Viedenská ponuka špičkových mien jazzovej scény je notoricky známa, spoľahlivá a taká lákavá, že človek musí niekedy zatvárať oči, aby ju nevidel. Na všetko sa ísť nedá... V decembri som si však doprial dva výlety a oba stáli zato.
Yaron Herman (1981) vraj začal hrať na klavíri až v šestnástich rokoch (!), v devätnástich odišiel z Izraela do Bostonu na jazzovú Berklee College, rýchlo ju však opustil a usadil sa v Paríži. Jeho talent je zrejme príliš „pretlakový“ než aby zniesol inštitucionalizované vzdelávanie. Ako dvadsaťjedenročný nahral prvý album a dnes v dvadsaťdeviatke hrá svoj jazz v tých najfajnovejších koncertných domoch Európy a Japonska. Čo to znamená? Herman pôsobí na pódiu dojmom, že s ničím nemá problém. Ten môže mať poslucháč, pokiaľ čaká niečo konzervatívne alebo mainstreamové. Yaron Herman je perfektným dôkazom toho, že jazz stále viac prestáva byť „nevyhnutnosťou“ a stáva sa „možnosťou voľby“. Hermanov jazz je technicky dokonalou jazzovou štylizáciou jeho multidimenzionálnej hudobnej predstavivosti, v ktorej nemôže zatajiť svoje hlboké korene v klasike a svoj rockový imprinting.
Na prvé počutie je Yaron Herman najporovnateľnejší s Bradom Mehldauom, ale s ešte väčším odstupom od bluesového imperatívu. Repertoáru dominujú vlastné kompozície, v ktorých počuť Skriabina, Billa Evansa, výnimočne zaznie nejaký jazzový štandard alebo napríklad Mushi Mushi od Deweya Redmana. A najviac zaujme totálnym ovládnutím nástroja – harmonicky, rytmicky, zvukovo. V tom sa vyrovná úplnému splynutiu Avishaia Cohena s jeho kontrabasom alebo tomu, čo niekedy predvádza Simon Nabatov pod symbolickým označením „polymorfná perverznosť“.
Suterénna sála viedenského Konzerthausu (9. 12.) bola doslova natrieskaná, všetci vyzerali ako v tranze. Klavirista hral svoje dlhé party proti „valiacim sa stenám“ rockových bicích Tommyho Cranea, za kontrabasom stál Chris Tordini. Estetický mix Hermana s jeho triom je stráviteľný aj pre nepripraveného poslucháča konzumnej éry a presvedčí (i keď „neprepíše“) aj jazzového staromilca.
Rovnako „nabitý“ bol aj viedenský jazzový a hudobný klub Porgy & Bess, ktorého šéf Christoph Huber pozval na oslavu 10. výročia znovuotvorenia (v nových priestoroch) duo európskych jazzových legiend – Jeana-Luca Pontyho a Wolfganga Daunera (28. 12.). Ako bol pre mňa ešte v tínedžerskom veku jazzovým imprintingom Miles Davis a Cannonball Adderley, tak som omnoho neskôr v Pontyho raných nahrávkach z polovice 60. rokov (!) spätne objavil esenciu jazzového frázovania. Preto som bol na zážitok z Pontyho dvojnásobne zvedavý – dokáže ešte aj dnes presvedčiť o svojej jedinečnosti a vplyve? Tento úhľadný a distingvovaný čerstvý sedemdesiatnik menšej postavy, ktorý stál na pódiu vedľa obrovského Wolfganga Daunera, na prvý pohľad ničím nepripomína turbulentnú hudobnú spoločnosť, v ktorej prežil desaťročia. Spomeňme len Franka Zappu a Mahavishnu Orchestra, nehovoriac o jeho vlastných bombastických projektoch elektrického jazzu. Vo Viedni však neboli žiadne efekty, žiadne syntezátory, iba jednoduchý snímač na jeho husliach a v tejto „asketickej“ podobe nám Ponty v priam intímnej blízkosti naservíroval svoju neuveriteľne jemnú a diferencovanú techniku: typické pomalé vibrata, expresívne glissandá, unisoná a najmä svoje charakteristické zvukomalebné hranie sa s váhou sláčika.
V skladbách oboch protagonistov z rôznych období ich tvorby bol Daunerov klavír skvelým rytmickým a harmonickým podkladom (niekedy pripomínajúcim minimalistické ostináta, inokedy zase valiaci sa tank) pre Pontyho „filigránstvo“. V dramaturgicky presnom momente vrcholiacej intenzity nechal Dauner na pódiu Pontyho samého a ten nám ako katarziu daroval desať minút svojich najlahodnejších hudobných bonbónov. Po prestávke si na oplátku zobral priestor na sólové improvizácie Gershwinových motívov z Porgy a Bess (sic!) Dauner a potom sme už len vzdychali, obdivovali a žasli nad Pontyho estetikou jazzovej frázy a nad jemnosťou, diverzitou a dokonalosťou jeho nástrojovej techniky. A keď sme boli už úplne nasýtení, Ponty všetko uzavrel (v tento večer jediným) štandardom You’ve Changed, skladbou, ktorú hrával už pred 50 rokmi, keď sa zo swingovej liahne Stéphana Grappelliho vyvinul do podoby mienkotvorného či presnejšie štýlotvorného huslistu moderného mainstreamového jazzu. Tou skladbou, ktorou začína kultový dvojalbum Humair/Louiss/Ponty Trio nahraný v roku 1968 v parížskom klube Caméléon. Vrelo odporúčam!
Jediným poľutovaním bol fakt, že to medzi Pontym a Daunerom na pódiu neiskrilo. Hrali spolu perfektne ako jedno telo, ale boli to stále dve hudobné duše. To, samozrejme, nie je kritika, iba konštatovanie. A možno, paradoxne, práve vďaka tomu sa ešte jasnejšie dalo vnímať, aký zaslúžený podiel má Ponty na jazzovej histórii a aký živý a konkurencieschopný je dodnes.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.