Plus jeden deň
Pätnásty ročník festivalu NEXT mal netradične o jeden deň viac. Prvý večer sa odohral vo FUGE a bol v súlade s jej dramaturgickým profilom (aj „továrenským“ charakterom priestoru) orientovaný viac na industriálnu hudbu, dark ambient či breakcore, hoci obmedzenia v tomto duchu sa vystupujúcim určite nekládli.
Program bol pomerne pestrý – zahŕňal všetko od prepájania zvukovej zložky s vizuálnou, cez čistú elektronickú improvizáciu až po scénickú akciu. Z predvedených setov ma zaujali najmä prvé tri. Tomáš Sedláček, multimediálny umelec z Brna, predstavuje zaujímavý prípad uplatňovania filozofie DIY. Improvizované elektronické ruchy prepája pomocou podomácky zostrojeného softvéru s osciloskopom, čím vzniká animácia v reálnom čase, reagujúca na práve vytváranú hudbu. Princíp vizualizácií, aké ponúka napríklad Windows Media Player, no bez jeho gýčovitej banality, vo svojej geometrickej strohosti a jednofarebnosti surový a priamočiary, práve tak, ako spoluznejúca minimalisticky poňatá (najčastejšie jedno- alebo dvojvrstvová) ruchová produkcia. Zvukovo omnoho pestrejšie vyzneli Vritti, ktorí predviedli, že čistá improvizovaná elektronika (aj bez animácie) môže stále pôsobiť expresívne, akčne a nápadito. Asi najväčší rozruch v stredu večer spôsobil nemecký performer Anton Kaun alias Rumpeln. Drsnú noiseovú nádielku sprevádzali zaujímavo spracované videosekvencie a akrobatická performancia s výrazne deštruktívnym nádychom. Podobná ako na predstaveniach nášho Samča, brata dážďoviek, no extrémnejšia, pustošivejšia, zároveň však kontrolovaná a v istom ohľade vypočítaná na efekt. Kaunove pohyby pripomínajúce súlož s pracovným stolom, na ktorom mal položené elektronické zariadenia, by podľa očakávaní mali vyvrcholiť ich následnou deštrukciou. K tomu samozrejme nedošlo; pod maskou excesívneho výtržníctva sa skrýva intelekt cieľavedomého umelca...
Trocha inštrumentálnejšie
Na rozdiel od prvého večera bol štvrtok, usporiadaný už klasicky v priestoroch A4, zameraný na prítomnosť inštrumentálnej zložky. Možnosti prepájania viac-menej tradičných nástrojov (a viac-menej konvenčných techník hry) s elektronikou sú takmer nevyčerpateľné, nie vždy však musia byť zárukou inovatívneho a zaujímavého výsledku. V tomto duchu som vnímal aj štvrtkový večer.
Na projekt The Blessed Beat prešovského gitaristu Davida Kollara, známeho ďaleko za hranicami experimentálnej scény, a jeho dvoch talianskych hostí Paola Raineriho (trúbka, krídlovka) a Simoneho Cavinu (bicie, elektronika) možno nazerať z dvoch rôznych uhlov. Na jednej strane mohli dlhé atmosférické plochy, tonálne ukotvenie, pravidelný beat a prvky jazzového vokabulára pôsobiť (obzvlášť pre pravidelných návštevníkov NEXTu) príliš umiernene a snáď aj trocha anachronicky, vzhľadom na iné žánrové oblasti, ktorým sa Kollar bežne venuje, však predstavovali pozitívny odklon. Reakcia publika bola jednoznačne priaznivá.
Z trocha iného súdka bol projekt Ukamau známej veličiny domácej experimentálnej scény Georgyho Bagdasarova. Bezprostredný dojem zo začiatku jeho sólového vystúpenia by sa dal metaforicky opísať ako nečakané stretnutie s dinosaurom, ktorý prehltol Peppera Adamsa aj s barytónsaxofónom… Animálne zvuky vrčivého spodného registra tohto nástroja, prehnané cez sériu efektových krabičiek, tvorili spleť dronov, diferenčných tónov a akustických rázov, ktoré dopĺňalo stroboskopické blikanie. S takto obmedzenými prostriedkami je skutočne veľkým umením pokryť približne trištvrtehodinový priestor. Bagdasarovovi sa to však prevažne darilo, výsledný tvar tvoril zmysluplný, hoci percepčne vyčerpávajúci celok.
