Do akej miery sa dnešný hudobný profesionál musí o seba postarať sám? A ako s hľadaním a nachádzaním voľných miest na trhu súvisí voľba repertoáru či správna komunikácia s publikom? Ján Klíma sa pýtal Ivana Šillera – klaviristu, vedúceho súborov Cluster ensemble a Ensemble Ricercata, neúnavného organizátora, pedagóga a hľadača nových ciest k poslucháčovi. Ako inak – online…
JK: Píšeme si v čase, keď sa rozhoduje o udelení cien Radio_Head Awards 2020 za klasiku. Neprekvapí, že tvoje ostatné CD so skladbami Philipa Glassa, Valentina Silvestrova, Györgya Ligetiho a Martina Burlasa tvorí medzi nahrávkami na longliste akoby samostatnú dramaturgickú kategóriu. Už pre svoj absolventský koncert na VŠMU si kedysi vybral Ivesovu „Concord“ Sonátu. Kedy sa v tebe začalo rodiť zanietenie pre takúto „inú“ muziku?
IŠ: Už počas štúdia u Milice Kailingovej na ZUŠ. Súčasná hudba a hudba 20. storočia boli prirodzenou súčasťou našich hodín.
JK: Predstavujem si, že existuje zaužívaná línia, podľa ktorej si študent klavírnej hry postupne osvojuje „správny“ repertoár. V akej postupnosti si literatúru tohto iného typu spoznával ty?
IŠ: Ja v tú zaužívanú líniu neverím ani pri „správnom“ repertoári. Vždy som spoznával hudbu, ktorá ma v danom momente najviac zaujala. Na Kráľovskom konzervatóriu v Gente to bol Charles Ives, Luciano Berio alebo Olivier Messiaen. Neskôr, keď som bol doktorandom u Dany Varínskej, zase Schubert, Bach a Stravinskij. Toho som ešte stále nestihol docvičiť…
JK: „Rockové hranie kazí klasický štýl.“ Tento citát zaznieva z úst riaditeľky konzervatória vo filme Iba deň. Nezakazovali ti ešte ako mladšiemu venovať sa takejto hudbe, lebo by mohla budovať napríklad zlé technické návyky?
IŠ: Nie, vôbec. Myslím si, že to nie je pravda. Mne boli vždy blízke presahy a rôznorodý repertoár. Mám za sebou viac ako stosedemdesiat odpremiérovaných skladieb, z toho viac ako šesťdesiat pre sólový klavír. Už v súčasnej hudbe nájdeme toľko rôznych štýlov hrania a estetík, že ak sa jej interpret rozhodne venovať, musí byť veľmi otvorený a flexibilný. Napríklad hrať aj rockovým spôsobom.
JK: Keď si začal pôsobiť profesionálne, mal si s týmto zameraním v našom prostredí na koho nadväzovať? Či už ide vyslovene o klaviristov, iných jednotlivcov, alebo ansámble?
IŠ: Áno, vyrastal som popri staršom priateľovi Danovi Matejovi a študoval u skvelej Dany Varínskej, ktorá u nás naštudovala asi najväčší repertoár hudby 20. storočia a súčasnej hudby pre klavír. Dano dvadsať rokov umelecky a organizačne viedol festival súčasnej hudby. Hneď ma angažoval vo VENI ensemble, postupne som začal hrávať s Ronym Šebestom. Zároveň som hneď bol angažovaný aj v „reálnom“ hudobnom živote. Rýchlo som sa naučil, čo to znamená zorganizovať koncert, napísať grant, komunikovať so spoluorganizátormi a robiť účtovníctvo.
JK: Intuícia mi nahovára, že pre nutnosť cesty „do‑it‑yourself“ ťa asi predurčili aj zmieňované repertoárové preferencie…
IŠ: Do‑it‑yourself je viac‑menej cesta pre všetkých aktívnych umelcov. Bola aj pre Mozarta aj pre Reicha. Niekedy mám pocit, že až príliš nepozorne čítame dejiny hudby. Mozart svoje opery sám produkoval, Reich musel založiť vlastný ansámbel, keď chcel, aby sa jeho hudba hrala (a aby sa hrala dobre). Na Slovensku sú najaktívnejší tí umelci, ktorí sa zároveň podieľajú aj na organizovaní. To isté platí nielen pre Slovensko, ale pre väčšinu umelcov na svete.
JK: Pokiaľ ide o ten svet, je pre účely exportu (teda koncerty vonku, ponúkanie nahrávok) použiteľnejší profil klasického koncertného pianistu a komorného ansámblu, alebo „alternatívca“, ako si ty?
IŠ: Ani jedno, ani druhé. Export už posledných dvadsať rokov takmer neexistuje. Nielen u nás, ale celosvetovo. Deje sa takmer výlučne takým spôsobom, že si umelec alebo ansámbel sám vytvorí kontakty napríklad prostredníctvom školy, skladateľa, interpreta alebo kultúrneho centra v danej krajine. Napíše grant a ak ho dostane, môže vycestovať a koncertovať. Renomované súbory ako Ensemble Modern alebo Ensemble intercontemporain majú vlastné zdroje na cestovanie, ubytovanie aj honoráre a väčšinou nepotrebujú ani spolufinancovanie. Keď sa naposledy členovia Ensemble Modern zúčastnili na festivale Melos‑Étos, mali sme s nimi v Hudobnom centre osobné stretnutie a rozprávali sa na tému, ako fungujú ansámble v 21. storočí. V podstate ako s. r. o., každý hráč v nich má svoj podiel. Okrem toho, že musia naštudovať viac ako deväťdesiat skladieb ročne, traja ľudia pre nich len píšu granty. Na začiatku sezóny nikdy nemajú pokrytý celý rozpočet. No keď Ensemble Modern realizovali na Melos‑Étose edukačný projekt, nielenže nežiadali spolufinancovanie, oni ešte sami finančne prispeli na propagáciu a ladenie klavíra…
... pokračovanie článku v čísle 03/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.