V zrkadle času... Karol Medňanský

V apríli sa na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika konal koncert pri príležitosti životného jubilea pedagóga, interpreta a muzikológa Karola Medňanského. No dôvodov na rozhovor bolo viac, najmä po výročí dvoch komorných súborov – Musica historica Prešov a univerzitného komorného orchestra Camerata academica, v ktorých pôsobí ako umelecký vedúci. Rozprávali sme sa aj o vydaní v slovenskej spisbe ojedinelých publiká-ciách o viole da gamba.

Ak sa niekto začíta do tvojho životopisu, postrehne dve hlavné hudobnícke „zakotvenia“ – na východnom Slovensku a v Nemecku. Ako k nim došlo?
Veľmi prozaicky. Do vtedajšej NDR sme spolu s manželkou odišli študovať v roku 1973 a na východné Slovensko nás zaviala jediná možnosť uplatniť sa v meste bez toho, aby sme za prácou dochádzali dlhé kilometre. Manželka, ktorá už vyučovala na Konzervatóriu v Žiline, získala možnosť študovať hru na akordeóne na vlastné náklady na Vysokej hudobnej škole Franza Liszta vo Weimare. Mne sa podarilo urobiť konkurz do orchestra Mestského divadla v Nordhausene, mestečka ležiaceho asi 80 km severne od Weimaru. Tam som pôsobil v rokoch 1973–1980, spočiatku ako tutti hráč, neskôr ako zástupca koncertného majstra skupiny violončiel.

V roku 1976 som začal diaľkovo študovať vo Weimare hru na violončele a kompozíciu. Manželka mala po našom návrate zo zahraničia ambície pôsobiť na vysokej škole. Po mojom návrate z Egypta v roku 1981, kde som pôsobil v Káhirskom symfonickom orchestri a učil na konzervatóriu, bol Prešov jediným mestom, ktoré nám umožnilo uplatniť sa. Manželka začala pôsobiť na Katedre hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty UPJŠ a ja ako orchestrálny hráč v orchestri spevohry Divadla Jonáša Záborského. V tom čase bol Prešov pre nás veľkou neznámou, dnes sa tu cítime doma.

  Ako si spomínaš na vedenie svojich profesorov, violončelistu Herberta Bäza a teoretika Alfreda Kleemanna?
Tieto dve osobnosti neboli jedinými pedagógmi, s ktorými som prišiel na vysokej škole v Nemecku do styku, no mali na mňa najväčší vplyv. V čase môjho štúdia to boli už starší páni a tak bol medzi nami akýsi otcovsko-synovský vzťah. Vedeli reálne ohodnotiť moje možnosti a perspektívy a veľmi taktne mi ich predostrieť. Títo významní pedagógovia boli „špičkou ľadovca“. Bez predchádzajúcich základov by moje štúdium na vysokej škole nebolo relatívne bezproblémové – pokiaľ za problém nepovažujem spočiatku veľmi nedokonalé znalosti nemeckého jazyka.

S vďačnosťou spomínam na svojich prvých učiteľov hudby na ĽŠU v Prievidzi, kde som vyrastal – Dezidera Farkaša a prvého učiteľa hry na violončele Vladimíra Štefana. Tiež na pedagógov na Konzervatóriu v Žiline: pedagógov violončela Júliusa Mehlyho a Květu Glasnákovú alebo Bohumila Urbana, L. Bakaya, E. Bekeho, O. Havránka, ktorí formovali moje teoretické myslenie, pohľad na hudbu a vzťah k nej. Myslím, že som mal šťastie na pedagógov, aj keď vtedy som im niekedy odporoval. Časom som im dal takmer vo všetkom za pravdu...

  Si interpret, no najmä v posledných desaťročiach i aktívny muzikológ. V čom vidíš výhody praktika a teoretika v jednej osobe?
Nemám klasické muzikologické vzdelanie. Skončil som síce bakalárske štúdium na Akadémii starej hudby pri Ústave hudobnej vedy Masarykovej univerzity v Brne, ale to bolo zamerané na teoreticko-praktickú prípravu záujemcov o starú hudbu v zmysle historicky poučenej interpretácie. Určite ma teší, že muzikologická obec ma bezvýhradne prijala do svojich kruhov. Vďačím za to aj osobnostiam, ktoré boli nesporne akýmisi gestormi môjho muzikologického napredovania: profesorovi Ladislavovi Burlasovi a docentovi Františkovi Matúšovi. Symbióza praktika a teoretika je pre oblasť historicky poučenej interpretácie – a nielen pre ňu – nevyhnutná. Všetky výrazné osobnosti, s ktorými som sa stretol alebo ktoré poznám, sa výrazne presadili v oboch oblastiach. Muzikologickú činnosť chápem ako povinnú súčasť môjho pôsobenia na vysokej škole.