K atribútom predstavenia The Blessed Beat mal v istom zmysle blízko aj set dvojice KTL. Peter Rehberg (elektronika) a Stephen O’Malley (gitara) postavili pred publikum veľmi pozvoľna rozvíjanú zvukovú „stenu“. Tá, napriek tomu, že z pódia sa lial zvuk sprostredkovaný hradbou gitarových komb (štuple do uší boli nevyhnutnosťou), nemala vyslovene noiseový charakter. Rozvíjanie sa dialo v harmonickej rovine, bolo možné jasne rozoznávať tonálne, prevažne temné molové akordické štruktúry. Podľa mňa nešlo o zásadne inovatívny koncept, jeho hodnota spočívala skôr vo fyzickej sile, ktorá poslucháča jednoducho pritlačí k stoličke a nedovolí mu vstať.
Z tohto rámca sa celkom vymykal projekt Soft Revolvers mladej Kanaďanky menom Myriam Bleau. Jej vybavenie pozostávalo zo štyroch diskov (svojpomocne vyrobených „vĺčikov“ vybavených pohybovými senzormi a osvetlených LED diódami) položených na drevenom stole a počítača. Rozkrútením diskov sa spúšťali a upravovali vopred pripravené samply a menila sa intenzita osvetlenia. Spočiatku to vyzeralo ako nezáväzné pohrávanie sa s technickými kuriozitkami a vzbudzovalo isté pochybnosti, či z neho môže vzísť nejaká hudobne (či inak) funkčná a zaujímavá štruktúra či dokonca forma. Bleauovej databanka však obsahovala dostatočné množstvo rôznorodého materiálu (glitch, drone, ľudská reč, zvuky gramofónov a pod.), jej hra, ktorej vďaka snímaniu webkamerou a prenášaniu obrazu rozsvecujúcich sa a zhasínajúcich tanierov na premietacie plátno nechýbala atraktívna vizuálna dimenzia, však postupne vytvárala ucelené pásmo s pôsobivou dramaturgiou. Jej výsostne minimalistický koncept, v istom zmysle jemne parodujúci dídžejskú kultúru, dokázal diváka hypnotizovať, očariť a udržať jeho pozornosť až do konca. Z technologického, hudobného, výtvarného aj performatívneho hľadiska išlo o jeden z vrcholov festivalu.
Najlepšie na začiatok
Po kvalitnom štvrtkovom programe bola na piatok prichystaná ďalšia nádielka zvukového dobrodružstva. Lineup zaručoval diverzitu a utvrdil ma v presvedčení, že toto nebude len „tradičný“ noiseový večer, snažiaci sa utopiť publikum v decibelovej polievke bez chuti. Moju pozornosť upútalo už prvé meno v bulletine, austrálsky hudobník, vynálezca a „hybrid media artist“ Adam Donovan so svojou hudobno-robotickou „šou“ Psychophysics Machines. Netušil som, že kým sa dostane k slovu, bude to „chvíľu“ trvať... Samozrejme, zvykom býva, že do sály sa dostanete o niečo neskôr, ale v ten večer „posunutie“ programu prekročilo všetky moje nesmelé očakávania. V každom prípade, s hladom rastie chuť a aj moje očakávanie niečoho naozaj zaujímavého naberalo na intenzite... A dočkal som sa – v sále nás vítal Donovan a jeho „hudobné mašiny“ – roboti. Najväčší z nich, ktorý fungoval na princípe centrifúgy, zasahoval až do hľadiska, ktoré muselo byť podľa toho upravené. Hneď na začiatku jedna návštevníčka koncertu o tohto robota zavadila, vychýlila ho z rotácie a dodala mu aj pohyb po vertikále, čo samozrejme zmenilo výsledný zvuk (nečakaný interaktívny prvok).
