Na jazzovej scéne – domácej i medzinárodnej – získava stále väčšiu prestíž hudba Ľuboša Šrámka. Doterajším vrcholom pri realizácii jeho skladateľských, líderských i klaviristických ambícií je nedávno vydaná nahrávka Abstructures (Hudobné centrum 2009). Šrámkove názory na jazz sú osobité, často výstižné, niekedy rozporuplné, podnecujúce k polemike a v mnohom i symptomatické pre generáciu, ktorá v súčasnosti dominuje na scéne slovenského jazzu.
Slovenskí jazzmani staršej generácie boli bez ohľadu na svoje hudobné vzdelanie v jazze samoukmi. Vy však patríte ku generácii, ktorú jazzové školstvo výrazne ovplyvnilo. Váš učiteľ a neskôr kolega Matúš Jakabčic bol prvotriednym gitaristom skôr, ako odišiel študovať na Berklee College, kde zdokonalil predovšetkým svoje aranžérske a bandleaderské schopnosti. Vy ste však z jazzového inštitútu v Grazi (kde vyučuje aj osobnosť svetovej úrovne Harald Neuwirth) prišli na slovenskú jazzovú scénu po skromných predchádzajúcich začiatkoch ako „hotový hudobník“. Môžete nám priblížiť, ako prebiehalo vyučovanie v Grazi a ako štúdium ovplyvnilo váš hudobný vývoj?
Keď som sa asi pred desiatimi rokmi rozhodoval pre štúdium, uvedomil som si, že na Slovensku neexistuje inštitúcia, na ktorej by sa vyučoval jazz v podobe plynulého denného štúdia. Nebol tu nikto, kto by sa mnou systematicky zaoberal a objasnil mi mnohé náročné otázky problematiky jazzovej interpretácie, aranžovania a kompozície. Preto som sa rozhodol odísť študovať a prínos tohto štúdia pociťujem ako nesmierne hodnotný. Dodnes sa stretávam s ľuďmi, ktorí sa pokladajú za jazzových hudobníkov (rovnako ich vníma aj verejnosť), no v skutočnosti nemajú ani len základné informácie o tom, ako to má celé fungovať. Pre mňa mal veľký význam prístup Haralda Neuwirtha, ktorý ma v prvých rokoch dokázal nasmerovať, odhalil mi kauzalitu a význam prínosu štýlotvorných osobností svetového jazzu. Dokázal mi pútavo vysvetliť, prečo sú ten-ktorý smer a jeho predstavitelia dôležití a to z aspektov melodiky, harmonických postupov, rytmu, timingu, spôsobu frázovania, sprievodu až po detaily, čo v ktorom spôsobe hry prináleží pravej alebo ľavej ruke.
Neustálym hraním s rôznymi hudobníkmi a taktiež správnym cvičením sa mi postupom času viaceré interpretačné systémy zautomatizovali. Na ich základe sa snažím zdokonaľovať rôzne melodicko-rytmicko-harmonické možnosti. Dnes je však situácia o niečo lepšia ako v mojich začiatkoch, pretože medzi mladšou generáciou panuje svojpomocná solidarita a tak sa aj ľudia, ktorí nemali možnosť ocitnúť sa pri zdroji a načerpať priamo z neho, môžu dozvedať informácie od svojich priateľov a kolegov. Mimochodom, termínom „hotový hudobník“ možno označiť naozaj ľudí, ktorí už majú určité skúsenosti, vek a svojím odkazom „píšu históriu“ jazzu. V domácich podmienkach som mohol ako „hotový hudobník“ pôsobiť určité obdobie možno v porovnaní s kolegami, ktorým chýbali dostatočné vedomosti. Do tejto kategórie by som sa však netrúfal zaradiť.
Abstructures Pri počúvaní vášho albumu Abstructures badať dôkladnú orientáciu v histórii moderného jazzu. Hneď úvodná skladba Introducing the Bluesers nadväzuje na zvuk hardbopových zoskupení 50. rokov, The Last Epoque pripomína atmosféru nahrávok Milesa Davisa s Gilom Evansom...
Koncept mojej platne je rôznorodý, no napriek tomu si myslím, že má svoje smerovanie a jednotnú dramaturgickú líniu. Paradoxne ho je ťažké prirovnať ku konkrétnej svetovej nahrávke. Jedine rozdelením na viacero častí možno dospieť k určitej ekvivalencii v rámci porovnávania so svetovými nahrávkami, ktoré ale boli často realizované v odlišnom štýle, obsadení a období.
Napríklad témy Introducing the Bluesers, Abstructures, Carrousel, Coreador Fanfare, Fu(c)ky but Lucky či Quiet Now majú širšie obsa-denie – septeto/sexteto – a náročnejšie aranžmány, preto pripomínajú platne z obdobia hard bopu alebo tzv. neo hard bopu s mojimi obľúbenými formáciami Cannonball Adderley Sextet s klaviristom Joeom Zawinulom, album Takin‘ Off Herbieho Hancocka, Horace Silver Quintet, Milesa Davisa – najmä sexteto s Billom Evansom a bigbandové nahrávky s Gilom Evansom. Z ich nasledovníkov by som uviedol Toma Harrella, Nicholasa Paytona a mohol by som pokračovať. Kvartetové a kvintetové skladby ako napríklad Insistence a If svojou atmosférou viac inklinujú k súčasným neo hard boperom ako sú Mulgrew Miller (album Hand In Hand) a Roy Hargrove (The Vibe).
