Najprestížnejšie festivalové podujatie na východnom Slovensku sa dočkalo malého jubilea: májový zhustený sled koncertov sa konal už po šesťdesiaty raz, a tak aj fanfára na počesť Košickej hudobnej jari od Jozefa Podprockého znela na otváracom koncerte o čosi slávnostnejšie. Počet koncertov bol tiež o čosi vyšší a presiahol desiatku. Navštívil som šesť predstavení, z toho štyri orchestrálne a dve komorné.
Indjić a Rachmaninov na úvod
Otvárací koncert v Dome umenia (16. 4.) sa dramaturgicky pohyboval v minulom storočí. Na úvod zazneli Spomienky Jána Cikkera, dielo, v ktorom sa vo veľmi osobnom zafarbení odzrkadľujú reminiscencie týkajúce sa prírody, lásky ale aj vojnových hrôz. Za dirigentským pultom stál šéfdirigent Štátnej filharmónie Košice Zbyněk Müller a vzbudzoval dojem nanajvýš dôverného vzťahu s Cikkerovou partitúrou. Zložité polyfonické pletivo i nežné kantabilné úseky mali strhujúcu výrazovú silu, meditatívne polohy ponechali priestor aj pre fantáziu poslucháčov. Orchester sa vhodne vyrovnal s rôznymi úskaliami partitúry, a tak prvá skladba na festivale vyznela optimálne. Pokračovalo sa Mauriceom Ravelom a jeho Klavírnym koncertom G dur op. 88. V úlohe sólistu sa predstavil v Košiciach nie neznámy klavirista s veľkým medzinárodným renomé Eugen Indjić. Ak som od neho očakával intenzívne tvarovanie raz iskrivo hravých, takmer bartókovských, inokedy nokturnovo postromantických línií, Indjić nesklamal. „Úradoval“ s dokonalou virtuozitou, vďaka ktorej ideálne vyznela ironická odľahčenosť Ravelovho koncertu. Aj spoluprácu s orchestrom možno hodnotiť ako vynikajúcu a výsledok ako priam elektrizujúci. Majster Indjić dokonca neprejavil ani trochu akademickosti (v súvislosti s jeho vekom a skúsenosťami trochu aj očakávateľnej), ale o to viac sviežosti, spontaneity a v prípade potreby aj zasnenej nehy.
Stredobodom večera bola Druhá symfónia Sergeja Rachmaninova. Autor ju venoval svojmu učiteľovi Sergejovi Tanejevovi a úspešná premiéra mu navrátila sebadôveru po neprijatí prvej symfónie. Len sporadicky som mal pocit, že ide o novo naštudované dielo, ktoré košickí filharmonici dovtedy zrejme nehrali. Veľkými dirigentovými devízami boli jednotný ťah a prudká expresivita, ktorými „hnal“ monumetálnu, približne 50 minút trvajúcu symfóniu k úspešnému zavŕšeniu. ŠfK sa s dielom identifikovala optimálne, vďaka čomu zaznelo s vydarenými gradáciami, s adekvátnym stvárnením kontrastov. Košické publikum Rachmaninova prijalo s nadšením.
Annuntiatio
Súčasnú slovenskú tvorbu na KHJ reprezentovala premiéra skladby Lukáša Borzíka s názvom Annuntiatio for orchestra. Na úvod programu sa dostala 23. 4. Vnútornou inšpiráciou diela boli dva fragmenty z Nového zákona, konkrétne prológ z Jánovho evanjelia a úryvok zo Zvestovania Panne Márii z Lukášovho evanjelia. Podľa skladateľových slov ho počas komponovania sprevádzali hlboká bázeň, radosť i vďačnosť. Viedli jeho kroky pri hľadaní hudobných obrazov, ktorých znejúca podoba je však len nepatrným odleskom krásy Nepochopiteľného. Skladba zapôsobila naozaj hlboko duchovne, čo svedčí aj o tom, že latentné zvukové štruktúry dostali vďaka kompetentnej interpretácii presvedčivé tvary. Dirigentom večera bol Stanislav Vavřínek a koncert bol venovaný vlastne Jeanovi Sibeliovi a 150. výročiu jeho narodenia. Po Borzíkovi nasledoval teda už len Sibelius, najprv suita z hudby k divadelnej hre Kráľ Kristián II. op. 27. Tento málo známy klenot fínskeho neskorého romantika z roku 1898 v sebe nesie ešte skoršie vrstvy Sibeliovho štýlu a zväčša sa sústreďuje na kontemplatívne výrazové sféry. Vavřínkovi sa podarilo odhadnúť priliehavé tempá a naplno sa ponoriť do zvláštnej Sibeliovej poézie, hudba získala precízne a zároveň dynamické kontúry, nehovoriac o podmanivej spevnosti pomalých častí.
