, že obecenstvo na podujatiach Ensemble Ricercata sedí spoločne s účinkujúcimi na pódiu Veľkého koncertného štúdia a vidí tak doslova umelcom do nôt. Táto netradičná forma prezentácie akoby odstránila bariéry, ktoré pred poslucháča stavia zložitosť novšej hudby.
Happy Birthday Daniel
Už prvý koncert (10. 9.) bol výnimočný z viacerých dôvodov. Jednak skvelým výkonom sólistu, jednak formátom podujatia. Ponúkol u nás zriedkavý klavírny recitál zo súčasnej tvorby. Ivan Šiller bol vykladačom 30 experimentálnych, bláznivých, lyrických aj expresívnych skladbičiek; niektoré sa pohybovali na hranici počuteľnosti, iné boli zasa dynamicky preexponované, niektoré vtipné, iné z oblasti nonsensu... Klavírne miniatúry vznikli ako narodeninový darček pre Daniela Mateja. V jednej si dokonca klavirista mohol aj zakričať priezviská skladateľov (David Dramm: Pavane). Vo viacerých dielach spoluúčinkoval Fero Király ovládajúci elektroniku a zvukové objekty. V slovenských podmienkach to bol určite inovatívny piano-happening a zároveň dôstojné pripomenutie jubilea Daniela Mateja. Každý z autorov do svojej skladby zakódoval latentný vzťah buď k oslávencovi, k slovenskej hudbe, či jednoducho využil originálnu možnosť priložiť osobnú klavírnu „hádanku“ do tohto „maxicyklu“. Pre interpreta koncert iste nebol ľahký. Jednotlivé skladby kládli navzájom kontrastné požiadavky a v situácii, kedy publikum zatlieska až na záver, má sólista sťaženú pozíciu, lebo nemá bezprostrednú odozvu na jednotlivé skladby ani čas na oddych... Napriek tomu som presvedčená, že atmosféra koncertu, ktorú spoluvytváralo pozorne načúvajúce a empatické publikum, poskytla interpretovi dostatok zadosťučinenia. Ivan Šiller vytvoril panorámu bizarných hudobných obrazov najsúčasnejšej literatúry pre klavír, keďže dve najstaršie skladby, ktoré rámcovali koncert, boli od oslávenca – z roku 1997 ( (When I’m) FIFTY for piano (Lullaby) ) a 2009 (FRAGILE). Ostatné opusy uzreli svetlo sveta v rokoch 2013‒2014.
Concertino
Očakávania vzbudzoval aj druhý koncert (29. 10.), ktorý už posunul dramaturgiu do komornej literatúry pre väčšie obsadenie. Slovenskú scénu zastupoval Juraj Pospíšil, ktorého tvorba, žiaľ, v domácich podmienkach už za jeho života nezaslúžene ustúpila do úzadia. Druhým pilierom dramaturgie bol Leoš Janáček. V spojení s niektorými kompozičnými tendenciami Juraja Pospíšila vznikla pôsobivá línia skladieb typu „suita, concertino, cyklus“, ktoré striedavo oscilovali okolo obsadenia pre hlas (Helga Varga Bach), cimbal (Enikő Ginzery), dychové aj sláčikové nástroje (Jan Souček ‒ hoboj, Jan Hudeček ‒ fagot, Ronald Šebesta ‒ klarinet, Jan Musil ‒ lesný roh, David Danel, Juraj Tomka ‒ husle, Peter Dvorský ‒ viola), ktoré dopĺňal Ivan Šiller na klavíri, resp. čembale.