Základným jednotiacim prvkom vašej hudby je nadväznosť na tradíciu akustickej jazzovej moderny v jej rozmanitých podobách. Obchádzate rôznorodé syntézy, využívanie etnickej hudby, folklóru, postupov tretieho prúdu; v tomto smere ste vyhraneným jazzmanom s podobným videním ako neoklasická generácia „mladých levov“ 80. rokov. Inováciou vo vašej hudbe je priraďovanie situácií, nie obvyklých v takejto konštelácii: pripomeňme skladby, v ktorých je využitý spev – či už s textom alebo scat, dvojicu nahrávok s flautou a perkusiami nadväzujúcu na westcoastový sound...
Témy koncipované pre väčší počet nástrojov, v ktorých sa vyskytuje vokál, som zámerne upravil adekvátne ich charakteru: napríklad pomalšia, lyrická úprava Quiet Now je len septetom bez flauty a perkusií, nakoľko som to nepovažoval za potrebné. Aranžérsky sa mi tam jednoducho nehodia. V skladbe Abstructures som naopak pociťoval flautu a perkusie ako ideálne pre naplnenie mojej predstavy o sounde.
Vaše snaženia majú v niektorých ohľadoch na domácej scéne mnohých predchodcov: hard bop sa tu hral už koncom 50. rokov, do histórie slovenského jazzu zasiahlo niekoľko skvelých klaviristov. Novinkou polovice 90. rokov bolo prehĺbenie a zdokonalenie aranžérskeho i skladateľského prístupu v projektoch pre rôznorodé obsadenia. Kto mal na vás zo slovenských osobností výraznejší vplyv?
Asi najväčší vplyv má na mňa Matúš Jakabčic, pretože je v tejto oblasti veľmi erudovaný a kreatívny. Mimoriadne dobrý vzťah s ním mám aj ľudsky; často mi vedel nezištne poradiť v rámci dôležitých pravidiel vedenia hlasov, selekcie pre udržanie zvukového balansu z pohľadu striedania napätia s uvoľnením a taktiež vo využití kontrastných zvukových plôch. U Gaba Jonáša som sa pre zmenu nechal inšpirovať melodikou, zaujímavými harmonickými postupmi a prekvapivými tematickými schémami. Výbornými priateľmi sú tiež moji súčasníci-aranžéri Milo Suchomel a Erik Rothenstein. Od nich som prevzal nadhľad v podobe narábania s vedením melodiky postavenej na práci s motívom, čo je ich silnou stránkou, ale tiež zaujímavosti v spájaní odlišných nástrojov, striedanie unison s harmonizáciou typu takzvaného 4 way close, neočakávané používanie harmonických zádrží – vampov a pod.
Napriek tomu, že vaša hudobná výpoveď akcentuje elementy jazzovej tradície, dokážete vniesť nekonvenčné prvky do vykryštalizovaného hudobného prostredia. V harmonickom myslení sa vyhýbate free/voľným pasážam a vyznávate funkčný koncept tónových radov a zdôvodniteľných reťazcov akordických sekvencií. Nazdávam sa, že pri dôkladnejšom počúvaní vašej hudby by ju poslucháč dokázal vďaka osobitému harmonickému mysleniu (tradičnému a zároveň prekvapivému) identifikovať...
Spôsob, akým funguje moje harmonické myslenie, je zväčša podmienený moderným, nepravidelne striedavým modálnym systémom, čo mi zaručuje častý výskyt prekvapivého momentu. Niečo podobné sa harmonicky deje v kompozíciách Wayna Shortera, ako napríklad Nefertiti, Pinocchio, inšpiroval ma tiež Herbie Hancock skladbami The Sorcerer a Fall. Nebránim sa názoru, že ako skladateľ som ľahšie harmonicky rozpoznateľný, pretože ma baví nekonvenčne spájať zaujímavé akordy obohatené o rôzne tenzie... Do určitej miery to vytvára akúsi celistvú podobu, štýl, čo ma v podstate celkom teší.
Nekonvenčnou súčasťou nahrávok je v niektorých skladbách metrorytmika; najmä v skladbách s perkusiami využívate aj krížové a nepárne metrá. Prečo sa vyhýbate pretrvávajúcej tendencii uplatnenia funkovej a rockovej rytmiky?
