Od postbopu cez fúziu, free, novú jazzovú pieseň… a naspäť
Je tak málo osobností, ktoré určujú smer vývoja disciplíny. Či je to hudba, výtvarné umenie alebo veda. Všade naokolo sú excelentní hráči, skladateľky, výtvarníci, fyzici, biologičky, filozofi a psychologičky. Ale takých, ktorí vidia za roh, počujú trávu rásť, vymýšľajú nové hry, berú ostatných za ruku a vedú ich do nových ríš intelektuálneho aj telesného vzrušenia (a uspokojenia), je ako šafranu. Pred pár dňami jeden taký jazzový odišiel z tohto sveta. Mal už skoro 80 rokov, no neprejavoval žiadne známky prechodu z tretieho do štvrtého veku…
„Znalci“ Milesa Davisa radi tvrdia, že dokážu vypočítať, koľko revolúcií v jazze priniesol či facilitoval (bebop, cool, modálny jazz, jazzrock…). Podobne môžeme v prípade Chicka Coreu písať pod seba kapitoly jazzu, ktorých bol prinajmenšom pionierom, v mnohých prípadoch rozhodujúcim aktérom a neraz unikátnym vynálezcom. Neboli to také hlučné zmeny paradigmy, ako keď Miles Davis prehadzoval výhybky a zrazu bolo všetko ináč. Boli to skôr etapy osvietenia, keď sa zrazu do jazzového sveta zniesol ako na obláčiku a položil na stôl – pardon, na klavír – niečo, čo bolo vždy dokonalé, pekné, príjemné, iné ako doteraz, a od čoho rýchlo vznikla závislosť. A málokto ho mohol napodobňovať či nasledovať, pretože mu nebolo ľahké stačiť. Tu je pokus o portrét Coreovej geniality v 12 obrazoch, či skôr „obláčikoch“:
Obláčik prvý – hra na nástroji
Ide o dve dimenzie: Prvou je extrémna rytmická precíznosť, čistota tónov a expresivita. Zvýraznili sa zrejme tým, že v rokoch, keď sa na nástrojoch iba učil hrať, presadol aj za bicie a celkom sa mu darilo. Ak v akejkoľvek konštelácii a výraze počúvate Coreu, či už je to freejazz, fusion, alebo postbop, zaplaví vás rozkoš prosto iba z toho, ako Corea rytmicky pulzuje, aký čistý tón tvorí – priezračný, neodšmírovaný. Každý tón je vsadený do času s presnosťou švajčiarskych hodiniek. Po chvíli počúvania je z toho človek ako „napichaný“.
Druhou dimenziou je harmónia. Dokonca aj v Coreovom freejazze či voľnej improvizácii máte pocit, že na vás doliehajú zrozumiteľné a pekné akordy. Abstraktné, ale lahodné. Nedovolí, aby ste sa stratili. Corea mal svoj výrazný klavírny štýl (to je to pravé slovo – sú totiž mnohí výborní klaviristi, no ich štýl by ste nevedeli identifikovať), vystavaný na intenzívnom učení sa od bebopového klavírneho virtuóza Buda Powella.
Obláčik druhý – elektrické klávesy
Po úvodných rokoch spolupráce v jazzovom mainstreame s Mongom Santamaríom, Williem Bobom, Blue Mitchellom a Herbiem Mannom, intenzívnom učení sa od bebopového klavírneho virtuóza Buda Powella, dotváraní osobného štýlu, vstúpil Corea do spolupráce s Milesom Davisom. Počnúc poslednými albumami druhého modálneho kvinteta Davisa cez celú jazzrockovú revolúciu vrátane ikonických albumov In a Silent Way a Bitches Brew po funky‑rockový album On the Corner v roku 1972. Vrcholom boli určite bublajúce zvukové rieky v pozadí sól Davisovej trúbky (Bitches Brew) a elektrické klávesové prestrelky s Keithom Jarrettom (organ), v ktorých Corea čaroval na elektrickom klavíri so zvukom modifikovaným cez kruhový modulátor (At Fillmore).