Na tomto koncerte sa však sedieť ani nemalo a keďže roboti boli rozmiestnení v priestore, zážitok z vnímania sa dal tvarovať prechádzaním sa medzi nimi (k čomu boli aj diváci-poslucháči vyzvaní). Donovan tu naozaj redefinoval podobu priestorového zvuku a umožnil prítomným prechádzku po sónickej galérii, kde sa bolo aj na čo pozerať (ako uvádza jeden z komentárov na jeho webovej stránke: „Je to ako 3D kino pre uši.“). Roboti vyzerali naozaj dômyselne a určite neboli iba jednoduchými hračkami. Decibelová úroveň tohto setu sa pohybovala takmer na prahu vnímania, čo sa mnohým skalným návštevníkom týchto priestorov nemuselo pozdávať – tu je zriedkakedy ticho. Teraz sa sálou zakrádali zvuky noci, svišťanie vzduchu a jemné plochy šumu. Keďže však set začal s hodinovým meškaním, niečo po pol deviatej sa aj skončil. Je to určite škoda, iste bolo namáhavé robotov v priestore rozostaviť a nakonfigurovať, nehovoriac o tom, že niečo podobné sa tak často nevidí.
Po krátkej pauze zaujal miesto na pódiu „klasik“ domácej scény elektronickej hudby Michal Lichý so svojím projektom Urbanfailure. Obalený do dymu z parostroja (ktorému sa nevyhlo ani publikum) odohral za sprievodu videoprojekcie (stromy v infračervenej fotografii) kvalitný koncert podľa očakávaní. Zo svojho „elektronického stolčeka prestri sa (!)“ dokázal vygenerovať obligátne kopance do hrude a „áštvorkovské“ zemetrasenie, vďaka ktorému sa YMCA už tradične otriasala v základoch. Zvukovo zaujímavý a značne dekonštruovaný set určite mnohých potešil a hlavne vykompenzoval hlukový deficit z predchádzajúceho koncertu.
Tomu zasa trochu pridal Eduardo Raon, ktorého hlavným nástrojom bola harfa, ale najväčší dôraz jeho vystúpenia bol na programovosti a (možno trochu mravoučnej) výpovedi, o ktorej sme sa mohli viac dozvedieť vďaka prospektu rozdávanému pri vstupe. Raon používal pri hre na harfe aj sláčik a rôzne objekty, čím jej dodával špecifickú zvukovosť, no jeho hra bola naozaj skôr len sprievodom pre videoprojekciu. On the Drive for Impulsive Actions sa zaoberalo impulzívnymi reakciami, hmyzom, smiechom či zívaním. Je potrebné dodať, že tu išlo o dielo, ktoré sa dalo asi najlepšie vnímať po prečítaní spomenutého prospektu a pochopení kontextu, inak mohlo mať iba polovičný efekt. Myšlienka určite zaujímavá, predvedenie tiež, ale stále som mal dojem, že sa to trochu vymyká očakávaniam publika, ktoré sa cíti doma skôr na inej pôde. To všetko mal napraviť headliner večera, anglické zoskupenie Emptyset, za ktorým stoja James Ginzburg a Paul Purgas. Teraz vystúpili v triu a dopriali si aj atmosféru dotvárajúcu videoprojekciu (tento večer takmer obligátnu). Avšak ich hudba určite nebola tým, na čo by sa oplatilo čakať. Spoveď troch introvertných ušných mäsiarov, uzavretá v basovom spektre vôbec nebojovala so stereotypom, nepriniesla žiadne zmeny, akoby žila len vo svojom mikrosvete. Očakávania boli určite väčšie, ale na dorazenie už dosť neskorého koncertného večera to stačilo. See you Next time.
Hlukový konceptualizmus
Mať plný zážitok z posledného večera vyžadovalo od návštevníkov schopnosť striedavo sa naladiť na dva diametrálne odlišné princípy generovania hudobného materiálu. Tým nemyslím rozdiely v použitých technológiách, ale skôr v spôsoboch myslenia, prístupov k tvorbe. Na jednej strane to bol hlukový konceptualizmus, princíp fyzickou silou pôsobiacej hlukovej „steny“, na druhej strane zasa omnoho štruktúrovanejší, detailný, intelektuálne riadený kompozičný/improvizačný proces.