Suita op. 66 pre cimbal sólo Juraja Pospíšila pripomenula, aké hlboké pochopenie nadobudol skladateľ koncom 70. rokov pre nástroj, ktorý bol v tej dobe prevažne spojený s folkloristickými tradíciami. Povýšil ho na moderný nástroj vhodný pre hudobnú reč 20. storočia. Cimbal má schopnosť občas pripomínať zvuk harfy alebo preparovaného klavíra, no najčastejšie ostal cimbalom. Pospíšil bol inšpirovaný vynikajúcou cimbalistkou a pedagogičkou Ludmilou Dadákovou. Nemusel preto „krotiť“ náročnosť harmonických či rytmických formulácií, a tak dala Suita zabrať aj cimbalistke vynikajúcej povesti. V Pospíšilovom Concertine pre čembalo a dychové kvinteto op. 42 (1979) ide o netypické realizovanie neoklasicistickej orientácie na pôde malej koncertantnej formy. Jadrnosť myšlienok, rozšírená tonalita a pregnantný rytmický pôdorys zabezpečili skladbe súdržnosť, pričom kontrast partu čembala a dychovej sekcie má v diele bohaté podoby. Z priebehu Concertina výrazne vystupujú do popredia myšlienkové celky a ich neopočúvané metamorfózy. Pôžitok z niektorých skladieb môže nečakane vzniknúť aj tým, že sú pre nás neznáme.
Kým Pospíšilova tvorba potrebuje uvedomelú podporu, v Janáčkovom prípade je to inak. Mimoriadne zaujímavým dramaturgickým nápadom bolo uvedenie legendárneho klavírneho cyklu Po zarostlém chodníčku, pôvodne zamýšľaného pre harmónium. Keďže zaznel výber v úprave pre cimbal, koncert opäť dostal nový impulz. Pre Enikő Ginzery to bola skutočná lahôdka, lebo hľadanie nových interpretačných vrstiev známej skladby prináša interpretovi potešenie a poslucháčovi zaslúžené vytrženie. Iná nástrojová farba prepožičala mnohým zo známych klavírnych programových scénok nový kolorit. Veľmi príjemným vkladom do dramaturgie bola aj atmosféra Janáčkovho piesňového cyklu Moravská lidová poesie v písních. Z 53 piesní a 26 ľudových balád zaznel výber v pôsobivom stvárnení sopranistky Helgy Varga Bach, ktoré zvýraznilo, aké sú nám tieto výtvory mentálne blízke.
Na záver spomienka na vynikajúce podanie skladby. Janáček: Concertino pre klavír, sláčikové a dychové nástroje. Vtipný myšlienkový arzenál tu poskytuje sólistovi aj ansámblu dostatok inšpirácie na výrazové, štylistické či obrazotvorné postupy, čo napokon všetci dokonale využili. Profesionálne výkony českých a slovenských interpretov na tomto koncerte boli dôkazom súčasného záujmu o sprístupňovanie hudobných hodnôt, ktoré takmer odvial čas...
IL BENE
Takí podobní, a pritom takí rozdielni. Ilja Zeljenka a Juraj Beneš, ktorých kompozície sa stretli na treťom koncerte Ensemble Ricercata (19. 11.), patrili k najvýraznejším slovenským skladateľom svojej generácie. Štyri diela vybrané pre tento program poukazovali na rozdielnosť ich myšlienkových svetov, napriek tomu, že vznikali v časovej blízkosti a ovzduší krajiny a doby, na ktorej absurdné črty obaja nevyhnutne reagovali vo svojej tvorbe.
Začnem od konca, Zeljenkovým Triom pre husle, violončelo a klavír z roku 1975. Na prvý pohľad je to veľmi nesúrodá skladba – jej úvod silne evokuje Šostakoviča (ktorý v auguste 1975 zomrel; ponuré otvorenie diela som pochopil ako Zeljenkov hold ruskému skladateľovi, no môžem sa aj mýliť), jej ďalší priebeh sa však uberá celkom iným smerom. Ide cestou hľadania, pokusov s komponovaním na základe „bunky“ v zlomovom období ‒ z existenčného, ako aj umelecko-štýlového hľadiska. Dielo zaznelo vďaka trojici naozaj povolaných interpretov, Ivanovi Šillerovi, Milanovi Paľovi a Balázsovi Adorjánovi, no buď sa človek nechal naplno vtiahnuť zahmlenou šostakovičovskou alúziou v úvode, alebo „bunečným“ konštruktivizmom, podľa mňa však sotva oboma súčasne.