Obláčik tretí – freejazz/voľná improvizácia
Od roku 1967 povzbudený hrou s Milesom Davisom, ale súčasne uväznený pod jeho charizmou, vytváral na jamoch v newyorských loftoch vlastnú „akademickú“ podobu freejazzu. Najprv v triu s Miroslavom Vitoušom a Royom Haynesom (ich debutový album nahratý r. 1966 tvorili ešte komponované skladby a jeden Kurt Weill) a potom v hviezdnom kvartete Circle so spoluhráčmi od Davisa: Davom Hollandom, Jackom DeJohnettom, resp. Barrym Altschulom a napokon s multiinštrumentalistickým plátkarom Anthonym Braxtonom. Corea sa chopil nových priestorov, ktoré mu otvoril práve tento posol chicagského AACM (Association for Advancement of Creative Musicians) v New Yorku. Vo svojom úsilí vytvoriť novú klavírnu paradigmu integroval Corea (podľa slov Boba Palmera) konštrukcionistické šialenstvo Cecila Taylora, lineárnu fragmentáciu Paula Bleya a rytmické modálne ostinátne frázovanie McCoya Tynera. A pritom dokázal stále spievať – aj v tých najabstraknejších freejazzových frázach. V tejto fáze Coreovej tvorby vznikli najmä albumy Circulus, Circling In, A.R.C., Circle – Paris Concert. A netreba zabudnúť na extatické spolupráce: napríklad so Sadaom Watanabem a Vitoušom na albume Round Trip (1970).
Obláčik štvrtý – sólový klavír
Pre fajnšmekerské vydavateľstvo ECM nahral v apríli 1971 ako prvý sólový klavírny album (Piano Improvisations vol. 1 + 2) – pol roka pred Jarrettovým Facing You a poldruha roka pred Paulom Bleyom a jeho Open, to love). Vždy sa znova vracal k sólovým prezentáciám, v Bratislave nás potešil v nebohom PKO v r. 2007. Sólových albumov Corea nenahral veľa, ale vo vákuu kovidového roka vyšiel kompilačný dvojalbum sólových koncertov z roku 2018 (Paríž, Berlín, Florida), na ktorom hrá repertoár od Scarlattiho, Mozarta, Chopina a Skriabina až po Monka, Jobima a Coreu. Výborná ukážka jeho kreatívneho eklekticizmu…
Obláčik piaty – „krištáľové“ duetá
S vibrafonistom Garym Burtonom, s ktorými šokovali svet prvýkrát v r. 1972 s albumom Crystal Silence, sa vynárali na pódiách vždy znova a znova až do posledných rokov života, v rôznych obmenách a s rôznymi sprievodnými telesami (alebo aj bez nich). Hudba postavená na nádherných spevných kompozíciách Coreu a sem‑tam niekoho ďalšieho, priezračná ako horská bystrina, upokojujúca ako slovo psychoterapeuta a povzbudzujúca ako injekcia endorfínov. Tak sme ich zažili v Bratislave už v roku 1983 a potom aj v roku 2011.
Obláčik šiesty – Children Songs
Písal ich od roku 1971, komplet dvadsiatich detských piesní nahral roku 1984. V dejinách klasickej hudby mnohí, aj slávni skladatelia, napísali „vtipné kúsky“ pre začínajúcich hudobníkov. A Corea sa – ako jazzman – zaraďuje k týmto velikánom. 20 vtipných iskrivých Detských piesní, s množstvom ostinátnych figúr (ale žiadne strachy, ani náznak minimalizmu! Corea, v hĺbke duše majster rytmov, ich využíva na zvýraznenie rytmickosti), sa od seba líši náročnosťou, niektoré vyžadujú takmer virtuózneho hráča, iné, ako napríklad No. 1, zahrala aj naša Elenka na besiedke ĽŠU (keď som pani učiteľku Rychlovú presvedčil, že takýto dramaturgický exces nezníži dôstojnosť ich štátnoškolskej inštitúcie). A šestka je pieseň úplne na zaľúbenie! Napodiv ju majster Corea nikdy nerozvinul v ansámblovej hre. Má však evidentne rovnakú krvnú skupinu ako iné jeho skvosty, napríklad La Fiesta.
Obláčik siedmy – nové jazzové piesne
V r. 1972 napísal Chick Corea na objednávku pre Stana Getza zopár geniálnych skladieb (La Fiesta, 500 Miles High, Captain Marvel, Times Lie) a nahrali album s Coreovou kapelou Return to Forever, ktorá sa vzápätí stala hviezdou neba fúzie. Takých krásnych jazzových piesní, kompletne odlišných od starého klišé American Songbook, napísal Corea omnoho viac. Ich spevnosť predviedla Flora Purim na albumoch kapely, ktoré vznikli tesne pred a po hraní s Getzom (viac v nasledujúcom obláčiku)...
... pokračovanie článku v čísle 03/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.