Po prestávke nasledoval Husľový koncert op. 47, jedna z najpopulárnejších a najčastejšie hrávaných kompozícií autora. Návštevníci však museli byť sklamaní, pretože do Košíc neprišla očakávaná, mnohými úspechmi ovenčená Sophia Jaffé; oficiálne sa hovorilo o ochorení. Namiesto nej usporiadatelia narýchlo zohnali mladého ruského huslistu Sergeja Malova. Porovnávanie nie je nemiestne, pretože Jaffé hrala v Košiciach ten istý koncert pred niekoľkými rokmi. Malov síce preukázal nezanedbateľné technické dispozície, ktoré mu dovolili priam virtuózne excelovať, zato s plnosťou a zvučnosťou jeho tónu to už nebolo také ideálne. Orchester ŠfK bol pripravený vynikajúco a občas nad sólistom dominoval – dokonca aj tam, kde by podľa notového zápisu nemusel. Sympatický bol však Malovov entuziazmus a jeho jemné, filigránske stvárnenie kapricióznych úsekov sólového partu. Sibelius vyznel v Košiciach bravúrne a rapsodicky, s energicky temperamentnou „polonézou polárnych medveďov“ v 3. časti. Vavřínek suverénne zlaďoval sólistu s orchestrom a ich spolupráca zniesla aj prísne kritériá.
Hosťujúci Žilinčania
Keďže zahraničné orchestre sa pre obmedzený rozpočet na KHJ neobjavujú, navštívil 27. 4. Dom umenia Štátny komorný orchester Žilina pod taktovkou britského dirigenta Simona Chalka. V prvej polovici vystúpenia sa snúbila osvedčená klasika s argentínskym tangom. Malá nočná hudba Wolfganga Amadea Mozarta patrí k dielam, ktoré (alebo aspoň jeho začiatok) poznajú široké vrstvy obecenstva a pri ktorých recenzent vždy zbystrí uši. Chalk k partitúre pristúpil s ráznym gestom rudimentárnej spontaneity, ktoré „nakazilo“ aj ŠKO. Jemnejšie sféry mozartovského pôvabu však v tento večer ostali ukryté pod povrchom; navyše tempová vyrovnanosť nepatrí k najsilnejším stránkam dirigenta. Z hľadiska zvuku možno v hre ŠKO vyzdvihnúť homogenitu a vyváženosť, no napríklad z hľadiska dynamickej diferencovanosti by som očakával viac. Táto Malá nočná hudba sa širšiemu publiku iste páčila, ale pre fajnšmekrov nevybočila z priemeru... „Inú kávu“ ponúkol Dvojkoncert pre gitaru, bandoneón a sláčikový orchester Ástora Piazzollu v podaní Miriam Rodriguez-Brüllovej (gitara) a Alexandra Yasinského (akordeón). Smutná, na hrane moderny balansujúca nostalgia veľkého tangového mága je zaručeným úspechom a vítaným osviežením. Tak ho poňali aj sólisti, ktorí muzicírovali vo vzácnom porozumení a rovnako dobre komunikovali aj s orchestrom. Tento „bonbónik“, a najmä jeho 3. časť (prvé dve boli skôr „netangové“), padol vhod tentokrát redšie obsadenému auditóriu a do bufetu sa išlo v povznesenej nálade. Po prestávke zaznela Symfónia č. 1 C dur Georgesa Bizeta, relatívne nekonfliktná, bezstarostná majstrovská skladba, plná ohnivosti, ale aj lyrickosti a nehy. Chalk a ŠKO kládli dôraz na temperament a výrazovú integritu, no už menej na nevyhnutné kontrasty a nuansovanie v oblasti dynamiky a agogiky. Ich hra bola veselá a oduševnelá, ale málo premyslená, stavebne málo zvrásnená.
