1. Ako by ste laikovi vysvetlili rozdiel medzi klasickými husľami a barokovým nástrojom?
2. Kedy ste prvýkrát chytili do rúk starý nástroj? Spomínate si na ten pocit?
3. Čo bolo na začiatku najťažšie?
.
.
.
Miloš Valent
1. Keď sa v 16. storočí zjavili prvé husle zhotovené v Taliansku a s nimi celá husľová skupina, bola to nesporne revolúcia. Husle mali krásny, sladký, lahodný mierny zvuk vďaka črevovým strunám a malému zvukovému trámcu. K tomu musíme priradiť krátky sláčik, viac v tvare luku, malé priestory, v ktorých sa hrávalo. To všetko sa zmenilo, keď bolo treba husle zosilniť a predviesť pred veľkým orchestrom vo veľkých sálach. Dnes je to posunuté ešte ďalej, pri open air koncertoch býva v hľadisku aj 30-tisíc ľudí a huslista hrá na mikrofón...
2. Šok. Tichý zvuk, struny pískali, neustále bolo počuť „piesok“ a sipot vo zvuku. Keď ste pritlačili, hneď sa nástroj rozladil alebo struny po čase praskli. Najlepšie to vystihuje výrok môjho profesora Bohdana Warchala, keď sme ho pozvali na koncert: „Bolo to zaujímavé, bzučíte ako včely.“ V Musike aeterne sme najskôr hrali ako deti po prázdnych strunách, aby sme si osvojili ten nový pocit z nového zvuku. Mali sme šťastie, že v tých začiatkoch prechodu na staré nástroje prichádzali na Slovensko poprední interpreti z celého sveta, ktorí s nami pracovali.
3. Nevedel som si vtedy predstaviť, ako raz zahrám napríklad Bachove sólové partity. Neskôr bolo zase treba opustiť všetky vedomosti a poučky o správnej interpretácii a do hrania vpustiť spontánnosť, slobodu, kreativitu a istú mieru originality.
Peter Spišský
1. V skratke asi tak, že barokový nástroj je rekonštrukciou jeho pôvodnej podoby z 18. storočia, v akej ju poznali barokoví skladatelia a hudobníci. Pri vysvetľovaní rozdielov a dôvodov používania barokového dobového nástroja si však treba pamätať, že samotný nástroj je iba prostriedkom, nie cieľom. Otázka znie: prinesú dobové nástroje do hudby niečo, čo moderným nástrojom chýba? Je to ako v reštaurácii. Ak hosťovi jedlo chutí, kuchár sa rád podelí o recept. Ak sa však hosť na jedlo sťažuje, citovanie kuchárskej knihy iba ťažko kuchárovi pomôže v argumentácii. Dá sa to jesť alebo nie? Štruktúra barokovej hudby je založená na tanečných formách. Črevové struny a kratší sláčik so špecifickou úzkou špičkou barokového nástroja produkujú zvuk, ktorý tancuje a rozpráva. Dlhší moderný sláčik a kovové struny posilňujú kantabilnosť a kontinuitu zvuku, no deklamácia a tanečnosť sa často stratia.
Moderný nástroj je ako veľký pohodlný Mercedes. Ak sa hrá Čajkovskij alebo Mahler, tak sa „Mercedes“ hodí, a treba na to šliapnuť ako na diaľnici. Kratšie barokové tanečné frázy sa skôr podobajú na šoférovanie v nevyspytateľných úzkych benátskych uličkách, kde sa skôr hodí malá fiatka, teda flexibilnejší barokový nástroj.
2. Ako by to bolo včera! Liptovský Mikuláš r. 1987 s Musikou aeternou (ešte ako študent VŠMU v triede Bohdana Warchala, ktorý ešte stále nič netušil o mojich „historických“ výletoch); hrám vedľa Miloša Valenta, už čoskoro budeme tí povestní aeterňácki sekundisti. Peter Zajíček inšpiratívne udáva takt, a my sa viac-menej úspešne vyrovnávame s exotikou barokového nástroja.
Tie prvé nástroje, boli kapitolou samou osebe. Tým, že priame kontakty so západnými špecialistami boli limitované, Musica aeterna išla vlastnou cestou a nástroje sa objednali na mieru podľa plánov a nákresov u bratislavského husliara. Negovaním 15-ročného vývoja na Západe naše nástroje, samozrejme, prešli všetkými detskými chorobami, hlavne pokiaľ išlo o zvuk. Neskôr už počas štúdií vo Švédsku, keď som navštívil Londýn a ukázal svoj bratislavský nástroj tamojším expertom, mal som pocit, že sa iba zo slušnosti zdržali smiechu. Nástroj mi upravili podľa najnovších poznatkov a konečne mi husličky krásne zazneli. Aj v tomto ohľade sa potvrdilo, že samotná informácia bez dlhoročnej expertízy a praxe nestačí.
3. Zobral som to už od začiatku vážne a prešiel som hneď na „chin off“ techniku, teda bez pridŕžania huslí bradou a bez podpornej podušky na pleci alebo bez tzv. pavúka. V tom prípade som sa fokusoval už len na to, aby sa mi husle nevyšmykli a nespadli na zem. Interpretačné zásady založené na historických informáciách boli často aplikované akosi ideologicky, a priori bez vedomia, prečo a ako tieto historické pravidlá poslúžia samotnej hudbe. Napríklad sa všetky dlhé tóny hrali s oblúkovou dynamikou, kde stred noty bol najsilnejší, tzv. messa di voce (alebo „banán“) napriek tomu, že harmonická disonancia, ktorá sa mala cez messa di voce dynamicky zvýrazniť, bola niekedy na začiatku dlhej noty, a teda vyžadovala skôr akcent.
No proste, učili sme sa nový hudobný jazyk...
Viac v aktuálnom vydaní časopisu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.