Kam Zeljenkova práca s bunkou dospela o takmer 15 rokov neskôr, dokumentuje jeho klavírna Sonáta č. 4 venovaná 17. novembru 1989. Ivan Šiller stál pred nie práve ľahkou úlohou – skĺbiť mimoriadne fragmentárny materiál jednočasťovej kompozície do dramaturgicky účinného celku. Zdá sa mi, že sa mu to podarilo; fragmentárnosť sa ukázala ako zaujímavá črta skladby, umožňujúca klaviristovi na malých plochách koncentrovať napätie a nechať akoby „pod lupou“ vyznieť sled hudobne zaujímavých nápadov. Najbezprostrednejšie zapôsobili punktualistické momenty a tiež dialogické pasáže medzi rôznymi registrami nástroja, ktoré Šiller skvelým spôsobom diferencoval dynamicky aj artikulačne. A vďaka tomu, že väčšina obecenstva sedela na pódiu, bolo zaujímavým zážitkom sledovať prácu klaviristu aj vizuálne.
Juraj Beneš mal, podobne ako Zeljenka, tendenciu „hrať sa“ a v hudbe dávať najavo svojský humor. Ten Benešov má však ľahko francúzsky nádych, inklinuje k dada, k svetom Satieho, Jarryho či Viana. For Instance Black Pony pre sólový basetový roh je jednou z takýchto hier. Záhadný názov, vytvorený ťahaním anglických slov z klobúka, akoby odrážal štruktúru skladby. Tá je plná „odcudzených“ klasicistických kadenčných formúl a interpreta potrápi krkolomnými intervalovými skokmi. Páčilo sa mi, že Ronald Šebesta ju podal tak „civilne“; bez snahy o ďalšie (zbytočné) akcentovanie jej ľahko absurdného naturelu… Veľmi osviežujúco zapôsobila Musique pour Grock no. 3 z rovnakého roku ako Zeljenkovo trio, hoci charakterovo veľmi odlišná. Aj tu boli (v záveroch častí) parodicky vyznievajúce kadenčné floskuly, mnoho (najmä rytmickej) klauniády, pohrávanie sa s banalitou tonality, no zároveň anticipácia niektorých čŕt prichádzajúcej „postmoderny“. A taktiež veľa hľadania – nového kurzu, nových spôsobov vyjadrovania, novej paradigmy po odznení masívnej vlny povojnovej avantgardy. Milan Paľa, Peter Dvorský (viola) a Balázs Adorján sú temperamentom veľmi odlišní umelci. Benešovi to však nijako neuškodilo a výsledok bol príťažlivý – o to viac, že príležitostí počuť túto hudbu naživo naozaj nie je veľa.
Kurtág namiesto Ligetiho
Niekedy sa stáva, že zmena programu z technických príčin môže mať veľmi zaujímavé dôsledky. Práve to sa prihodilo na poslednom koncerte Ensemble Ricercata uplynulej sezóny. Pôvodne mala zaznieť Ligetiho ikonická Musica ricercata a rad premiér ňou inšpirovaných skladieb slovenských autorov. Technické príčiny znamenajú, že niektoré z partitúr neboli odovzdané načas, prípadne vôbec... No návštevníci Veľkého koncertného štúdia rozhodne neprišli v piatok 12. 12. nadarmo.
Členovia rezidenčného súboru prejavili značnú dávku flexibility a ponúkli hodnotný program, zostavený akoby „na kľúč“ – pokojne to mohol byť ďalší riadny koncert jesenného cyklu. Györgya Ligetiho nahradil jeho krajan, generačný druh a menovec Kurtág, doplnili ho Juraj Beneš, Salvatore Sciarrino a Anton Webern, každý dvoma dielami, a vznikla efektná, na kontrasty, ale aj súvislosti bohatá dramaturgia. Bohatosť zaručovalo aj interpretačné obsadenie: Milan Paľa, Ivan Šiller, Helga Varga Bach, Enikő Ginzery a Ronald Šebesta (menujem v poradí, v akom ich mohli vidieť poslucháči usadení na pódiu). Zaznievali buď monologické (sólové), alebo dialogické (určené pre rôzne kombinácie z ponúknutých možností – husle, klavír, soprán, cimbal a klarinet) skladby, väčšinou kratšieho trvania. Aj to predstavovalo jednu z dramaturgických polarít a pomáhalo udržiavať napätie.