  Venovať sa niekoľko rokov historicky poučenej interpretácii na východnom Slovensku vyžadovalo iste mimoriadne nadšenie. Ako vznikol súbor Musica historica?
Založenie každého súboru vyžaduje nadšenie, nedá sa totiž nikdy predvídať, ako sa presadí v koncertnej praxi, akým smerom sa bude uberať, aký bude záujem zo strany „všemocných“ usporiadateľov. Musica historica má za sebou 14 rokov práce, ktorá je poznačená sínusoidami záujmu o teleso. Na Slovensku sa stále ako veľký nedostatok ukazuje absencia významnejšej koncertnej agentúry. Našou nevýhodou je aj excentrická poloha. Napriek tomu hosťovali so súborom významní umelci z Rakúska, Nemecka, Čiech, Poľska i Slovenska. Koncertovanie nás zaviedlo do Čiech, Nemecka, Maďarska i Poľska...

  Časť štúdia i študijné cesty si strávil v nemecky hovoriacich krajinách. V čom je nemecký prístup k starej hudbe iný ako na Slovensku?
Tento prístup je diametrálne odlišný. Nám sa stále nepodarilo nadviazať nielen na trendy v Nemecku, ale ani na trendy v susedných krajinách, napr. v Čechách. V NDR aj v čase socializmu existovali stredné cirkevné hudobné školy, ktoré boli nositeľmi kantorských tradícií. Už v 70. rokoch tu dokázali nadviazať na výraznú vlnu západoeurópskych trendov historicky poučenej interpretácie. Na Slovensku síce v súčasnosti pôsobí niekoľko medzinárodne uznávaných súborov a umelcov, no chýba systém vzdelávania v tejto oblasti hudobnej interpretácie – od základného stupňa, cez stredný až po vysokoškolský. Pritom niektoré historické nástroje sú ideálne na rozvíjanie detskej hudobnosti. Zdá sa, že veci sa pomaly menia. Na Štátnom konzervatóriu v Bratislave začali s výukou zobcovej flauty ako hlavného nástroja.

  Koncert k tvojmu jubileu ťa predstavil ako autora komorných skladieb pre rôzne nástroje. Akú úlohu zohrala v tvojom živote skladateľská skúsenosť?
Napriek tomu, že som vo Weimare v tejto oblasti dosiahol určitý stupeň profesionálneho vzdelania a zaznamenal aj medzinárodné úspechy, považujem komponovanie za ukončenú etapu. Skladateľské skúsenosti mi pomohli ako interpretovi i pedagógovi. Dokážem si vytvoriť presnejšiu predstavu o vzniku kompozície a cez ňu dešifrovať posolstvo skladateľa, improvizačne dotvárať barokové kompozície alebo priblížiť študentom diela prostredníctvom analýzy.

  Mohol by si opísať, ako sa z violončelistu stal hudobník zaujímajúci sa o starú hudbu?
Violončelo nie je z hľadiska organologického vývinu starý nástroj, no ako neodmysliteľná súčasť bassa continua je jedným z kľúčových nástrojov baroka. Počas pôsobenia v orchestri spevohry NS v sezóne 1972–1973 založil pán Bohumil Trefný súbor starej hudby Chorea antiqua, v ktorom som hral na violončele. Moje pôsobenie ukončil odchod do NDR. Boli to moje prvé, ale veľmi podnetné a inšpiratívne dotyky so starou hudbou, ktoré som potom ďalej rozvíjal po návrate z Nemecka.

  Čo majú spoločné  a čím sa líšia violončelo a viola da gamba?
Viola da gamba a violončelo sú z organologického i interpretačného hľadiska dva úplne odlišné nástroje. Spája ich jedine basovo-tenorová zvuková poloha a spôsob držania nástroja. Aj na violončele sa v minulosti hrávalo bez bodca. Každý nástroj má svoju vlastnú literatúru, ktorá by sa mala rešpektovať. Žiaľ, stále sa možno stretnúť s tým, že na modernom violončele sa hrávajú upravené skladby komponované pre violu da gamba.
Historická zvuková a stavebná podoba barokového violončela je ďalšia téma...

  Hráčov na viole da gamba možno u nás spočítať na prstoch jednej ruky. Tvoje skúsenosti interpreta vyústili v roku 2006 do ojedinelej slovenskej práce, venujúcej sa jej histórii...
Publikácii Postavenie violy da gamba v kantátach Johanna Sebastiana Bacha predchádzalo viacero vedeckých štúdií, ktoré sa venovali rôznym aspektom tohto nástroja – pohľadu na jeho vývoj, estetike a afektom, ktoré dokáže vyjadriť. Publikácia nie je určená len hráčom na viole da gamba, ale všetkým záujemcom o starú hudbu, ktorým by som chcel tento nástroj priblížiť.