Dôležitú súčasť celkového hudobného toku v mojich skladbách tvorí rytmicko-metrická vrstva, ktorá je znovu podmienená požiadavkou charakteru tej-ktorej témy. Príležitostne sa vyskytne pasáž so striedaním metra, ale len v službách hudobnej mriežky, respektíve konceptu. Kvôli obohateniu taktiež rád využívam „kicks over time“, stoptime, riffy a unisono ľavej ruky na klavíri s kontrabasom, čoho príkladom sú skladby Carrousel, Introducing the Bluesers alebo Coreador Fanfare. Pre zachovanie vyváženosti pri kombinovaní spomenutých zložiek treba odhadnúť, kam ešte možno zájsť, aby to nebolo prehustené. Uplatnenie rockového alebo funkového štýlu mám v pláne na jednom z ďalších albumov s elektroakustickými prvkami, zatiaľ čo nahrávky Abstructures sú postavené na akustickej báze, preto sa mi nezdalo vhodné miešať rôzne štýly dohromady. Napokon, do slepačieho vývaru by asi tiež nebolo vhodné zamiešať varenú čokoládu...
Toto prirovnanie je napriek sympatickej a odôvodnenej snahe o žánrovú a výrazovú vyhranenosť prehnané. Niektoré vplyvy funku a rocku však možno uplatniť aj v akustickom koncepte, ako už pred desaťročiami ukázali viacerí hudobníci. Súhlasím však so zámerom kultivácie puristického jazzového smerovania; rôzne prepojenia najmä v posledných rokoch vyznievajú konjunkturálne a cítiť z nich hľadanie vonkajškového úspechu.
Na margo spájania tzv. rovného beatu s prvkami rocku, groovu a akustického, či už swingujúceho, alebo even 8th modelu si dovolím ešte dodať, že sa vyslovene nebránim ich spájaniu. Dokonca je veľmi zaujímavé, ak sa vydarí estetická podoba syntézy týchto rovín. O nahrávke Abstructures som mal už vopred pomerne jasnú predstavu a tak som nepociťoval potrebu experimentovať týmto smerom. Súčasnosť a perspektívy
Ako líder i ako sideman vystupujete s mnohými formáciami; do akej miery vás táto práca dokáže uživiť? Niektoré vaše projekty (vrátane posledného CD) sú finančne a organizačne náročné; ako sa vám ich darí zabezpečiť? Ako vnímate postavenie hudobníka, ktorý jazzu venuje väčšinu svojej tvorivej energie?
Postavenie jazzového hudobníka je podmienené viacerými faktormi. Na prvé miesto by som dal hráčsku vyspelosť; čím je hudobník invenčnejší, remeselne zdatnejší a problematiky znalejší, o to vyšší status (najmä vo vnútri jazzovej society) získava. Veľkou pomocou je organizačná a líderská aktivita. Hudobník, ktorý niečo neustále organizuje – či už ide o komponovanie, aranžovanie alebo vybavovanie koncertov –, vytvára podmienky pre seba, ako aj pre ostatných hudobníkov, čo mu najmä v našich podmienkach zaručuje vyšší status ako „len“ dobrému inštrumentalistovi. Po hráčskej vyspelosti a organizačnej zdatnosti by som na tretie miesto dal kontakty, konexie, prípadne mediálnu „zdatnosť“. Niekedy možno považovať za nespravodlivé, že hudobník vynikajúci práve v tejto tretej sfére získa neprimeranú spoločenskú prestíž.
Na domáce pomery ste nesmierne aktívny v zostavovaní medzinárodných formácií; na viacerých festivaloch som mal možnosť vidieť vaše skupiny s hudobníkmi z Maďarska, Poľska, Chorvátska a Slovinska. Pokúsite sa rekapitulovať zameranie vašich doterajších zoskupení?
Prvá formácia, ktorú som založil hneď po príchode z Grazu, sa volala Five Seasons, neskôr bola premenovaná na Five Reasons. Hrali v nej Juraj Bartoš, Matúš Jakabčic, Juraj Griglák a Marián Ševčík. K obsadeniu trúbka – gitara – rytmika ma priviedla predstava inšpirovaná platňou The Widow in The Window (ECM 1990) od Kennyho Wheelera. Z domáceho hľadiska som sa snažil vyvážiť častý výskyt saxofónových kvartet. Túto formáciu považujem za prvú, v rámci ktorej som sa mohol realizovať nielen ako líder, ale aj ako skladateľ a aranžér. Dôkazom je nahrávka Correspondance, ktorú v roku 2005 vydal Hudobný fond a na ktorej spoluúčinkujú aj moji priatelia zo štúdií a z bratislavskej jazzovej scény.
Neskôr po rokoch som dospel k väčšiemu obsadeniu septeta na základe vykryštalizovania medziľudských a hudobných vzťahov, ale taktiež z potreby po širšom zvuku a snahy po uplatnení aranžérskych nápadov. Idea prepojiť viacero hudobníkov z rôznych krajín do jedného celku sa mi pozdávala nielen z marketingového dôvodu, ale hlavne pre súlad malých odlišností náhľadu každého z členov. Samotný názov East European Artsemble napovedá o syntéze rôznorodosti. Aktuálne slovensko-maďarsko-slovinské obsadenie predstavujem aj v niektorých skladbách albumu Abstructures. Verím, že táto skupina ponúka vyváženú interakciu a radostné muzicírovanie.
...viac v aktuálnom čísle HŽ...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.