Ak je reč o polaritách, tie najvýraznejšie som – z hľadiska skladateľského myslenia – vnímal medzi Kurtágom a Sciarrinom. Kurtág podľa mňa nachádza zdroje svojich hudobných myšlienok aj spôsoby ich formulácie v ľudskej reči – rovnako vo vokálnych aj inštrumentálnych kompozíciách, čo ho približuje k skladateľom typu Janáčka, Bartóka či Musorgského. Sciarrino pracuje s materiálom abstraktnejšie, akoby bez bežne chápanej expresivity a bez zjavných referencií, ktorými je Kurtágova hudba priam presýtená, sústreďuje sa na fenomén zvuku v jeho najjemnejších variáciách. Obaja sa radi pohybujú na hranici ticha, ich „šepot“ vyžaduje od poslucháča absolútnu sústredenosť. A práve to umožňuje forma prezentácie hudby, kedy hráči a poslucháči sedia takpovediac zoči-voči, úplne dokonale. Sciarrinove Let Me Die Before I Wake pre klarinet a Per Mattia pre husle boli labužníckymi „ochutnávkami“ nežne chvejivého zvuku oboch nástrojov, oproti nim stáli sólové diela maďarského autora – Jelek, játékok és üzenetek (Znamenia, hry a posolstvá) pre husle a Szálkák (Triesky) pre cimbal, fragmentárne miniatúrky geniálnym spôsobom zachytávajúce určitý nápad či kompozičný postup a vytvorené s originálnym citom pre komorný štýl. Dúfam, že členovia súboru v budúcnosti ponúknu aj ďalšie časti (violové, violončelové, triové...) z Jelek. Ďalšiu polaritu tvorili výber z Benešových Haiku pre soprán a cimbal a Kurtágove József Attila-töredékek (Fragmenty z Attilu Józsefa) pre soprán sólo. Kým v Benešovom prípade je nezrozumiteľnosť textu v pre nás exotickej japončine „súčasťou hry“ a autor s ním pravdepodobne pracuje ako so zámerom, mám pocit, že u Kurtága neznalosť maďarčiny poslucháča ochudobňuje o dôležitú časť zážitku. Napriek tomu si myslím, že v podaní Helgy Varga Bachovej zazneli pôsobivo a autenticky. Zaujímavosťou boli Benešove Dialógy pre cimbal a klarinet, presnejšie úvodný fragment zamýšľaného cyklu, ktorý už ťažko chorý skladateľ nedokončil. Napriek tomu z nich vyžarovala energia naznačujúca, že vôbec nechceli byť labuťou piesňou, ale skôr začiatkom niečoho nového...
Vynikajúco sa vydaril záver. Ivan Šiller predniesol neveľmi frekventovaný Kinderstück Antona Weberna. Dvanásťtónová hudba pre deti (!), no prečo nie. Webernove súzvuky – podobne ako v jeho skvelých Štyroch kusoch pre husle a klavír op. 7 – pôsobili pod klaviristovými rukami priam „klasicky“ čisto a krásne. Okrem toho boli rytmika a klavírna sadzba tejto skladbičky príčinou spektakulárneho efektu – Šillerove ruky nad klaviatúrou doslova tancovali v akejsi bizarnej, v pozitívnom zmysle udivujúcej pantomíme. Výber z Kurtágových Hier v autorizovanej verzii pre cimbal a klavír nemohol byť lepšou voľbou na koniec. Pes menom Bogáncs, Hádka či V polospánku sú skladbičky notované na jednej-dvoch stránkach a ich originálny humor je bytostne ľudský a zároveň nesmierne muzikálny. Ostáva mi poďakovať dotyčným autorom, že svoje nové diela nedodali včas, a tešiť sa na premiéry niekedy v nasledujúcej sezóne...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.