Do prvej kategórie celkom výhradne spadal český Opening Performance Orchestra. Koncept cyklu Fraction Music je založený na recyklácii (a deštrukcii) „nájdeného“ zvukového materiálu, z ktorého podľa slov tvorcov neostanú „žiadne melódie, žiadne harmónie, žiadne rytmy“. Výsledkom je veľmi pomaly variovaná hluková masa, ktorú skvelým spôsobom dotvára dramatický čiernobiely vizuál. Ten prechádza od pohybujúcich sa zvislých čiar cez typografickú abstrakciu (tak trocha „ikedovské“ zahltenie percepčného aparátu nadmierou nespracovateľných dát), ktorá sa napokon mení na čierny podklad pre lineárnu abstrakciu, akoby náčrty mrakodrapov v imaginárnom veľkomeste – všetko s ohromnou rýchlosťou a hustotou. Zážitok z kombinácie vizuálnej a sluchovej zložky by sa dal prirovnať k trištvrtehodinovej ceste fantastickým aerodynamickým tunelom. Pôvodný zvukový materiál som nedokázal identifikovať; vytiahnuť štuple z uší by bolo podobným bláznovstvom ako vopchať hlavu do motora prúdového lietadla...
V neporovnateľne odlišných dimenziách sa pohybovala hra Liz Allbee (trúbka) a Anthey Caddy (violončelo). Inštrumentálna (hoci výrazne elektronicky manipulovaná) improvizácia priniesla „hudbu noci“ s veľmi sústredeným konceptom aj výrazovým obsahom, ktorému obe performerky nedovolili skĺznuť do nekontrolovaných afektov a s nimi spojených hráčskych klišé. Mám však pocit, že táto kontrolovanosť oberala ich hudbu o momenty prekvapenia, aké poslucháč v týchto situáciách prirodzene očakáva.
Na prekvapenia bohatšia bola hra švédskeho dua pantoMorf (Palle Dahlstedt a Per Anders Nilsson). Ich vybavenie pozostáva zo zdrojov zvuku (oscilátory), panelov s tlakovými senzormi (ovládajú nimi 14 rozličných parametrov znejúceho tónu) a kontrabasových zosilňovačov. Sedia oproti sebe, okrem zosilňovačov nepoužívajú ozvučovaciu aparatúru, aby mohli (oni aj diváci) počuť, čo práve robí ten druhý, a reagovať. Na svojich nástrojoch hrajú ako akustickí hudobníci, všetko robia v reálnom čase, bez prednahratého materiálu, bez počítačov. Ich dravý a bizarný „ping pong“ prekvapil najmä neobyčajnou pestrosťou zvukov generovaných z toho istého zdroja a v nejednom okamihu aj príjemne pobavil – pri pohľade na dvoch akčne hrajúcich (sa) pánov, pripomínajúcom karikatúru virtuóznej „akrobacie“ klasických alebo jazzových hudobníkov.
Rashad Becker, nemecký hudobník a renomovaný zvukový inžinier, ktorému pripadla česť uzatvoriť jubilejný ročník, pracoval s bohatším technologickým arzenálom, a to veľmi cielene. Jeho set bol premyslenou kompozíciou vytváranou v reálnom čase. Premeny sónických parametrov, konfrontácie niekoľkých (vždy navzájom odlíšiteľných) vrstiev materiálu, budovanie hudobnej formy – to všetko bolo veľkou expozíciou aj rozvedením súčasne a z môjho pohľadu apelovalo v prvom rade na intelektuálnu stránku vnímania.
NEXT okrem vystúpení ponúkol aj tzv. NEXTalks, rad prezentácií a rozhovorov s hosťujúcimi umelcami, ktorí predstavovali technológie, ale aj svoje esteticko-filozofické koncepcie a náhľady, prednášku Pavla Klusáka o histórii a aktuálnom dianí v oblasti improvizovanej hudby či performanciu mladých programátorov združených pod lapidárnym názvom Kolektiv a pracujúcich s live codingom, no v prvom rade príjemnú, takmer familiárnu atmosféru. Ako obvykle...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.