Pocta astronómovi
Koncert venovaný pamiatke M. R. Štefánika sa uskutočnil 7. 5. a jeho prvú časť vyplnila opäť Mozartova hudba, tentokrát Symfónia č. 41 C dur KV 551, „Jupiterská“. Taktovky sa ujal Tamás Gál z Maďarska. Predvedenie tejto prekrásnej a náročnej skladby sa stretlo s viacerými ťažkosťami ‒ poslabšou homogenitou zvuku, občasnými neistotami a menej zrozumiteľnými (ľudovo povedané „šmírovanými“) úsekmi. Na druhej strane však Gálovi a ŠfK nemožno uprieť vhodne zvolené tempá, koncíznu výstavbu a rozhodnosť. No 2. časť, Andante cantabile, znela príliš rýchlo, málo lyricky a bez fantázie a v 3. časti som postrádal preduchovelý pôvab. Veľkou výzvou pre hudobníkov je fúgová 4. časť, ktorej v podaní Gála a ŠFK síce nechýbala patričná vehemencia, žiadalo sa však väčšej precíznosti polyfónie a uvoľnenejšieho vzletu.
V druhej polovici koncertu sa publikum dočkalo naozajstného monumentu: na programe bola suita Planéty op. 35 Gustava Holsta. Ide o najznámejšie (a vlastne jediné všeobecne známe) dielo anglického skladateľa, ktorý sa v dobe vzniku živo zaujímal o astronómiu a astrológiu; iróniou osudu je, že po dokončení Planét autor opustil vieru v astrológiu a už nepísal v podobnom duchu, i keď to od neho žiadalo obecenstvo. Dielo má 7 častí (Zem medzi nimi nie je, podobne ako Pluto, ktoré objavili neskôr) a názvy planét sú spojené s charakterizujúcimi prívlastkami. Suita je takmer hodinovým kolosom kladúcim vysoké nároky na orchester i dirigenta. Obsahuje obrovské spektrum nálad a narába s veľkou množinou farieb mohutne obsadeného orchestra. Interpretácia sa podarila na jednotku: bola koncízna, energická, diferencovaná a vhodne sprostredkovala posolstvo jednotlivých častí. Už v úvodnej časti Mars ‒ Posol vojny zavládla v Dome umenia hrozivo intenzívna atmosféra, podporovaná prudkým rytmickým ostinatom. Naopak, vo Venuši prevládali poetické sóla dychových nástrojov, Jupiter – Posol veselosti bol naplnený oslobodzujúcou silou tanečnosti a humoru... Počas koncertu sa aj premietalo: v spolupráci s Hvezdárňou a Planetáriom CVČ Domino mohli ľudia sledovať videoprojekciu na plátne. Premietané obrazy však nie vždy korešpondovali s aktuálnou planétou a bez náležitého vysvetlenia publikum neraz nevedelo, čo vlastne sleduje...
Komorné koncerty
Jeden z komorných koncertov dal priestor aj sláčikovému kvartetu: 14. 5. vo Východoslovenskej galérii vystúpilo Moyzesovo kvarteto. Ostrieľaní harcovníci priniesli zaujímavý až objavný program. Koncert odštartovalo uvedenie jedného z raných kvartet W. A. Mozarta, a síce Sláčikového kvarteta G dur KV 156. Skladbe nechýbal šmrnc, rozhodnosť a dôvtipné tvarovanie fráz; iba éterickej mozartovskej gracióznosti som očakával viac. Nasledoval Alexander Moyzes so svojím Sláčikovým kvartetom č. 4 op. 84, ktoré nesie podtitul „Venované kvartetu môjho mena“. Moyzesovo kvarteto ho premiérovo uviedlo v roku 1985, nedlho pred autorovou smrťou. Dielo síce koketuje s odkazom vrcholného romantizmu, ale obsahuje aj množstvo pre skladateľa typických prvkov v melodike, metrorytmike a harmónii. Vášnivé, neraz zložité polyfonické línie a výpovede sa stretli s hlbokým pochopením telesa, ktoré kompozícii vzdalo akúsi posvätnú úctu, čím sa len umocnil zážitok poslucháčov. Koncert uzavrela tá najčistejšia, najrýdzejšia romantika: Antonín Dvořák a jeho Cypřiše, transkripcia pôvodného piesňového cyklu na básne Gustava Pflegera Moravského, ktorý je odrazom autorovej lásky k Josefíne Čermákovej. Kvarteto obsahuje 12 „piesní“, väčšinou ide o pokojné lyrické kusy, iba miestami Dvořák zachádza do dramatickejších polôh. Interpretáciu Moyzesovho kvarteta možno označiť za adekvátnu a empatickú, premyslenú a citovo bohatú; niektoré lyrické piesne však mohli byť viac reflexívne, meditatívne. Čo však tomuto telesu nechýba ani trochu, je efektívne dávkovaný, dravý temperament. Nehovoriac o ideálnej súhre, no po 40 rokoch spoločného fungovania to nie je žiadne prekvapenie...