  Kniha sa stretla s priaznivým ohlasom študentov i odbornej verejnosti. Ako vznikla?
Bachove dielo pre violu da gamba nie je príliš rozsiahle, no svojou závažnosťou tvorí pilier nemeckej gambovej literatúry neskorého baroka. Vzhľadom na to, že niektoré vokálno-inštrumentálne diela, ako aj sonáty pre violu da gamba a obligátne čembalo mám vo svojom repertoári, považoval som za potrebné priblížiť čitateľovi niektoré interpretačné skúsenosti podopreté historickými skutočnosťami. V roku 2007 vyšla kniha Passiones Bachianae/Cesta k vrcholu violy da gamba, v najbližších rokoch plánujem vydať publikácie venujúce sa sonátam pre violu da gamba a obligátne čembalo a tiež 6. brandenburskému koncertu. Pretože knihy boli financované z grantov MŠ SR, nie sú dostupné v distribučnej sieti, ale zaslal som ich do hudobných oddelení slovenských knižníc.

  Tvoja inklinácia k tvorbe J. S. Bacha a skladateľom nemeckého baroka je zjavná. Mohol by si charakterizovať tento vzťah?
Tento vzťah súvisí nesporne aj s mojím dlhodobým pôsobením v nemeckom prostredí. Na škole sa pedagógovia orientovali ťažiskovo na nemecký repertoár. V roku 2000 som vďaka DAAD štipendiu študoval v Bachovom archíve v Lipsku pramenné materiály k životu a dielu J. S. Bacha a na Vysokej hudobnej škole Felixa Mendelssohna-Bartholdyho hru na viole da gamba u prof. Siegfrieda Panka.

  Manželka (pozn. red. Irena Medňanská) sa špecializuje na hudobnú pedagogiku. Nie je tajomstvom, že sa už roky vzájomne dopĺňate – ty ako aktívny hudobník a teoretik, ona ako organizátorka a garantka mnohých konferencií a podujatí...
Manželka patrí medzi hudobných pedagógov, ktorí sa výrazne presadili aj v európskom kontexte. Je členkou mnohých európskych organizácií a grémií. Jej organizačné schopnosti sa prejavujú pri príprave muzikologických a hudobno-pedagogických konferencií, ktorými si Prešov vydobyl uznanie aj v zahraničí. Pokiaľ ostanem iba pri muzikologických konferenciách, podarilo sa nám do Prešova pritiahnuť významné vedecké osobnosti z takých renomovaných pracovísk ako Telemannovo centrum v Magdeburgu, Ústav hudobnej vedy Masarykovej univerzity v Brne, Univerzita hudby vo Viedni, Jagelonská univerzita v Krakove a ď.

  Už roky pôsobíš na Katedre hudby FHPV Prešovskej univerzity. Ako by si charakterizoval súčasných adeptov hudobnej pedagogiky a ich vzťah k hudbe?
Vzťah našich študentov k hudbe závisí od pros-tredia, z ktorého prišli. Nemám na mysli len rodinné, ale i školské či miestne. Formovanie študenta na našej katedre je podmienené percepčnými skúsenosťami, no azda najviac ochotou prijímať nové hudobné podnety. Tu narážam na paradox, že často ani relatívne dobre hudobne vzdelaný študent nie je ochotný sa hlbšie zaoberať hudbou 20. storočia. Naša hudobná pedagogika dopláca na to, že hudobná výchova na ZŠ nie je klasifikovaná a tým rovnocenná s ostatnými predmetmi.

Nový školský zákon pravdepodobne túto situáciu ešte vyhrotí a zaradí nás medzi hudobne negramotné krajiny. Doterajšia absencia hudobnej výchovy na stredných školách (v novej koncepcii je plánovaný predmet Umenie a kultúra v rozsahu 1 hodiny týždenne) našich študentov doslova diskriminuje, pretože zatiaľ čo z iných predmetov majú možnosť maturitnej skúšky, prípravu na štúdium hudby si musí študent zabezpečiť sám – na 2. stupni ZUŠ alebo v iných alternatívnych formách. Túto širokú škálu problémov treba čo najskôr riešiť...

  Ak by si mal bilancovať, na ktoré obdobia svojho umeleckého pôsobenia spomínaš ako na šťastné?
Riadením osudu, či z Božej vôle, som mal v živote šťastie na dobrých ľudí, ktorí mali pre mňa porozumenie, dokázali ohodnotiť moje schopnosti a podnietiť ma k ich využívaniu. Aj obdobia, ktoré spočiatku nevyzerali ako priaznivé, s odstupom času zapadajú do mozaiky môjho života a javia sa ako pozitívne. Profesionálny pocit smútku a bezradnosti vyvolal zánik Spevohry Novej scény v Bratislave a Spevohry Divadla Jonáča Záborského v Prešove. V prvej som začínal, v druhej končil dráhu orchestrálneho hráča. V prípade prešovského súboru to bolo o to bolestnejšie, že v rokoch 1994—1998 teleso podniklo veľa pozitívne hodnotených umeleckých zájazdov do nemecky hovoriacich krajín. Pocit smútku vo mne vyvoláva aj pohľad na chátrajucu budovu novostavby DJZ v Prešove a jej okolie...

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.