Deviata na záver
Záverečným akordom tohtoročnej KHJ sa stal Slávnostný koncert k 70. výročiu ukončenia 2. svetovej vojny (17. 5.). Čo priliehavejšie si možno predstaviť, ako Beethovenovu Deviatu! Aby však koncert nebol príliš krátky, na začiatok ešte dramaturgia umiestnila predohru Egmont toho istého majstra. Dirigoval Leoš Svárovský, ktorý je v Košiciach častým hosťom. Jeho Egmont bol dramaticky ostrý a výrazovo vyvážený; vykreslil presvedčivý celok od tragických obrazov po triumfálny záver. Určite však nemožno túto predohru vnímať ako „prípravu“ na Deviatu symfóniu, ktorá v Dome umenia zaznela po dvanástich rokoch. Sviatočný okamih umocnilo aj sviatočné obsadenie: popri orchestri Štátnej filharmónie Košice prišli hosťovať Slovenský filharmonický zbor (zbormajster Jozef Chabroň) a sólisti Adriana Kohútková (soprán), Terézia Kružliaková (alt), József Mukk (tenor) a Peter Mikuláš (bas). Keďže Beethovenov koncept smeruje k finálovému vyvrcholeniu, možno v istom zmysle oddeliť prvé tri časti od poslednej. Interpretácia prvých troch častí bola nanajvýš zodpovedná a niesla znaky kvalitnej prípravy a plnokrvnej muzikality s vhodným nuansovaním rôznorodých hudobných obrazov. Svárovského taktovka bdela nad zmysluplným frázovaním, logickosťou výstavby a poháňala ŠfK k dravej temperamentnosti.
Vyskytli sa však aj problémové miesta: v priezračnej faktúre sa nedalo nič zakryť a dôverní znalci skladby neraz spozorneli pri nepresnostiach v súhre a drobných „asynchróniách“. Čím bolo polyfonické pletivo zložitejšie, tým skôr bolo možné konštatovať určitú neistotu (azda nie jednotlivých hráčov, ale skôr skupín podľa situácií v partitúre). Išlo však len o malé chybičky krásy. Napríklad ako na začiatku Finále („prebudenie zo zlého sna“), keď drevá nastúpili veľmi nepresvedčivo a určite nie vo fortissime. Inak však záverečnú časť možno označiť za strhujúcu, Óda na radosť fascinovala a dvíhala zo sedadiel. Nemalý podiel na tom má SFZ, ktorý dielu dodal nevyhnutné zvukové „grády“; tu však treba podotknúť, že z hľadiska mikroštruktúry (dynamika, agogika) bol zvuk telesa trochu málo diferencovaný. Naopak veľmi senzitívne narábal s mikrodynamikou pri svojom nástupe Ódy na radosť Peter Mikuláš, ktorý podal heroický výkon. Adriana Kohútková, Terézia Kružliaková a József Mukk taktiež presvedčili a ich vokálny vklad do celkového vyznenia Finále bol jednoznačne prínosný. Skrátka, Deviata bola dôstojnou bodkou za jubilejným ročníkom KHJ a pre mnohých elektrizujúcim zážitkom.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.